O čo ide v novom konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom?

”Opäť vojna na periférii Európy? – Arménsko-Azerbajdžan a Náhorný Karabach

V juhokaukazskom regióne sa opäť vyostruje situácia. Zmrazený (?) konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom rapídne eskaluje, okrem materiálnych strát hlásia aj prvé obete.

Celá situácia sa však ťažko dá pochopiť bez kontextu. Napätie medzi Arménskom a Azerbajdžanom bolo intenzívne už aj pred rozpadom Sovietskeho zväzu, ktorý čiastočne tlmil národnostné konflikty na svojom území, ale na druhej strane rozohrával jeden národ proti druhému. Neboli výnimočné ani vzájomné fyzické konflikty, pogromy, či etnické čistky na oboch stranách.

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 vypukla de facto vojna medzi dvomi štátmi, pričom hlavnou spornou oblasťou bola politická identita Náhorného Karabachu. Štáty zdedili „sovietske hranice“, na základe ktorých N. Karabach patrí Azerbajdžanu. Tento fakt platí podľa medzinárodného práva a uznáva to celé medzinárodné spoločenstvo.
V podstate celé obyvateľstvo ale tvoria etnickí Arméni (ich podiel sa blíži ku 100%, keďže etnickí Azerbajdžanci po arménskej vojenskej invázii odišli alebo boli „odídení), ktorí hovoria, že v prípade "vrátenia" územia pod azerbajdžanskú nadvládu hrozí genocída Arménov.

Počas konfliktu Arménsko vojensky obsadilo celé územie Náhorného Karabachu – na mape označené červenou farbou. A keďže Arménsko a Karabach nie sú geograficky spojené, Arméni obsadili aj azerbajdžanské územia, ktoré nepatria ani ku Karabachu, ale tvoria geografický most medzi Arménskom a Karabachom – na mape tmavšia sivo-hnedá. Intenzívna fáza vojny sa skončila prímerím v roku 1994. Teoreticky je to klasický „zmrazený konflikt“, realita je však trochu iná – na kontaktnej línii sa sporadicky bojuje. Doposiaľ najintenzívnejšie boje vypukli v roku 2016, zhodou okolností keď som bol práve na dovolenke v Arménsku a autom sme chodili po krajine...

Aký je v súčasnosti pomer síl?
Azerbajdžan je demograficky, ekonomicky a teoreticky aj vojensky silnejší (čo sa týka počtov techniky a vojakov určite). Boli časy, kedy azerbajdžanský rozpočet na obranu bol vyšší ako celý arménsky štátny rozpočet. Arménsko sa spolieha na svoj prepracovaný systém vojenských rezerv, na geografické reálie (vysokohorské prostredie) a teoreticky aj na ruskú podporu (politicky a vojenskou technikou podporuje Baku najmä Turecko).

Najsilnejším hráčom v regióne je Rusko, ktoré – v duchu starých sovietskych/moskovských tradícií – rozohráva jednu stranu voči druhej. V Arménsku majú Rusi vojenské základne (pozemné sily aj letectvo) a priebežne Arménom komunikujú, že bez ich vojenskej prítomnosti by ich Azerbajdžan rýchlo porazil (čiže ich v podstate vydierajú). Na druhej strane ale Moskva dodáva najnovšie zbrane Azerbajdžancom a vo výraznej miere vyzbrojuje ich armádu. Čiže klasika, Divide et Impera (Rozdeľuj a panuj).”