Telo v stredovekej kultúre

Na prahu stredoveku pápež Gregor Veľký.. nazýva telo odporným "šatom duše" .

Stredovek z telesných dôsledkov prvotného hriechu Adama a Evy vyvodil závery v 13. storočí:
- Vzťah k telu v stredoveku je paradoxný, ..kresťanstvo ho na jednej strane neustále potláča ("Telo je odporný šat duše"), ..na druhej strane je telo glorifikované, ..zvlášť v trpiacom Kristovom tele,.. a v Cirkvi, Kristovom mystickom tele, ..sakralizované.

- Dušu neoddelil radikálne od tela stredovek, ale rozum klasicizmu 17. storočia

- Stredovek, bolo predovšetkým obdobím veľkého telesného odriekania

- Žena získava diabolské črty, sexualita je pod dohľadom, pohŕda sa manuálnou prácou; ..
- odsudzuje sa homosexualita, neskôr je tolerovaná, ..potom znova zatratená;..
- nevhodný je smiech a gestikulácia; ..zavrhujú sa masky, líčidlá a prevleky; ..as tým aj chlipnosť a pahltnosť
- Zhmotňuje sa odpor k telesným šťavám, semena a krvi
- Súlož je akceptovaná a povolená iba ako akt, ktorého cieľom je plodenie
- Podriadenosť ženy získala duchovné , ale aj fyzické korene
- Za hriech sa považuje aj preplnený žalúdok
- Veľký pôst - 40 dní pokánia a odriekania
- Pohanské praktiky, rozšírené hlavne na vidieku - ktorý predstavuje 90% európskeho územia a európskej populácie - pretrvávajú a priberajú nové prvky

Život a smrť v stredoveku
- Priemerná dĺžka života sa odhaduje na 35 až 40 rokov
- O tehotnú ženu sa stredovek viacmenej nezaujíma, ..nevenuje jej nejakú osobitnú starostlivosť;.. táto ľahostajnosť, alebo skôr neutralita, je zrejmá ako v prípade žien z vyšších vrstiev, ..tak žien z nízkych spoločenských tried.
- Záujem o dieťa v ranom stredoveku je dosť slabé;..od 13. storočia ale dieťa začína nadobúdať na význame (zásluha hlavne apokryfných evanjelií)

- Na rozdiel od dnešnej doby, kedy je predmetom strachu skôr bolesť a umieranie,..stredovekí ľudia sa báli hlavne náhlej smrti = OBZOR stredovekých žien a mužov je nebo alebo peklo; ..
po smrti nasleduje večný život; ..
pre hriešnikov peklo, ..
pre zbožných raj

od druhej polovice 12. storočia sa objavuje ešte tretie miesto:
niečo ako čakáreň pre bežné hriešnikov = očistec

Civilizovat telo
- Pretože úplná kontrola tela nie je možná, cirkev sa aspoň snaží stanoviť pre ne kódy,.. pravidlá, určitý režim... zavrhuje, odmieta, ..doplňuje alebo prispôsobuje zdedené antické a pohanské správanie ..a začína sama rozhodovať o spôsoboch zaobchádzania s telom.

odkaz


opýtam sa.. (až na menšie zmeny)..koľko storočí pretrváva nábožensvto v tomto učení ? /už máme je 21 storočie )) ,..ako a kam pokročila cirkev od stredoveku až doteraz ?

