"Koncom augusta 1939 vzrušila európsku verejnosť správa, že dvaja najobávanejší európski diktátori – Hitler a Stalin – uzavreli medzi sebou zmluvu o neútočení. Stačilo sa pozrieť na mapu, aby človek pochopil, že ide o nejaký komplot. Veď Nemecko a Sovietsky zväz nemali spoločnú hranicu, prečo by sa mal teda hociktorý z nich obávať, že ho ten druhý napadne? Oprávnené obavy z nepriateľského útoku mohlo mať jedine Poľsko, ktoré ležalo práve medzi nimi a bálo sa oboch.
Náš severný sused už mal s nimi historické skúsenosti z 18. storočia, keď Prusko, Rusko a Rakúsko využili situáciu v rozrušenej Európe na to, aby si uzurpovali poľské územie, a tak postupne na dlhú dobu zničili poľský štát.
(1772: prvé delenie Poľska medzi Prusko, Rakúsko a Rusko, 1793: druhé delenie .Poľska medzi Rusko a Prusko, 1794: povstanie proti okupantom, 1795: tretie delenie Poľska medzi Rakúsko, Rusko a Prusko – zánik poľského štátu)
Poľsko malo s Ruskom aj novšie skúsenosti, ktoré si, pravda, privodilo samo. Bezprostredne po prvej svetovej vojne chceli totiž viaceré štáty využiť okolnosť, že na národnostne zmiešanom území ešte neboli pevne určené hranice.
Preto sa usilovali vydobyť si ozbrojenými akciami čo najvýhodnejšiu situáciu, dúfajúc, že mierová konferencia ju bude viac či menej akceptovať. Pokúsila sa o to aj poľská vláda, ktorá chcela dosiahnuť hranice spred rozdelenia Poľska v 18. storočí.
Pod vedením Jozefa Piłsudského vtrhli poľské vojská na Ukrajinu, anektovanú Sovietskym Ruskom. Dostali sa až ku Kyjevu, lenže Sovieti prešli do úspešnej protiofenzívy a dostali sa až k Varšave. Poliakom sa podarilo vytlačiť boľševickú armádu zo svojho územia a získať aj západné územie Bieloruska a Ukrajiny.
Avšak skutočnosť, že samotná Varšava bola v ohrození, pôsobila na dlhú dobu traumatizujúco. Ešte aj po príchode Hitlera k moci sa vo Varšave obávali viac Sovietskeho zväzu ako nacistického Nemecka. Bola to chyba, lebo po rozbití Československa bolo už celkom jasné, že sa treba báť oboch rovnako. Pochopilo to aj Poľsko a 6. marca 1939 prerušilo rokovania s Nemeckom, ktoré od neho požadovalo vydanie Gdaňska.
V oficiálnej časti zmluvy sa obe strany zaväzovali, že nebudú bojovať proti sebe a neposkytnú ani pomoc nijakej tretej strane, ktorá by napadla jedného z nich. V tajnom dodatkovom protokole si nacisti a Sovieti jednoducho rozdelili priestor, ktorý bol medzi nimi. Litva, Estónsko, Fínsko a Besarábia pripadli do sovietskej sféry vplyvu, rovnako aj poľské územie vymedzené povodím riek Narva, Visla a San.
V letných mesiacoch, počas oficiálnych anglicko-francúzsko-sovietskych a neoficiálnych sovietsko-nemeckých rokovaní, existovali aj viaceré tajné kontakty medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Ich iniciátorom bol Hermann Göring, no nepochybne sa to nemohlo diať bez Hitlerovho vedomia.
Pokus o kontakt sprostredkovali švédski priemyselníci, ktorí sa dostali až k Chamberlainovmu spolupracovníkovi Horacovi Wilsonovi. Göring vo svojich posolstvách ubezpečoval Britov, že Nemecko neohrozuje ich životné záujmy a odrádzal ich od toho, aby vyvolávali nepriateľstvo s Nemeckom tým, že sa budú angažovať vo východnej Európe.
Odpoveď znela: „Nemecko vyvolalo nedôveru Veľkej Británie obsadením Československa. V budúcnosti bude Veľká Británia na akékoľvek podobné chovanie reagovať vojenskou silou.“ Ešte aj dva dni po podpísaní paktu so Stalinom sa Nemecko pokúsilo zmeniť anglický postoj.
Hitler si osobne zavolal anglického vyslanca, aby britskú vládu ubezpečil, že ak odvolá garancie Poľsku, Nemecko bude garantovať britskú ríšu. Tým naznačoval, že v opačnom prípade sa v budúcnosti do stredu jeho záujmu môžu dostať britské kolónie.
Oficiálne stanovisko Veľkej Británie zostalo nezmenené, ale minister zahraničia lord Halifax odporučil poľskému ministrovi Beckovi nadviazať priame rokovania s Hitlerom za predpokladu, že Hitler nebude hroziť násilím. To bolo 31. augusta. Na druhý deň v skorých ranných hodinách nemecké vojská prepadli Poľsko a za dva týždne rozbili poľskú obranu. Proti takmer vykrvácanej poľskej armáde zaútočili 17. septembra 1939 Sovieti a potom nasledovalo štvrté delenie Poľska.
Obaja diktátori triumfovali. Hitler jasal, že Poľsko „nikdy znovu nepovstane“ a Molotov mu kontroval radostným konštatovaním, že „konečne zmizol z mapy Európy ten odporný výplod versailleského systému“. Po dobytí Poľska 22. septembra 1939 usporiadali spoločnú vojenskú prehliadku v Breste (v dnešnom Bielorusku) a 28. septembra podpísali novú zmluvu, tentoraz už o spoločných hraniciach a priateľstve. Okrem oficiálnej časti, ktorej podstata bola už aj tak hotovou vecou, mala aj táto zmluva niekoľko dodatkových protokolov.
Prvý stanovil istú korekciu delimitačnej línie medzi nemeckou a sovietskou okupačnou zónou Poľska a dával „sovietskej vláde právo na ochranu jej záujmov v litovskej oblasti“, čo otvorenou rečou znamenalo, že Sovieti mali od Hitlera súhlas na okupáciu Litvu.
Druhý tajný dodatkový protokol zakotvil to, na čom sa obe strany neoficiálne dohodli už po Mníchove, a síce, že nestrpia na svojom území nijakú agitáciu proti zmluvnému partnerovi. Tretím dôverným dodatkovým protokolom vyjadrili obe vlády súhlas ?s tým, že umožnia Nemcom, žijúcim v ZSSR (ak budú chcieť) emigrovať do Nemecka a vice versa.
Perfídnosť tohto dôverného protokolu bola v tom, že ani vo všetkej tajnosti nepomenovali veci pravým menom. Sovietsky zväz totiž na jeho základe násilne vyhostil nemeckých emigrantov a odovzdal ich na hranici rovno do rúk Gestapa. Boli to väčšinou ľudia, ktorí prišli do ZSSR v nádeji, že sa zachránia či už pred politickým alebo rasovým prenasledovaním.
Zmluva o neútočení a jej tajné klauzuly uľahčili obom diktátorom, aby začali realizovať svoje agresívne plány. Nacisti sa pri útoku na Poľsko, ale ani pri ďalšom vojnovom ťažení na západ, nemuseli obávať vojny na dvoch frontoch. A Sovieti mohli okupovať pobaltské štáty. Mali k tomu jednak súhlas svojho nemeckého partnera, navyše túto agresiu realizovali v čase, keď už nacistické Nemecko porazilo západné demokracie.
(9. apríl 1940: Nemecké oddiely sa vylodili v Dánsku a Nórsku, 12. máj 1940: Začala sa nemecká ofenzíva proti štátom Beneluxu, 14. jún 1940: Hitlerove vojská obsadili Paríž, 15. jún 1940: Sovietske oddiely okupovali Estónsko, Lotyšsko a Litvu)
Pakt Hitlera so Stalinom vyvolal rozruch, neistotu ?a tichý či hlasnejší nesúhlas aj v ich vlastnom tábore. ?Vo fašistickom bola najzjavnejšia nespokojnosť Mussoliniho. Adresoval Hitlerovi niekoľko listov, v ktorých žiadal vysvetlenie a vyjadroval pochybnosti o správnosti tohto kroku.
Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopil, že ide o príslovečnú „nordickú lesť“. V Komunistickej internacionále, ktorá bola sústavnými čistkami uspôsobovaná k tomu, aby bola poslušným nástrojom Moskvy, sa tiež ozývali hlasy, ktoré to považovali za zradu.
Až po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom prijala väčšina dočasne neposlušných francúzskych, talianskych i slovenských komunistov oficiálnu verziu, podľa ktorej bol vraj pakt iba taktickým manévrom, aby Stalin získal čas pripraviť krajinu na obranu. Ako ju pripravil, to sa ukázalo 22. júna 1941. Reakciou na nemecký útok bol totiž dlhý a spočiatku priam panický ústup Červenej armády."
odkaz
😀
