Každé slovo, ktoré človek povie, a každá veta, ktorú človek napíše, má svoju podstatu.
A tá podstata nie je nikdy jednovrstvová.
Preto je vhodné skúmať, čo bolo povedané — aj keď to povedal niekto iný, aj keď to povieme my sami.
Predstav si dvoch ľudí sediacich oproti sebe.
Medzi nimi minca.
Jeden vidí hlavu.
Druhý vidí znak.
Obaja hovoria pravdu — ale každý len tú svoju.
Z pohľadu pozorovateľa, ktorý stojí mimo ich osi, má minca ešte aj hranu.
Tretia pravda.
A keď mincu roztočíš, stráca strany aj hranu a mení sa na guľu.
Štvrtá pravda.
A zrazu je jasné, že pravda nie je pevný objekt, ale stav pozorovania.
Dvaja ľudia sa môžu hádať, protirečiť si, dokazovať si svoje verzie sveta — a pritom môžu mať pravdu obaja.
Ale ani jeden z nich nevidí celok.
A možno ani pozorovateľ nevidí všetko.
Možno sa mýli aj on.
Možno sa mýlim aj ja, keď to píšem.
A možno sa mýliš aj ty, keď to čítaš.
A práve preto má zmysel skúmať podstatu.
Nie preto, aby sme našli definitívnu pravdu, ale preto, aby sme videli viac vrstiev cibule, viac strán mince, viac uhlov pohľadu.
Každý človek má svoje talenty.
Môže ich použiť — alebo nemusí.
A ak mu niečo chýba, môže sa doplniť spoluprácou — alebo nemusí.
Každá cesta je možná.
A ponaučenie?
Ak som hovorca šelmy, možno ti radím zle.
Ak nie som hovorca šelmy, možno ti radím dobre.
Ak ťa chcem poškodiť, možno ti radím zle.
Ak ti chcem pomôcť, možno ti radím dobre — alebo možno zle.
A úprimne?
Kto to má vedieť.
Niekedy je najlepšie prestať analyzovať, ísť spať, oddýchnuť si a ráno sa pozrieť na mincu znova.
Možno bude stáť inak.
Možno bude padať.
Možno sa bude točiť.
A možno zistíš, že pravda nie je v minci, ale v tom, koľko perspektív si ochotný vidieť.