AKÝ BOL ŽIVOT v najvyspelejšom a najmocnejšom impériu vtedajšieho pohanského sveta, V RÍMSKOM IMPÉRIU?
Po prvé život človeka nemal veľkú cenu. Vieme, že väčšina obyvateľov Ríma boli otroci. Títo ľudia nemali nijaké práva, ani právo na život. Pre ich majiteľa boli majetok, tak ako jeho ťažné zvieratá. Otrokár mohol otroka zabiť bez akéhokoľvek právneho následku. V ”demokratických” Aténach rovnako ako v Ríme skoro väčšina obyvateľov boli otroci svoje nehcene deti alebo chorych a nechcenych zhadzovali z utesov a obetovali pohanskym bohom . Inde na svete tomu bolo podobne, ba horšie.
Kresťanstvo sa šírilo najmä medzi najchudobnejšími a najutláčanejšími triedami imperiálneho Ríma. Oslobodzovacie učenie Krista bolo radostne prijímané najmä ženami, keďže ženy boli v ťažkom položení. Pohanskí Rimania nazývali kresťanstvo ”ženským náboženstvom”, alebo ”náboženstvom slabochov”.
PO TRI STOROČIA KRESŤANIA BOLI BRUTÁLNE PRENASLEDOVANÍ. Často doslova hádzaní levom na roztrhanie v rímskom Koloseu pre perverznú radosť pohanského krvilačného publika, na čele s cisárom.
Napr. oj vo dalekom vychode v azii povazuju telo iba za skranku duse napr. taky hinduisti alebo budhisti sa vesaju na haky alebo prepi****u ihlami nosy a pod.

Kresťanstvo otroctvo nezakazuje...

Dokonca Biblia otroctvo priamo podporuje...

A čo napr. toto o umývaní sa a telesnej hygiene v stredoveku? :-)

Bol stredovek obdobím, kedy sa ľudia pravidelne neumývali?
O stredoveku sa veľmi často hovorí ako o období plnom špiny a zanedbanosti a že sa ľudia v ňom len zriedkavo umývali a mali tak celkovo zapáchať a mať pokazené zuby. Je to však skutočne pravda?
V skutočnosti sa stredovekí ľudia všetkých spoločenských vrstiev pravidelne denne umývali, užívali si denne kúpeľ a vysoko si cenili čistotu a hygienu. Ako v akomkoľvek období pred moderným zavedením tečúcej vrelej vody, bývali menej čistí ako sme dnes my, ale podobne ako naši starí rodičia alebo prarodičia, boli schopní sa denne umývať, udržiavať sa čistými, vysoko si ceniť čistotu a nemali radi ľudí, ktorí boli špinaví alebo smrdeli.
Väčšina ľudí v tomto období sa udržiavali v čistote denným umývaním sa v kadi s horúcou vodou. Mydlo sa poprvýkrát začalo široko používať v stredoveku (Starovekí Rimania a Gréci mydlo nepoužívali) a výrobcovia mydla mali svoje prevádzky v mnohých väčších stredovekých mestách. Zohrievanie vody pre celkový kúpeľ bol časovo náročný proces, takže kúpanie v dobe bolo menej časté, ale dokonca aj tie najnižšie vrstvy spoločnosti si užívali sedacie kade keď sa k nim dostali. Šľachta povýšila kúpele na najvyššiu úroveň luxusu s kúpaním sa vo veľkých drevených vaniach plných voňavej vody opatrenými vo vnútri sedačkami pokrytými hodvábom čo nebolo potešením len pre jedného, ale niečo také, ktoré mohli zdieľať so sexuálnymi partnermi alebo dokonca partie priateľov s vínom a jedlom v ruke, niečo podobné ako dnešné vírivky alebo tzv. jacuzzi.

