Kresťanstvo dalo svetu hodnotu osoby

Koncept „osoby“ (latinsky persona) v tom zmysle, ako ho chápeme dnes – ako jedinečného, slobodného a nedotknuteľného jednotlivca – je pravdepodobne najväčším filozofickým darom kresťanstva svetu.
​V staroveku ste neboli „osobou“ v našom zmysle. Boli ste súčasťou kmeňa, občanom mesta alebo majetkom pána.
Pred kresťanstvom sa vaša hodnota neodvíjala od toho, kým ste boli vo svojom vnútri, ale od toho, kam ste patrili a na čo ste boli užitoční. Predstava, že máte hodnotu "len tak", sami o sebe, bola starovekému svetu úplne cudzia.
Ak ste boli silný bojovník, bohatý šľachtic alebo múdry filozof, mali ste vysokú hodnotu. Ak ste boli otrok, chorý alebo dieťa, vaša hodnota bola blízka nule
Po kresťanstve: Hodnota sa stala vrodenou. Keďže každý je stvorený na "obraz Boží", vaša cena je nekonečná a nezávisí od vášho zdravia, peňazi ani intelektu.
Predtým: Hlava rodiny (pater familias) mala v Ríme právo zabiť svoje deti alebo predať členov rodiny do otroctva. Jednotlivec nemal "právo na seba". Patrili ste buď štátu, alebo svojmu pánovi.
Po kresťanstve: Tým, že kresťanstvo prišlo s myšlienkou, že vaša duša patrí Bohu, vzalo túto moc štátu a rodičom. Ak patríte Bohu, nikto iný vás nemôže "vlastniť". To vytvorilo prvýkrát pocit "vlastného ja", ktoré je nedotknuteľné.
Keď dnes niekto povie: "Mám svoju hrdosť" alebo "Mám právo na svoj názor", v skutočnosti hovorí: "Mám hodnotu, ktorú mi nikto nemôže vziať." Bez kresťanského prevratu by sme pravdepodobne stále uvažovali ako starí Sparťania: "Máš hodnotu len vtedy, ak si silný a vieš bojovať za štát. Ak si slabý, nemáš žiadnu hodnotu a tvoje 'ja' nikoho nezaujíma."
Ateistický humanizmus sa snaží udržať túto vysokú sebahodnotu človeka, ale bez Boha má problém vysvetliť, odkiaľ sa vzala. Ak sme len náhodný zhluk atómov, prečo by sme mali mať nekonečnú hodnotu?