Osamelosť, zaprášená stolička...

Nedá mi nepodeliť sa s vami o úvahu jedného mne známeho, hoci vám neznámeho autora. Myslím, že sme tu viacerí, ktorí sa občas nájdeme v podobne ponurých a smutných myšlienkach a viacerých nasledujúce vety oslovia...


Osamelosť, zaprášená stolička, kalný pohľad na ňu. V miestnosti je prievan nikdy nevydaných citov. Slová sú vyslovené neskoro, odosielateľ zrejmý, adresát nezastihnuteľný. V pozadí sa odohráva súboj clivých tónov, víťazí piano napadnuté tichom.
Počujem. Počujem mráz, ako tancuje v mojich dlaniach. Počujem padať jesenné farby a listy, ktoré položili za krásu život. Počujem zrod prvej slzy, počujem jej slaný hlas, počujem, ako rastie. Počujem výkrik minulosti, nezabudnuteľných chýb a túžob. Počujem každý krok, vnárajúci sa hlbšie do mliečnej hmly. Počujem to, čo už nikdy počuť nechcem.
Vidím. Vidím prázdnu miestnosť, ako ňou prechádzajú návaly nikoho. Vidím sa v odraze nejasne, riedko, oslabene. Vidím postavu, keď sa jej dotknem, v rukách mi ostanú kúsky rozbitej budúcnosti. Vidím padať skaly, vidím svoj náraz, vidím, ako sa nebránim. Vidím len jednu kefku v pohári, len jeden uterák, tanier či vankúš. Vidím nádej, ako si smelo pripíja s beznádejou. Vidím čas, ktorý nabral opačný smer a odbíja len minulosť. Vidím okolo seba život, vidím v sebe prežívanie. Vidím okolo seba bezvetrie, vidím v sebe hurikán. Vidím okolo seba zrod, vidím v sebe záhubu. Vidím to, čo už nikdy vidieť nechcem.
Cítim. Cítim dotyk miznúcej osoby, je hladký, úprimný, vychladol. Cítim, že môžem cítiť viac, cítim pozastavenú rozpínavosť srdca. Cítim tlkot, ešte ho cítim, no mrzne, stagnuje. Cítim tie tŕne, ktoré sa posmešne vrývajú do mojej pamäte. Cítim, že je už koniec. Cítim, že som prehral. Cítim, že som premrhal. Cítim, že som zaváhal. Cítim, že som stratil. Cítim to, čo už nikdy cítiť nechcem.
Je všetko zlé na niečo dobré? Je všetko dobré na niečo zlé? Čo ťa nezabije, to ťa posilní? Čo ťa zabije, to ťa oslabí? Čo oči nevidia, to srdce nebolí? Čo srdce nevidí, to oči nebolí? Kde je prah duševnej bolesti? Kto má právo milovať a byť milovaný? Prečo tí, čo cítia, nemajú a tí čo hazardujú, majú? Kde sa stala chyba? Dokážeme chodiť usmiati aj po tŕňovej ceste? Umiera nádej posledná, môže umrieť niečo, čo nikdy nežilo? Sme odkázaní na city alebo na cynizmus, čo viac ničí? Sme šťastní a ak nie, sme vôbec, ak sme nešťastní? Existuje láska bez pohromy či nutnej bolesti?
Svet je plný otázok, ktoré nikto nikdy nezodpovie, svet je plný bolesti, útrap, strát či slepých uličiek. Podstatné je, že svet je plný a to si musíme vážiť. Vážiť si, že sme!

úvahy v tomto duchu,..či rôzne aj veľké myšlienky, básne, hudba, tvorba ako taká.. apod., vznikali a vznikajú často z dvoch vecí ..a to buď z bolesti alebo zo šťastia.. Som presvedčená, že za všetkým stojí láska v akejkoľvek podobe, človek sa cíti osamelý a sám, ak naplnenie lásky postráda. Láska je pohon , naštartuje - obživne myseľ človeka, tým nemyslím len vzťahovú lásku..ale aj lásku činorodú, ktorá človeka môže veľmi naplňať a dáva mu zmysel života. Ak chýba láska..človek vädne na duchu.

👍: rose.madder

..v tomto konkrétnom prípade bola motiváciou ku tvorbe bolesť zo straty lásky ..strata milovanej ženy robí aj z tvrdých mužov poetov : )

myslela som si že niečo obdobné to bude, ..preto to aj treba brať len ako dočasný stav --emócie vložené na papier, v poetickej forme--zaujímavé.

Mne sa chce skôr nadávať, tvorivú náladu mám keď som šťastný.........Samota je aj čas o všeličom premýšľať, čo môže byť aj dobré, ale aj nebezpečné, lebo nikto nevie vyrobiť takú depku ako my sami.....Radšej som sám s niekým.......

..každý sme nejaký ...niekto sa potrebuje vykecať, niekto na niekom vyventilovať, niekto klin klinom vybíja, niekto sa potrebuje opiť, niekto vypísať, atd ; )

veľmi sa mi to páči, krásne podaná naliehavosť cítenia

👍: rose.madder

no ja neviem... návaly nikoho...
ale tie otázky sú dobré, lenže... zbytočné...
ten koniec sa mi páči, "Vážiť si, že sme!"

.."návaly nikoho" ...žeby metafora, či epiteton? ...; ))

myslím si že skôr metafora ... 🙂

👍: rose.madder

..si šikovná osôbka, lucka ; )

Ani lea pragmatická nie je vedecky dokázaná, takže nič si z toho anakin nerob,,,,,,,,.......

hmm..asi vsetkeho vela skodi, aj ked lasky niet a asi aj ked ti ju kazdy ponuka..je to ako byt neustale hladny alebo prejedeny
( v kazdom pripade je vsetkeho dostatok, ak pozname spravny zdroj...)

krásne...
a taký je aj život. Pretože ani ten sa neskladá len z utrpenia, ale neustále podliehame opakujúcim sa duševným stavom ako je láska, osamelost, šťastie, ťažoba, radost..a vieme, že ak sa niečo končí niečo nové sa začína...

👍: rose.madder