Verejné kúpele existovali vo väčšine opevnených miest a stovky takých kúpeľov prosperovalo aj vo väčších mestách. Na južnom brehu rieky Temže bolo umiestnených stovky “parných kúpeľov” v ktorých sa stredovekí londýňania mohli zmočiť v horúcej vode, rovnako tak si pokecať, zahrať šach a užívať si s ľahkými ženami. V Paríži sa nachádzalo ešte viac takýchto kúpeľov a v Taliansku boli tak početné, že niektoré z nich sa prezentovali ako výlučne pre ženy alebo čisto pre aristokraciu, takže šľachta nemusela zdieľať vaňu spolu s remeselníkmi či sedliakmi.
Myšlienka, že ľudia v stredoveku sa neumývali je založená na mnohých mylných predstavách a mýtoch. Zaprvé, v šestnástom a znovu v osemnástom storočí, tj. po stredoveku prišli obdobia v ktorých lekári tvrdili, že kúpanie je škodlivé a v ktorých sa ľudia príliš často vyhýbali umývaniu. Ľudia pre ktorých “stredovek” zdá sa znamenal “akákoľvek iná doba staršia než 19. storočie” predpokladali, že to znamená že tieto myšlienky prevažovali aj predtým. Podruhé, kresťanskí moralisti a cirkevní predstavitelia v stredoveku často vystríhali pred prehnaným umývaním sa. Toto však bolo predovšetkým preto, že tí istí moralisti varovali pred excesmi v akejkoľvek činnosti – jedenie, sex, lov, tanec alebo dokonca v častom spovedaní sa a v prílišnej náboženskej horlivosti. Z tohto robiť záver, že tieto varovania znamenali, že nikto sa neumýval je jasný nezmysel. A nakoniec, verejné kúpele sa úzko spájali s prostitúciou. Nie je teda žiadnych pochýb, že mnoho prostitútiek ponúkalo svoje služby v kúpeľných domoch stredovekých miest a v “parných kúpeľoch” stredovekého Londýna a iných mestečiek, ktoré stáli v tesnej blízkosti vedľa najvykričanejších štvrtiach vyhradených pre bordely a jednotlivé prostitútky. Takže moralisti hromžili proti verejným kúpeľom ako semeništiam hriechu. Takže robiť z toho nesprávne závery, že to znamenalo ľudia nevyužívali kúpeľné domy je rovnako nezmyselné ako tvrdiť, že taktiež nenavštevovali vedľajšie bordely.
Skutočnosť je taká, že stredoveká literatúra oslavovala potešenie horúceho kúpeľa, stredoveká rytierska ceremónia obsahoval vonný kúpeľ pre iniciačný vstup do stavu rytierskeho, asketickí pustovníci sa pýšili neumývaním sa rovnako ako sa vystatovali že si neužívajú ďalšie často sa vyskytujúce potešenia a z toho, ako výrobcovia mydiel a prevádzkovatelia kúpeľných domov rozvíjali svoje služby jasne plynia, že stredovekí ľudia sa veľmi radi udržiavali v čistote. O názore, že mali pokazené zuby bolo taktiež preukázané archeologickým výskumom, že to je nezmysel. V období, kedy cukor bol príliš drahým luxusným tovarom a a v ktorom bola strava priemernej osoby bohatá na zeleninu, sezónne ovocie a vápnik, bol jej chrup v skutočnosti vynikajúci. Pokazenie chrupu nastalo až v šestnástom a sedemnástom storočí, keď zaplavil celú Európu lacnejší cukor dovezený zo západných Indií a spôsobil tak epidémiu zubných kazov a odporného pachu z úst.
Stredoveké francúzske príslovie ukazuje akým významným bolo umývanie sa pre potešenie z dobrého života v tomto období:

Venari, ludere, lavari, bibere! Hoc est vivere!
(Loviť, hrať sa, kúpať, piť! To znamená žiť!)

odkaz

Opäť ako aj v iných oblastiach je to o extrémoch a zdravej strednej ceste. Okolo stredoveku sa zrejme šíria mýty, hoci bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Cirkev mala principiálne kladný vzťah k telu a materiálnemu svetu, pretože podľa nej ho stvoril Boh, hoci prípadná prudéria a potláčanie tela sa tam občas mohla vyskytovať. Principiálne negatívny a odmietavý postoj k telu a materiálnemu svetu mali skôr Albigénci, Katari, podľa ktorých to stvoril zlý boh alebo satan. Opačným extrémom, ktorý sa prejavuje v súčasnosti, je akýsi kult tela, nemiestne odhaľovanie sa, zvýšená erotizácia, sexoholizmus, primitivizmus, konzumizmus a pod.

