(Keď sa močiar stíši)
V močiari sa po rokoch rozprávania príbehov usadilo ticho.
Nie to obyčajné ticho, ale také, ktoré vzniká, keď sa všetko dôležité už povedalo.
Žaby sedeli na svojich leknech, každá na tom svojom obľúbenom mieste:
žaba filozofka,
žaba tvrdohlavá,
žaba prorokyňa,
žaba skeptička,
žaba najhlasnejšia,
a dokonca aj komár Bzukotiel, ktorý sa tváril, že nepočúva, ale počúval.
A všetky spomínali.
🐸 Spomínali na žabu, ktorá porazila smrť
Na Žabanu Neporaziteľnú, ktorá neporazila smrť silou, ale tvrdohlavosťou.
A ako sa z jej príbehu stala legenda, potom mýtus, potom náboženstvo a nakoniec folklór, ktorý už nikto nebral doslova, ale všetci brali vážne.
🐸 Spomínali na žabaciu demokraciu
Na voľby, kde najhlasnejšia žaba vyhrala len preto, že mala najväčšie pľúca.
Na vietor, ktorý musel prísť a vysvetliť, že demokracia nie je súťaž v kvákaní.
A na to, ako sa žaby nakoniec dohodli, že každý môže kvákať, ale len dovtedy, kým to ostatných baví.
🐸 Spomínali na prorokyne a proroctvá
Na Kvarkýnu, ktorá sa snažila vysvetliť, čo je proroctvo, a skončila v bahne.
Na vietor, ktorý musel prísť a povedať, že nie všetko je znamenie.
A na to, ako žaby aj tak videli znamenia všade — lebo je to zábavnejšie.
🦟 Spomínali aj na komára‑proroka
Na Bzukotiela, ktorý predpovedal veci, ktoré sa dejú každý deň.
Na jeho proroctvá, ktoré boli tak všeobecné, že sa splnili vždy.
A na to, ako ho komáre začali uctievať, lebo keď prorokoval, neštípal.
🌬️ A nad tým všetkým stál vietor
Vietor, ktorý bol svedkom všetkých hádok, všetkých sporov, všetkých múdrostí aj všetkých hlúpostí.
Vietor, ktorý sa smial, keď žaby brali veci príliš vážne.
A ktorý stíchol, keď žaby povedali niečo múdre.
A teraz, keď sa močiar stíšil, vietor sa jemne prehnal ponad hladinu a povedal:
„Každý váš príbeh bol pravdivý.
Nie preto, že sa stal presne tak, ako ste ho rozprávali.
Ale preto, že ste ho prežili.“
Žaby prikývli.
A prvýkrát po dlhom čase nekvákali.
Len sedeli a počúvali.
🌙 Bodka za príbehmi
A tak sa uzavrela celá žabacia sága:
o múdrosti,
o tvrdohlavosti,
o bahne,
o proroctvách,
o demokracii,
o smrti,
o vetre,
a o tom, že aj malé tvory v malom močiari môžu mať veľké príbehy.
Nie preto, že sú veľké.
Ale preto, že ich žijú naplno.
A močiar si ich bude pamätať.
Voda si ich bude pamätať.
Bahno si ich bude pamätať.
A vietor ich bude niesť ďalej.
A keď raz niekto príde a spýta sa:
„Ako to všetko začalo?“
Žaby sa usmejú a povedia:
„Jednou vetou.
A potom už to išlo samo.“
