Bol som na návšteve v Izraeli, sedeli sme u známych na balkóne v jednej zo zmiešaných arabsko-židovských štvrtí Haify. Pred nami prázdny pľac a za nim modré stredozemné more, po bokoch činžiaky. V strede pľacu uprostred činžiakov si mobilný operátor postavil vysoký vysielač na šírenie signálu. Nič zvláštne. Ale nie v Izraeli, nie v Haife, nie v tejto štvrti...
Obyvatelia tejto štvrte sa nemienili nechať ožarovať signálom mobilného operátora. Nie je podstatné, či vysielače mobilných operátorov v blízkosti ľudských obydlí môžu skutočne spôsobiť rakovinu. Obyvatelia tejto štvrti si mysleli, že môžu, respektíve nechceli riskovať, že by mohli, a nechceli, aby oni a ich deti boli pokusnými králikmi. Ľudia tu vysielač nechceli - jeho osud bol spečatený.
Dozvedeli sme sa, že obyvatelia štvrte už niekoľko týždňov bojujú proti vysielaču a videli sme, že skrinka s elektrinou pri jeho základoch bola spolovice ohorená do čierna - niekoľko dni dozadu ju chlapci z okolia podpálili. V deň našej návštevy sa mala konať demonštrácia obyvateľov štvrte. Medzi pľacom a morom sa nachádza hlavný ťah z Haify do Tel Avivu - dvojprúdovka jedným smerom, dvojprúdovka druhým smerom. Demonštrácia bola vlastne blokádou tejto dopravnej tepny.
Asi štyridsať ľudí (rodičia aj ich deti) sa zhromaždilo okolo cesty s transparentmi v arabčine aj hebrejčine. Časť z nich zišla na cestu a zastavila autá v jednom smere. Časť zostala na chodníku. Potom prešli do druhého pruhu a zastavili dopravu v druhom smere.
Keď sme prišli o pár rokov, vysielač tam už nestál. Kým sme boli na Slovensku, protesty pokračovali a aj chlapci vraj niekoľkokrát podpálili skrinku s elektronikou (nie, že by som zrovna takúto formu protestu podporoval, iba opisujem čo sa dialo). Operátor musel ustúpiť.
Ľudia si svoju štvrť a svoj záujem ubránili. Nebolo to len tak. Museli za seba zabojovať, zariskovať a isť do zápasu s neistým koncom. Museli však byť vytrvalí. Keby to boli vzdali po prvej demonštrácii, nič by nedosiahli, vysielač by tam stál do teraz.
Často si kladiem otázku prečo sú ľudia na Slovensku takí pasívni. Prečo sú ochotní znášať, že si skorumpovaní politici, oligarchovia a iná háveď robia s nimi čo chcú? Všimnite si koľko vysielačov je v obytných štvrtiach v slovenských mestách. Ako sa týčia priamo na panelákoch. Čo panelákoch...? Na každej druhej základnej škole máte vysielač mobilného operátora. Priamo na školách, kde deti trávia veľkú časť dňa. Nikdy som nepočul o nijakom proteste proti týmto vysielacom, ani o petícii, nepočul som ani jeden jediný negatívny názor na ne. Ako keby vysielače mobilných operátorov na Slovensku ani neboli, pritom je nimi posiata celá krajina, všetky mesta.
Toto však nie je článok o vysielačoch mobilných operátorov, ale o apatii ľudí. Slovákom akoby nevadili nespravodlivé zákony, skorumpovaní a vulgárni politici, bezohľadní developeri. Keď sa organizuje nejaký protest, zúčastní sa ho väčšinou len pár ľudí - väčšinou tých istých.
Ono je to však trochu inak. Ľudia na Slovensku nespokojní sú. Politikom nedôverujú, nadávajú na veľkopodnikateľov, frflú na systém. Nespokojnosť sa dá na Slovensku krájať. Prečo s tým teda niečo nespravia?
Apatia Slovákov má mnohé príčiny. Jednou z nich je mála viera. Ľudia akoby neverili , že sa niečo zmeniť dá, že sú toho oni schopní. Toto porazenectvo je zvlášť zarážajúce u slovenských študentov. Študenti sú všade vo svete tou najaktívnejšou a najrebelujúcejšou skupinou obyvateľstva. Slovenskí študenti sú však apatickejší ako bezvládni dedkovia. Keď pred rokmi Európska únia robila zbierku ironických stereotypných výrokov o európskych národoch, Slováci mali o sebe poslať výrok „aktívny ako Slovák."
Do ľudí tejto krajiny ako keby od malička vtĺkali podprahove odkazy: „nič nedokážeš zmeniť", „nemá zmysel snažiť sa o zmenu", „si príliš bezvýznamný, aby si mal vplyv".
Pritom príkladov toho, že sa ľudia, aj na Slovensku, dokázali spojiť a zabrániť niečomu zlému alebo presadiť niečo dobre tu nie je málo. Len pred niekoľkými dňami sa organizácii Greenpeace podarilo dosiahnuť schválenie zákona o enviromentálnych záťažiach, ktoré ohrozujú zdravie ľudí. Ich kampaň trvala 9 rokov a stála ich množstvo energie, stretnutí a diskusií s odborníkmi a politikmi. Vďaka ich snahe a vytrvalosti sme dnes všetci bližšie k tomu, aby sme sa zbavili tisícok toxických skládok, ktoré ohrozujú prírodu a životy ľudí.
Pred štyrmi mesiacmi sa úspešne skončil boj Bratislavčanov proti zbúraniu PKO. Tento prípad je zvlášť pozoruhodný, pretože budovu PKO „strážili" dokopy desiati, možno pätnásti ľudia. Aj to pribehli iba vtedy, keď bolo treba. Podarilo sa im zalarmovať novozvoleného primátora Ftáčnika, mestského poslanca Budaja, poslanca NR SR Dostála, ministra Lipšica a aj premiérku Radičovú , ktorí stáli pri bezmenných aktivistoch. Možno práve váhová kategória týchto osobností zohrala významnú úlohu pri obrane PKO, ale bola to tá malá skupinka desiatich-patnástich aktivistov, ktorá poplach okolo PKO vyvolala a získala na svoju stranu tieto veľké mena. Príbeh PKO nekončí, pretože ešte stále sa nepodarilo obnoviť jeho činnosť. Tomu najhoršiemu - jeho zbúraniu - sa však zabrániť podarilo.
Spomeňte si na protest proti hlúpemu vlasteneckému zákonu, ktorý prikazoval púšťať deťom na školách hymnu každý týždeň. Keď námestie zaplnilo 1500 protestujúcich ľudí, prezident obratom zákon vrátil do parlamentu a ten z neho toto bláznivé púšťanie hymny vyhodil. Výzvu na demonštráciu pritom dal a akciu zorganizoval jeden človek. Stredoškolák s požičaným megafónom.
Pred zhruba dvomi rokmi sa zasa koalícii enviromentálnych organizácií podaril nevídaný počin. Nazbierali 100 000 podpisov pod petíciu za zvýšenie možností občanov brániť sa pred ťažbou uránu v ich obciach. Parlament žiadosti vyhovel a dnes majú obce väčšie slovo v tom čí povolia alebo nepovolia ťažbu uránu vo svojom okolí.
Nezabudnime na kauzu pezinskej skládky, v ktorej Ficova vláda nerešpektovala vôľu občanov a alibisticky sa prizerala budovaniu skládky v blízkosti obytných domov. Aktivisti proti skládke by vedeli rozprávať o vytrvalosti a neistých výsledkoch. Hoci kauza nie je ešte ukončená, občania majú v tejto chvíli navrch. Už vyše roka sa odpad na skládku nevyváža.
Podobných úspešných aktivít občanov je na Slovensku omnoho viac. Ja ako jednotlivec o všetkých vedieť nemôžem, ani si ich pamätať a nejdem tu robiť výpočet všetkých úspešných občianskych akcií. Avšak už z tohto krátkeho zoznamu je evidentné, že tvrdenia o bezmocnosti občanov a nemožnosti dosiahnuť zmenu sú mylne. Občania majú moc, ktorú žiaľ zatiaľ málo využívajú.
Počas vianočných prázdnin vyzerala situácia okolo PKO beznádejne. Predpokladalo sa, že práve počas dní pokoja, kedy je každý so svojim rodinami, developer nabehne s buldozérmi a tých pár najangažovanejších aktivistov nebude schopných fyziky zabrániť jeho zbúraniu. Jednu chvíľu to vyzeralo, že boj o PKO je prehratý. Napriek tomu som hovoril: „Musíme tam ísť. Možno prehráme. Ale prehrajme so cťou." Neprehrali sme so cťou. Vyhrali sme. Ak sa takto beznádejný boj napokon podarilo otočiť, potom je možné zmeniť hádam všetko.
Blíži sa 11. November, deň kedy sa opäť budú konať globálne protesty. My občania máme moc, ktorú zatiaľ málo využívame. Je na čase to zmeniť.
Čítajte viac:
odkaz