Krištof..5,6...o stredoveku je predsa známe, že sa vyznačoval najväčšími epidémiami, cholerami, ..morom , leprou , hygiena bola biedna..napr,. neboli toalety ako také (napr. aj na Svätom Dóme v Ba ..v jednom rohu stavby chrámu je vysoko umiestnený otvor v múre..ako WC, kadiaľ "splašky" vytekali rovno na dvor ,..takto to v stredoveku fungovalo ako samozrejmosť..takže si vieš asi predstaviť pôvod rôznych chorôb. Umývanie fungovalo na príncípe veľkého suda s nahriatou vodou,.. hlava rodiny sa kúpala prvá a potom zbytok rodiny v tej istej vode.., ..neexistovali ponožky, nosili sa onuce,.. ženy myslíš že mali vatu alebo vložky ? dávali si pri menštruácii vyvarené handry...ktoré obmieňali ,..a.tď,..))
Takže cirkev hlavne vyžadovala mať katolíkov, všetkých pohanov v tej dobe ktorých bolo neúrekom, sa snažila "obrátiť na kresťanskú vieru, ..kto sa nedal bol mimoriadne kruto mučený, ..spomeň sa na krvavú Mery, fanatickú panovníčku, ktorá dala popraviť a umučiť xx pohanov .. aj deti a ženy. ..atď..bolo by o čom hovoriť,..je toho až až.

Ónya, nechce sa mi to rozoberať, iba k téme epidémie a mor by som sa vyjadril. Niekedy sa dá stretnúť s takým názorom, že to vzniklo v stredovekej Európe v dôsledku zlej hygieny a pod., avšak toto nezodpovedá historickým poznatkom. Povedzme si k tomu čosi bližšie, budem pritom čerpať z odborných zdrojov. Pravdepodobne prvý výskytom moru bola epidémia v Egypte v roku 1500 pred n. l. Dokladom o tejto udalosti bola Druhá Kniha Mojžišova. Udáva, že počas epidémie zahynulo okolo 50 000 ľudí. Mor opäť udrel v Aténach počas prvej fázy Peloponézskej vojny za vlády Perikla. Táto epidémia sa nazýva aj Veľký aténsky mor. Dozvedáme sa o ňom zo svedectva Thukydidesa. V roku 429 pred n.l., kedy sa mor objavil (do Atén sa mor dostal loďou z Afriky), žilo v Aténach okolo 200 000 ľudí. V dôsledku tejto epidémie vymrela 1/3 obyvateľstva Atén a s ňou aj vodca Atén Perikles, čo sa pre Atény následne nepriaznivo odrazilo na priebehu vojny. Veľký atlas svetových dejín píše v kronike významných udalostí o pohanskej Rímskej ríši v Európe: "r. 165 Rímsku ríšu zasahuje epidémia kiahní." J. Wasserman píše o Rímskej ríši: "...v treťom a štvrtom storočí obyvateľstvo zdecimoval aj žľazový mor." Vieme, že skôr ako "kresťanov" napadol mor islamský svet. A to aj napriek tomu, že moslimovia boli známi dodržiavaním hygieny. Morová rana zasiahla Byzantskú ríšu v roku 541 n.l. v Konštantinopole. Nákaza sa sem dostala zrejme z Egypta či z Etiópie, odkiaľ mesto dovážalo obilie. Mesto prišlo  zhruba o 40% obyvateľov. Koncom 6. storočia sa rozšírila do celej Európy. Ďalej 14. stor., teóriu o prvotnom ohnisku pandémie v centrálnej Ázii podporujú prvé známe zmienky o chorobe z Číny okolo roku 1330. Mor udrel na čínsku provinciu Hubei v roku 1334. V rokoch 1353 až 1354 došlo k podstatnému rozšíreniu a zhoršeniu epidémie. Čínske záznamy z tohto obdobia hovoria o ôsmich vzdialených ohniskách roztrúsených vo vtedajšej Číne a Mongolsku. Podľa historika Williama McNeilla sa z tých časov zachoval značný počet čínskych záznamov, no podrobne ich nikto dodnes nepreštudoval. Je pravdepodobné, že Mongoli a kupecké karavány neúmyselne zavliekli mor z centrálnej Ázie na Blízky východ a do Európy. V roku 1347 bola Janovská dŕžava Kaffa, veľké obchodné stredisko na Krymskom polostrove, obľahnutá mongolskou armádou na čele s Janibegom. Počas dlhotrvajúceho obliehania bola jeho armáda postupne decimovaná morom. Teda bola to mongolská armáda na Východe, kde vznikol mor. Útočníci sa nakoniec rozhodli použiť mŕtve telá ako biologickú zbraň a pomocou katapultov ich prehadzovali cez hradby do mesta. Janovskí obchodníci z postihnutého mesta utiekli "exportujúc" infekciu svojimi loďami na juh Európy, kde sa rýchlo šírila. Giovanni Boccaccio o morovej rane, Dekameron, 1358: "...vznikla na východe pred niekoľkými rokmi a po tom, ako si tam vyžiadala množstvo životov, rozšírila sa nanešťastie na západ..." Takže mor 14. storočia nevznikol v Európe, ale v Ázii na východe. Veľký atlas svetových dejín: "Po r. 1346 sa morová epidémia ázijského pôvodu rozšírila z juhovýchodu takmer po celej Európe a vykynožila štvrtinu až polovicu jej obyvateľstva."

