Kazateľ bez poslucháčov a prorok bez nasledovníkov ;)

V jednej tichej doline žil kazateľ, ktorý kázal každý deň.
Nie preto, že by mal publikum — práve naopak.
Jeho jedinými poslucháčmi boli:

jeden starý topoľ,

dve žaby pri potoku,

a vietor, ktorý sa vždy tváril, že len náhodou prechádza okolo.

Kazateľ však nebol smutný.
Hovoril si:
„Kto chce počúvať, ten si ma nájde. A kto nechce, tomu by som aj tak nepomohol.“

O kúsok ďalej žil prorok.
Ten zas chodil po lúkach a predpovedal budúcnosť.
Nie ľuďom — tí oňho nejavili záujem — ale mrakom, ktoré sa tvárili, že rozumejú.

Raz sa tí dvaja stretli na križovatke.

Kazateľ sa spýtal:
„A teba kto počúva?“

Prorok pokrčil plecami:
„Nikto. A teba?“

Kazateľ sa usmial:
„Topoľ, dve žaby a vietor.“

Prorok uznanlivo prikývol:
„Tak to máš väčšie publikum než ja.“

Sadli si spolu na kameň a začali sa rozprávať o svete, o ľuďoch, o tom, ako každý hľadá pravdu, ale málokto ju unesie, keď ju nájde.

A vietor ich počúval.
A topoľ sa kýval.
A žaby kvákali v rytme ich múdrosti.

Keď sa slnko začalo skláňať, prorok sa postavil a povedal:

„Vieš čo, kazateľ? Možno raz prídu ľudia, ktorí nás budú počúvať.“

Kazateľ sa zamyslel, pozrel na prázdnu cestu a odvetil:

„Možno áno. Ale dovtedy…“

„…dovtedy budeme kázať ďalej. Lebo ak prestaneme, tie žaby si začnú myslieť, že sú najmudrejšie v doline.“

A vietor sa rozfúkal tak silno, že to vyzeralo, akoby sa smial.