Rohožka 6 (5)

-Peťo, spíš?-

Snažím sa nezobudiť.

-Peťoo, spíš?!-
-No asi už nie ty debil, čo chceš?-, žmúrim oči do šedého svitania.
-Pamätáš na to Švajčiarsko?-
-To si sa ma chcel spýtať?-
-No pamätáš?-
-Iste, že pamätám, bola to naj kalba a výlet nášho života.-
-Peťo... poďme znovu.-
-Čo? Zbláznil si sa?-
-Poď spravím ti kávu.-

Cítim ako ma za stolom ťažia opuchnuté viečka. Spal som asi dve hodiny a Koza (nepýtajte sa prečo mu prischlo také meno) ma nenechal vyspať. Počasie vonku, ktoré sa tvári ako víťaz nad slnečnom mi nepomáha. Sledujem jemné mrholenie a rozmýšľam nad touto situáciou, až kým nedostanem po papuli kávovým oparom.

-Na... pi.-
-Dík.-, na chvíľku je ticho, musím sa opýtať, -Prečo ti to napadlo?-
-Ja neviem... pamätáš si ako dopadli beatnici? Nevedeli už ostať na jednom mieste... asi niečo také cítim.-
-Chápem, tiež ma to občas napadne... ale cháp, teraz tu mám tú prácu a Sylviu.-
-Sylviu vezmeš so sebou.-
-Neviem...-
-Vidíš, sám to potrebuješ. Nevieš sa spamätať z toho ako sa tvoj život náhle uhladil. Túžiš po tom.-

Keď som sa neskôr na balkóne s cigaretou zamyslel, tak mal pravdu. Potrebujem to. Je to všetko krásne a úžasné, ale stálo sa to tak náhle, že si na to neviem zvyknúť alebo akceptovať. Potrebujem skočiť do auta a neriešiť nič. Otázka je, či mám teraz újsť Sylvii, alebo ju vziať so sebou. Bojím sa, že ak ju vezmem, tak sa to minie účinku, ale nechcem ju zase teraz opustiť.

-Ouk Koza, dnes doobedu idem dať výpoveď, ty zhromaď peniaze a daj si dokopy ten tvoj šunt.-
-To som chcel počuť!-
-Asi aj ja.-, zasmejem sa a ide sa.
-A Sylvia?-
-Spýtam sa.-
-Dal by som ti pusu.-
-Zmizni!-, so smiechom zabuchnem dvere a s týmto smiechom začíname.

Už som to zažil, ale aj tak si neviem predstaviť, čo to vlastne prinesie. V práci to nevzali veľmi dobre, síce som často meškal a všeobecne môj prístup bol pomerne laxný, ale keď bolo treba niečo urobiť, tak som bol ten naj. Nevadí. Práca prichádza a odchádza, to isté platí aj na ľudí, zas im tam príde iný kreatívny blázon. Ja som za. Idem za Sylviou. Nikto neotvára a ani mobil sa nechce na druhej strane vybrať z vrecka a zdvihnúť. Aha! Veď je v škole. Hmm, teraz prichádza ten problém, na ktorý som zabudol. Ona chodí do školy. Žeby sme sfalšovali nejaký zápal pľúc?

Po ceste som si vykračoval s ľahkosťou pocitu blížiacej sa ľahkosti a možno už bola tu. Pozerám po ľuďoch a neviem, čo si myslieť, kam smerujú? Kam smerujeme? Aký život žijú, čo sa im deje? A aký život žijem ja? Pripomína mi to jednu kapitolu môjho života, chodil som o barlách, športový úraz. Ešte kým som nosil barle zašiel som do poisťovne o preplatenie poistky. Za stolom v kancelárii sedela milá úradníčka stredného veku, rám okuliarov jej ladil s vkusným kostýmom s decentným výstrihom, tipujem, že prsia mala dosť pekné na to, aby ich pokojne ukázala svetu so slovami „záviďte!“, no ona ich ukryla ešte pod vrstvu bielej bavlny roláka, ktorý jej nežne držal hrdlo vo vražednom zovretí tepla a ochrany. Keď na mňa pozrela hnedými očami, tak som sa celý rozpustil a pomaly sa spustil do sedadla stoličky.

Cítil som sa ako návštevník z inej dimenzie, barle sa opierali o koženú bundu pokrytú odznakmi a nášivka vzadu hrdo hlásala „Fuck Off!“, vlasy som mal viac ako neprirodzene strapaté, aspoň mali jednotnú farbu. Piercing v obočí tiež nehlásal práve heslo „Chcem byť konformný!“.

