Včera si celé Slovensko pripomenulo 140. výročie narodenia Milana Rastislava Štefánika.

Pri tejto príležitosti sa našim verejným priestorom prehnali nielen spomienky na nášho najväčšieho hrdinu, ale aj hromada klamstiev, poloprávd a účelovej propagandy, do ktorej sa zastierajú dnešní extrémisti a iní ľudia krivého charakteru.

Nie Štefánik nebol nacionalista, šovinista, xenofób, či autoritár. Štefánik bol demokrat, kozmopoloitný, vzdelaný a scestovaný človek, pre ktorého bola tak dôležitá služba vlasti, ako aj rozvoj vzdelania a vedy, ľudských práv, priateľstva medzi národmi a rešpekt k človeku a ľudskej dôstojnosti.

Zapamätajte si to. Štefánik sa zaslúžil o vznik prvej liberálnej demokracie na našom území a o vznik samostatného a sebavedomého štátu, ktorí budovali a zveľadovali demokrati. Rozvrat jeho diela priniesli až nacisti a komunisti. Vredy našej histórie, ktoré si pripomíname iba ako varovanie.

Preto ak sympatizujete s autoritatívnymi režimami a slobodu by ste priznali len sebe a cítite nepohodlie, keď je umocnená univerzálne pre všetkých, tak vedzte, že Štefánik by s vami neviedol priateľské rozhovory, ale hnal vás preč.

Preto nehaňte jeho odkaz a nepripisujte mu myšlienky, ktoré boli opakom jeho života a diela. Naopak skúste sa zamyslieť, prečo práve viera v človeka a jeho dôstojnosť umožnili Štefánikovi za krátky život naplniť tak veľké dielo ľudského života.

Možno si uvedomíte, že hodnotová cesta, po ktorej sa kĺžete životom je falošná, prázdna a zradná.

Ak o Štefánikovi chcete vedieť viac, tak aj pre Vás sme o našom najznámejšom rodákovi pripravili životopisný komiks, ktorý sme pri príležitosti jeho narodenia sprístupnili pre každého zadarmo na tomto odkaze

odkaz

Štefánik strávil aj veľa času vo Francúzku a získal francúzske občianstvo. .. Takže bol aj francúz. Tiež bojoval pre ich záujmy.. Vraj bol taký malý vynálezca, že vymyslel fajku, ktorú neskôr zostrojili a tiež sa istý čas zaujímal o to, aby autá pri naštartovaní neboli také hlučné. .. .. A kopec observatórií založil po svete. .. Bol výrečný, zvádzač, zabávač, a často mal nápady si ich zakresľoval alebo zapisoval. .. Ale vraj trošku preháňal, keď vyprával o príhodách. Teraz čítam, že bol silný bojovník, v zmysle, že dokázal statočne bojovať so sv. životnými nepriazňami.

A vo vačku nosil tabatierku, kde mal lieky na žalúdok.

Zuzka to by bolo ťažšie hladať krajinu v ktorej Štefanik nebol ako tie v ktorých bol . To rozhodujúce dosiahol v USA.

„Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska“, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona. Wilson reagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy samy. A tie sa už rozhodli. Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a 28. októbra k vyhláseniu Československej republiky.

Vo Francúzku podľa zdroju čo som čítala bol min. 15 r., ale neviem či v kuse a že tam získal aj občianstvo. .. Francúzi ho považovali normálne za Francúza, to zas v rádiu hovoril odborník.

Zdroje nie sú tajné
odkaz

Ja som ich už odklikala. .. = D ..viac som si zobrala z toho rádia čo som počula včera.. =D

Len či to náhodou nebolo radio slobodný vysielač

Što ja viem aké to bolo, neukazuje mi stanice... Čo je s tou stanicou?...

To čo som písala v dvojke, písali viaceré zdroje. .. Asi preto som si to zapamätala. =))

Šak toto . Ono to ani nie je radio ale iba dezinfo žumpa slobodný vysielač .

viacere zdroje môže znamenať stale ten istý zem a vek.

=D =D prečo y to mal byť Z a Vek.

Lebo tvrdiť , že Štefánik bol 15 rokov vo Francúzku a bol Francúz by sa podobalo na túto žumpu a jej najslobodnejšie vysierače bludov

Hravou matematikou vieme zistiť

Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž. Sem dorazil 28. novembra 1904.

Po príchode do Paríža bojoval dlho s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobraté. Potom sa snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň. Precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo, no cesta nemala úspech.

Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu. Vedecký ústav „Bureau des Longitudes“ spolu s ústavom „Bureau Central Météorologique“ ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete. Tu strávil nasledujúcich 10 mesiacov a mimo iného sa zaradil medzi prvých fotografov tejto oblasti

28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj Francúzska akadémia. V lete roku 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii.

Neskôr po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli r. 1913 mu zomiera otec Pavol. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť natrvalo na Tahiti, no dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil.

Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik (vtedy mal už francúzske občianstvo) mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu profesora Monprofita v Yngerse vo Švajčiarsku.


Začiatok vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roka 1915. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a dňa 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na západný front. Slúžil v prieskumnej peruti MF 54. Uskutočnil množstvo prieskumných letov, pri ktorých sledoval pohyby nepriateľských vojsk, navádzal delostreleckú paľbu. Ako prvý v danom úseku frontu začal zavádzať meteorologickú službu. Aj ako letec však mal stále na vedomí osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky.

V auguste 1915 vďaka svojim bojovým úspechom a priekopníckej práci v oblasti vojenskej meteorológie mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Štefánik to však odmietol, a namiesto toho opäť požiadal o preloženie do Srbska

Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravili ho do Ríma,

Tam spoznal aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za osamostatnenie Slovenska.

Dňa 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si vytýčil novú úlohu vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi.

Tak vznikla vo februári 1916 „Národná rada krajín českých“ (Conseil national des Pays Tch?ques), ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami J. Dürich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš. Sídlila na Rue Bonaparte 18 a jej hlavnými tlačovými orgánmi sa stali časopisy La Nation Tch?que (Český národ) a Československá samostatnosť. Súčasne začala rada organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí.

Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska. Ako letec zhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä Čechom a Slovákom a okrem toho chcel získať talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa o. i. počítalo s vytvorením juhoslovanského štátu. Postoj Talianska k juhoslovanskej otázke bol však odmietavý.

Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 25. augusta 1916 sa dostal v Mogiľove ku Mauriceovi Janinovi, veliteľovi francúzskej vojenskej misie v Rusku. Janin zaviedol Štefánika k náčelníkovi generálneho štábu Alexejevovi a k cárovi Mikulášovi a podarilo sa mu posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch.

Dňa 29. augusta podpísali Dürich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom tzv. Kyjevskú dohodu, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie potom poslalo Štefánika do Rumunska, kde sa mu zakrátko podarilo získať 1 500 dobrovoľníkov.

Začiatkom roku 1917 sa vrátil do Ruska.

Po počiatočných komplikáciách s procársky orientovaným Dürichom, ktorý nerešpektoval dohody, napokon Štefánikova misia v Rusku slávila úspech. Napomohla tomu svojou podporou aj nová dočasná vláda, ktorá vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR sa upevnilo. Dňa 2. júna 1917 odplával Štefánik do USA. Prvou úlohou bol nábor dobrovoľníkov, ktorých sa mu napokon podarilo získať 3 000. Druhou mala byť konsolidácia krajanov v USA a získanie ich podpory pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy a 20. októbra bol Štefánik vyznamenaný krížom dôstojníka čestnej légie.


Po návrate do Paríža sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol „Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku“, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. Podľa tohto dekrétu a neskôr vydaného štatútu sa vytvorila samostatná Česko-slovenská armáda, ktorá politicky podliehala ČSNR v Paríži. V Paríži sa Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten potom so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa česko-slovenského vojska (10 000 vojakov).

V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska. Aj tu bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie Česko-slovenskej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu, vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi gen. štábu generálovi Diazovi v Ríme.

V júli roku 1917 preletela svetom správa o vystúpení Česko-slovenských légií v Rusku. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a Ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna 1917 hodnosť generála, sa teda vybral z Paríža na cestu.

Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a generálom Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do Tokia, kde ale pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918. Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom vojny. Krátko nato uverejnil Masaryk aj „Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska“, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona. Wilson reagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy samy. A tie sa už rozhodli. Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a 28. októbra k vyhláseniu Československej republiky.

V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s Karolom Kramářom a zahraničnej delegácie vedenej E. Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej česko-slovenskej vláde, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář, ministrom zahraničia Eduard Beneš, minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal Václav Klofáč. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila.

Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku.

Dňa 13. novembra 1918 nastúpil na loď do Vladivostoku. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do vlasti. Okrem toho, vzhľadom na vznik Česko-Slovenska, zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlů za splnomocnenca česko-slovenskej vlády v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal Rad veliteľa Čestnej légie a 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža.

V máji 1919 odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú, s ktorou si plánoval budúcnosť. Okrem toho urovnával aj spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy.