Paranoja - báseň

Paranoja

Temnotou valí sa hmla.
Vzduch nadýchal sa zla,
ťažké kroky plné olova,
pripomínajú strach vždy odznova.

Stále obzerám sa pre -
pre hýbajúce sa tiene
a každý cudzí pohyb
uvádza ma do pochýb.

Ulica, po ktorej kráčam
je pustá, som v nej sám.
Len tie tiene - moja obava,
pripomínajú strach vždy odznova.

Život z lampy zhasína pomaly
jedine spomienky mi ostali,
vôkol mňa obklopujúce šero,
premýšľam, akým pôjdem smerom.

Padá hmla, padá dážď,
padá na každého zvlášť.
Ak nevidím, to kvôli hmle,
snáď sa raz preč rozplynie.

Vincent Bednár

Krásny pseudonym!

aj báseň je príjemná

taká skôr nostalgická. píšem na základe pocitov, na dianie v mojom živote. Preto sú niektoré básne vtipné, iné smutné :D... a pseudonym mi vymyslel jeden známy :D celkom náhodne a úplne ma tým dostal :D

trolinku revolučno pôsobí ..na mňa ))

pretože som revolučný 🙂

Husta hmla zvadza, boli ta zrada co sa v nej skryva, tak velmi boli...len iluzia. Ake lahke vysvetlenie pre bolest...
Temnota je krasna..fakt. 🙂

fu ten odkaz, ako to všetko hyperbolizoval :D