-Ak sa ti to stalo opitému, tak ti to nepreplatíme.-, okamžite ma schladila jazykom.
-Prosím?-
-Ak sa náš poistenec podobne zraní pri požití alkoholu, tak to nepreplácame. Pekný deň.-, nasilu sa usmiala.

Zaváhal som. Táto milá osôbka bola plná predsudkov. Nevedel som, či sa s ňou zvládnem hádať a tak som rozmýšľal, že sa jednoducho zdvihnem a nechám poistku poistkov.

-Čo tu ešte sedíš?-, už neznela ani nasilu príjemne. Hneď som si dovolil myšlienku „Lebo som kripel ty sviňa ***nutá, čo sa iste v kostole usmieva na známych a doma manželovi o nich vraví, že kto s kým kde a čo, podľa fantázie! Riť!“ a zrazu som vyprchal. Nemal som aj ja predsudok? Možno na ňu len dupe boss, možno mala zlú skúsenosť so svojim dieťaťom. Možno sa jej niečo stalo. Možno tieto slová boli len jej kožeňačkou a ja som sa nechal nachytať prvým dojmom. Tak som to skúsil.

-Madam, stalo sa mi to pri športe a preto som prišiel po poistku.-
-Ach, pardón. Prosím prejdite do vedľajšej kancelárie, vybaví Vás kolegyňa. Ja mám kopec práce. Zbohom.-

Bol to omyl, bola hnusná naozaj. Ale skúsil som to, keď nič viac, aspoň som si skúsil kam až predsudok môže siahať. (Inak všimli ste si, aké smiešne je slovo predsudok? Je to niečo, čo máme pred súdkom. Usmievam sa.)

Prišiel som k Sylvii, nápad sa jej páčil, povedala, že ospravedlnenku si vybaví sama, tak sa po ňu máme zajtra zastaviť. Hneď som vyhľadal v mobile číslo označené ako Koza a volal. Doma mi otvoril dvere vysmiaty kamarát a podal mi do ruky fľašu.

-Na staré časy!-

Veru, na staré časy, pripili by sme si možno aj na nové časy, ale ktovie, či budú hodné prípitku. Myslím, že tu začal náš príbeh.

👍: piskotka , dorota

Tá ľahkosť, s akou dal výpoveď, tej celkom nerozumie. A ani tá motivácia, že načo a kam, tiež to neni moc rozvedené.

Faith ale o to ide, že na tom vôbec nezáleží, nie?

No možno tomu dvadsaťročnému na tom nezáleží. A ja to nechápem snáď preto, že s takou ľahkosťou som nad svojou budúcnosťou nerozhodovala.

časti 4,3,2,1 nenachádzam, žeby tie boli od marsky?

pravdepodobne, ja si už nepamätám či ako marska lebo ether som písal koberce, rohožky a pod

Samé koberce a rohožky ?
Stretla som sa s označením "rohožka" v jednej knihe, ako pomenovanie na stav ženy, ktorá je vo vzťahu nedocenená

no začalo to poviedkou "O dvoch Kobercoch", pokračovalo to sériou "Koberec", to pokračovalo sériou "Pred Kobercom" a to rohožkou až po dnes

ber to pokojne ako tragický moment

hups..boľavé koleno dostalo sa aj do....Rohožky....
skopírované a uložené k predchádzajúcim častiam..ehm, tie boli lepšie..Kritizovať nebudem, bo ďalšiu časť neuvidí...
__
inak švajčiarska kalba, ako psí čumák ( vlastná skúsenosť )

nuž ale aj potešiť treba.....až 28 čumilov

snazila som sa temu precitat niekolkokrat za sebou a neviem to precitat suvisle od hora az nadol,oci mi skacu stale nesuvisle po slovach,je to tu zacarovane,ze az..takze nepoznam ani obsah,ze je o nejakej koze Sylvii

salbi, skús ešte raz, však si v knižkách vyrástla.. Sylvia nie je koza..hádaj kto je?

hmm.. uvod mi pripomenul kamosku..tej sa manzel prihovara v noci v posteli...spiiiis, ja nie...spiiis...

..a ja som tak posiela jednu sms neskoro v noci ...a potom mi prislo...no dik, do rana som bola hore kvoli...blahozelaniu k Vianociam..🙂)

mozem odporucit?
Gabriel Pleska: “Muž měl místo mozku klíště”

odkaz

namet bol predsudok ?

nie a naozaj nie