Na šírení epidémie sa v minulosti podieľali zlé hygienické podmienky. Hostiteľom morových bacilov boli potkany, resp. blchy, ktoré sa na nich udomácnili. K šíreniu nielen moru, ale aj iných chorôb (dyzentéria, týfus, cholera, atď.) prispeli aj vojaci, ktorí sa presúvali medzi bojiskami. Problém bol aj v tom, že v tých dobách neexistovali proti chorobe lieky ako antibiotiká. V dnešných dobách mor nepredstavuje také nebezpečenstvo, akým bol v stredoveku, pretože sa dá pomerne rýchlo a spoľahlivo vyliečiť antibiotikami. Problémom však je, že niektoré, hlavne rozvojové krajiny, trpia nedostatkom zdravotníckych potrieb, a hlavne antibiotík. To je hlavnou príčinou výskytu morových epidémii ešte aj v 21. storočí. K oblasti, kde sa v súčasnosti mor občasne alebo trvalo vyskytuje, patrí napríklad juh Afriky, ostrov Madagaskar, stred Latinskej Ameriky, juh, juhovýchod a stred Ázie a Indonézia. Jedna z posledných veľkých morových epidémii sa vyskytla v roku 1994 v meste Surat (západ Indie), kde hlavnou príčinou rozšírenia tejto nákazy bola veľmi zlá hygiena a znečistené prostredie. Úrady nariadili zbaviť ulice mesta odpadkov, ktoré boli hlavnými zdrojmi ochorenia. V nasledujúcich dňoch smetiari odpratali dohromady 1400 ton odpadkov, a ostávalo odpratať ešte zhruba 3000 ton! Dôkazom existencie moru aj v dnešných dobách sú najnovšie prípady výskytu morového ochorenia: v r. 2001 v Zambii (21 nakazených a 3 mŕtvi), v r. 2002 opäť v Indii (19 nakazení a 4 mŕtvi), v tom istom roku v Malawi (nakazených bolo 71, počet obetí nie je známy), o rok neskôr v Alžírsku (10 nakazených a jeden mŕtvy), v r. 2005 sa vyskytol v Kongu, kde bolo 130 nakazených a 57 mŕtvych, a nakoniec v r. 2006 sa opäť objavil v Kongu, kedy sa nakazilo 100 ľudí, z toho 15 umrelo. Našťastie, počet obetí nebol tak hrozivo vysoký ako v minulosti.

skopirujes sprostost, a potom polozis sprostu otazku... ako, aku cakas odpoved?

od teba nemusí byť odpoveď žiadna..nakoľko si význam textu nepochopil.