Nepoznám ich mená, keď na seba mlčky chvíľočku pozeráme, ale ...

zanechávajú vždy vo mne hlboký dojem.
Myslíte si čo chcete o sebe a o mne a o tom čo tu píšem, nikomu nič nebudem ani vysvetlovať.
Stalo sa to dáívnejšie a niekedy som to tu už raz opisoval, ak to nájdete, rozdieol bude len v detailoch a mojej deravej hlave.
raz som sedel v kostole a zrazu som s úžasom uvidel obrovskú postavu s hlavou až po strop, Jeho tvár sa vtedy veľmi podobala na jedného trenera veľmi úspešného národného fotbalového mužstva.Potom som toho trenera aj podrobnejšie pozoroval , ale nevidel som žiadnu súvostlosť, podobnosť čiste náhodná.
Mal na sebe akýsi kabát s hrubšej láatky ve+mi príjemnej na dotyk, farba nejaká nádherná tmavočevenohnedá a po celom kabáte zlaté ornamenty veľkosti päste z čistého zlata a čierne vyleštené čižmy siahali až pod kabát.
Iba stál a uprene pozral na oiltár. Ruky si držal pred sebou na bruchu a nič, iba stál a pozeral.
Zrazu za ním akoby na chorudse stála obyčajná žene, oblečená v obyčajných šatoch, dokonca v šedých šatoch, akoby uniforme so sukňou do polovice lýtok. Netrvalo dlho a zrazu sa nám stretli oči, mala ich veľmi zaslzené. Neviem presne, kto bol on a kto ona, nikto nič nepovedal.

Neviem ako dlho som nosil v sebe tento obraz, až raz som uvidel, ako sa tento obor zmenšil na velkosť mačky a vyšiel z kostola.

A potom zase neskôr, tkamer vždy, ako prídem naspäť po príjímaní do lavice a pohrúžim sa na chvíľu do seba, akoby zo zadu spod lavíce vtlačí mi malý chlapček asi 10 ročný svoju blonďatú hlavičku popod lakeľ a položí si ju na moje stehno. Za chvíľočku tam je a ani si nevšimnem, kedy sa zase šuchne dole.

To sú veci, ktoré sa jednoducho nedajú vymyslieť, ktoré sa nedajú navodiť ako pocity z autogenného tráningu, ale vždy to poteší.

Tak sa teš aj z takýchto maličkostí. Ja som nikdy nevidel trénera jedného úspešného národného futbalového mužstva o dvoch ani nehovorím.