Ale vrátme sa v historii
Španielska občianska vojna (1936)
patrí k najkrvavejším, ale aj najneprehľadnejším konfliktom 20. storočia. Zároveň ide o vojnu, ktorá na veľmi dlhú dobu hlboko rozdelila nielen španielsku spoločnosť. Vypukla v momente, keď proti demokraticky zvolenej republikánskej vláde vojensky vystúpila armáda pod vedením generála Francisca Franca.
K porážke republikánov došlo aj napriek masívnej podpore európskej ľavice, najmä zo Sovietskeho zväzu. Príčinou porážky bola predovšetkým vlastná roztrieštenosť republikánskeho tábora, ktorý zahŕňal prakticky všetky centristické a ľavicové politické sily, vrátane odborových organizácií UGT a CNT. Obzvlášť spory medzi komunistami a anarchistami stáli v ceste politickej a vojenskej jednote republikánov.
V anarchistami kontrolovanom Aragónsku a Katalánsku okrem vojenského víťazstva republikánov došlo k sociálnej revolúcii, pri ktorej robotníci a roľníci kolektivizovali pôdu a priemysel. S touto revolúciou nesúhlasili ani sovietski komunisti ani demokratickí republikáni. Na tomto území s podporou sovietskych zbraní získali vládu komunisti a anarchistov a príslušníkov Robotníckej strany marxistickej jednoty (Partido Obrero de Unificación Marxista - POUM) začlenili do oficiálnej republikánskej armády. Trockistická POUM bola zakázaná ako údajný „nástroj fašistov“ (takto POUM označili komunisti z vedenia Kominterny). V májových bojoch v roku 1937 tisíce republikánskych vojakov - komunistov aj anarchistov bojovalo navzájom o kontrolu nad Barcelonou.
Na jar 1939 dlhodobé napätie na republikánskej strane, ktoré ešte posilnili spory o to, či je lepšie vyjednávať, bezpodmienečne sa vzdať, či bojovať ďalej, vyústilo do povstania a bojov v samotnom Madride. Tie prebiehali medzi demokraticky a čiastočne aj anarchisticky orientovanými republikánmi na strane jednej a komunistami a radikálnymi socialistami na strane druhej a skončili porážkou komunistickej strany.
odkaz
😀
