Tamara a démon
Nesmrteľnou literárnou témou sa stala kráľovná Tamara, vláda ktorej je považovaná za „zlatý vek“ stredovekého Gruzínska. Panovala na prelome 12. a 13. storočia, podrobila si všetky okolité moslimské štáty, a po smrti ju ortodoxná cirkev vyhlásila za svätú. Stredoveká gruzínska kultúra ju zobrazuje ako dokonalú panovníčku – bojovníčku, ženu krásnu, skromnú, vernú, milosrdnú a čistú. Prisúdila jej niektoré vlastnosti pohanských bohov alebo kresťanských svätcov a nazvala ochrankyňou vdov. Miestne legendy ju dávajú do súvislosti s dávnym božstvom počasia, Pirimze. V inom regióne zas vystupuje ako bohyňa uzdravenia a plodnosti.
Ruskí spisovatelia sa síce inšpirovali touto idealizovanou panovníčkou, ale predstavili ju v úplne inom svetle. Lermontov z nej vytvoril niečo ako sirénu z hôr. Jeho kráľovná Tamara vláka mladých cestovateľov do svojho hradu, zvádza ich a po vášnivej noci ich zabije a telo hodí do rieky Terek. Tamara sa dostala aj do Lermontovovej významnej básne Démon. Zlý duch sa zamiluje do krásky, ktorá čaká svojho milého, preto ho zbaví života. Mladé dievča sa utieka do kláštora, ale aj tam preniká. Nahovorí jej, že sa kvôli nej zriekne zla. Tamara povolí, Démon ju objíme, ale jeho objatie prináša smrť. A Démon ďalej zúfalo a osamelý blúdi sám.
Príbeh pritiahol pozornosť aj A. Bloka. V jeho básni Démon je Tamara čistou a nevinnou dievčinou, ale autor akoby sa stotožňoval s démonom, ktorý po nej túži.
Ruskí futuristi 10.-20. rokov minulého storočia sa stavali proti zovšedneným básnickým predstavám. Démon B. Pasternaka obýva svet nočného spánku a strachu. Kaukaz je tu miestom žiaľu a smútku. V. Majakovskij, sám pôvodom z Gruzínska, sa inšpiroval skôr Lermontovovou Tamarou, ktorej dej úplne pozmenil. Preto sa nad jeho kaukazskými vrchmi neznáša démon, ale autor sám a jeho kraj je ohraničený ruskými básnikmi a filozofmi. Tamarin hrad, čo pyšne trčí do neba, na neho pôsobí ako „revolver priložený k spánku“. Démonická Tamara by ho chcela zviesť a vydávať mu rozkazy, no on sa k nej správa odmietavo. Napokon jej navrhne, aby sa do seba zamilovali. Keď to démon začuje, rezignuje a odlieta.
B. Kornilov si robí z básnickej „tamarománie“ žarty. Puškin z nej dostal horúčku, Lermontov sa utopil v slzách, Pasternak z lásky takmer zhorel, Majakovskij hmatal jej ňadrá. A čo ostáva jemu? Možno je pre neho už trochu pristará.
Kráľovna a zlý duch ožil aj symfonickom spracovaní (M. Balakirev), v balete (L. Bakst), opere (A. Rubinstein), na maliarskom plátne (M. Vrubel) a inde. Väčšina z nich čerpá z Lermontovovej verzie Démona, ktorý sa stal nesmrteľným a mohli by sme ho považovať za paralelu západoeurópskeho Fausta.[14]
odkaz
