"Mýty pomáhali ruskému štátu presadzovať svoje záujmy v zahraničí. V predkomunistickom Rusku bola najdôležitejšou prioritou územná expanzia. V období komunizmu, za čias Sovietskeho zväzu, sa k nej pridalo udržanie komunistických režimov implantovaných Moskvou v susedných krajinách a prežitie ZSSR v konfrontácii s demokratickým Západom.
Po rozpade Sovietskeho zväzu a krátkom demokratizačnom intermezze sa v Rusku rýchlo skonsolidoval autoritársky režim, ktorý sa sústredil na geopolitický revanš, na dobojovanie studenej vojny, ktorú Sovietsky zväz koncom 80. rokov beznádejne prehral. Vedenie ruského štátu na čele s Vladimírom Putinom svoj revanšizmus a revizionizmus neskrýva.
V jeho prostredí opakovane zaznievajú náreky, že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia, ktorú by bolo potrebné prekonať postupným obnovením niekdajšej imperiálnej veľkosti.
Do týchto ex-post „fantómových“ úsilí zapadá boj Kremľa proti liberálnej demokracii. Prečo práve proti nej? Pretože Rusko dnes vníma Západ ako svojho úhlavného nepriateľa a chce maximálne oslabiť jeho základy, ktoré tvorí práve liberálna demokracia.
Navyše, liberálna demokracia zvíťazila v konfrontácii s komunizmom a toto víťazstvo by Kremeľ najradšej z dejín vymazal. Preto dnes šíri mýtus, že liberálno-demokratický model už je prekonaný a mal by byť nahradený iným režimom, už nie komunistickým, ale založeným na národných, tradičných, konzervatívnych a kolektivistických hodnotách.
Liberálna demokracia vraj nie je systémom vytvárajúcim optimálne podmienky na slobodný život občanov, na demokratické vládnutie a dodržiavanie ľudských práv, ale iba nástrojom na presadzovanie mocenského vplyvu veľkých západných štátov (USA, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko), údajne poškodzujúcich malé európske štáty, ktoré by sa mali vymaniť spod tejto dominancie a rozvinúť užšiu spoluprácu s Ruskom.
Pre tento prípad je prichystaný mýtus o slovanskom bratstve, adresovaný vybraným stredoeurópskym krajinám vrátane Slovenska, založený na predstavách o osobitnej historickej úlohe slovanských národov, o potrebe nastolenia čo najužších vzťahov medzi nimi, ktoré by mali zásadným spôsobom ovplyvniť ich ďalší rozvoj. Samozrejme, ústredné miesto v tomto koncepte zaujíma Rusko, ktoré vystupuje ako líder slovanského sveta, ako nezištný ochranca slovanských národov. Ťažiskom konceptu slovanskej solidarity je myšlienka, že etnický faktor (najmä jazyková a kultúrna blízkosť národov) je dôležitejší než slobodná voľba typu spoločenského usporiadania a postavenia v systéme vzťahov s inými krajinami. Podľa tohto konceptu by štáty vytvorené slovanskými národmi mali byť bližšie k Rusku bez ohľadu na to, aké politické režimy existujú v týchto štátoch a v Rusku. Inými slovami, demokratické štáty strednej a východnej Európy so slovanským obyvateľstvom by mali inklinovať k autoritárskemu, nedemokratickému, veľmocenskému slovanskému a pravoslávnemu Rusku, a nie k demokratickým západným štátom sformovaným anglosaskými, germánskymi, románskymi a inými národmi s často bolestivou, ale vyvíjajúcou sa históriou západného kresťanstva.
Pod pretrvávanie rôznych mytologických naratívov a ich šírenie medzi obyvateľmi sa zrejme podpisuje aj spôsob, akým ľudia vnímajú sociálnu realitu okolo seba. Výsledky prieskumov verejnej mienky svedčia o tom, že značná časť obyvateľov Slovenska si celkom neuvedomuje, v akej krajine žije, že si zamieňa zemepisnú polohu so základnými charakteristikami spoločenského usporiadania a s príslušnosťou k integračným zoskupeniam. Hoci tieto charakteristiky (predovšetkým liberálno-demokratický režim a členstvo v EÚ a NATO) jasne svedčia o tom, že Slovensko je dnes súčasťou kolektívneho Západu, takmer polovica jeho obyvateľov si myslí, že ich krajina nepatrí ani na Východ, ani na Západ, ale je niečím medzi tým. Je pravda, že sa nájdu aj Česi, Poliaci a Maďari, ktorí vidia svoje krajiny v akomsi rozkročení medzi Východom a Západom, hoci aj tieto štáty sú už najmenej pätnásť rokov integrovanou súčasťou Západu.
Pri podobnom vnímaní vlastnej krajiny sa môže dariť práve snahám vonkajších aktérov spochybňovať a oslabovať väzby so Západom, ponúkať iluzórne alternatívy založené na mýtoch. Z tohto pohľadu je Slovensko zraniteľnejšie než jeho vyšehradskí susedia, keďže rusksovietska mytológia tu dlhé roky nachádzala (a ešte vždy nachádza) priaznivé prostredie. Juraj Mesík v tejto súvislosti napríklad poukazuje na školské učivo, ktoré akoby zamrzlo v panslovanských mytologických predstavách z 19. storočia alebo na repertoár verejnoprávnej televízie, ktorá rok čo rok reprízuje sovietske mytologické filmy o „Veľkej vlasteneckej vojne“. Treba však dodať, že situáciu ovplyvňuje aj valiaca sa vlna dezinformačno- konšpiračných naratívov, produkovaných „fabrikami trollov“ i aktérmi kremeľskej propagandy.
Kniha Mýty o Rusku je spoločným príspevkom Juraja Mesíka a Inštitútu pre verejné otázky k zvýšeniu odolnosti slovenskej spoločnosti voči podobným nástrahám." Grigorij Mesežnikov
odkaz
😀
