Láska nad všetky lásky

Ahojte!
Som 21ročná baba študujúca na výške. Môj príbeh je strašne komplikovaný.
Zhruba pred rokom som sa spoznala so super chalanom z vedľajšej dediny cez internet. Hneď na začiatku ma oboznámil, že je ženatý, či mi to nevadí. Nevadilo, nechcela som od neho nič. Po čase, ako sme si písavali, sa z nás stali super kamoši. Začal za mnou chodievať, voľný čas sme trávievali spolu v meste kde študujem, len ako kamaráti. Mali sme krásny vzťah, skoro ako súrodenci. Ani neviem ako, po pol roku sme sa nejako zblížili. Padla prvá pusa, objatie, a šlo to. Dlho sme si to nechceli priznať, nakoniec nám to aj okolie potvrdilo, zaľúbili sme sa. Kamoši na nám smiali, že všetci naokolo to videli, len my dvaja nie. Neplánovali sme to, mali sme fakt krásny a úprimný vzťah ako kamaráti, boli sme na chlp rovnakí, rozumeli sme si pohľadom. Po čase sa mi priznal, akú ma situáciu doma, že sa rozvádza. No nie kvôli mne, oni o tom hovorili už roky, no kvôli malému (má jedného 6ročného syna) držali rodinu pokope. Žili spolu vo vzťahu ako spolubývajúci, komunikovali spolu len keď museli, celé manželstvo. To už aký vzťah preboha mali? No to je jedno teraz. Náš vzťah sa rozvíjal. Trávili sme spolu každú voľnú sekundu, plánovali budúcnosť, bolo to také krásne, úprimné, no naozajstná láska, istota, dôvera, všetko v tom bolo. Vedela som o ňom všetko a on o mne. Nemali sme problém hovoriť o všetkom, nikdy reč medzi nami nestála, stále sme niečo rozoberali. Bolo to krásne, tak má láska naozaj vyzerať. Veľakrát sme plakali od šťastia, že sme sa našli, boli momenty, okamihy, počas ktorých sme si mysleli, že vypustíme dušu od šťastia, že sme spolu a sme sa našli, no krásne niečo, skoro ako rozprávka. No keď som sa to rozhodla oboznámiť našim, všetky moje sny a ilúzie pominuli. Viete ako to chodí na dedine, o takýchto veciach ani počuť. Navyše je to človek z vedľajšej dediny, náš rodinný nepriateľ, niečo ako Rómeo a Júlia, no proste nám to naši zatrhli. Skoro sa zbláznili keď som im potvrdila tento vzťah. Oni o ňom tušili, sledovali ma. Tak som im sľúbila, že sa rozídeme. S drahým sme to prebrali, no nedalo sa to. Keď niekoho milujete úprimne, neviete sa ho vzdať. Stretávali sme sa tajne, naši o tom nevedeli. Aspoň som si to myslela. Až keď som nešla na brigádu do zahraničia. Pred ňom sme mali doma najväčšiu krízu. Naši mi všetko vytmavili, vedeli, že to ťaháme ďalej. Chceli nech to ukončím a zatiaľ, čo budem odcestovaná, to prehrmí. Oco začal piť, no nakoniec to mama stopla a dali sa dohromady. Vraj som ich sklamala, prečo práve ja musím do našej rodiny doviesť rozvedeného, prečo ničím meno rodine, čo povedia ostatní ľudia, či som taká chudera, že nemám na lepšieho a podobne. Ale že som ich najviac sklamala, bo som im klamala a vraj som im ubrala kus zo života. Po návrate z cudziny, sme to doma zase prebrali. Bola som s ním v kontakte celý ten pobyt tam, strašne sme sa trápili. Vždy keď sme mali krízu s našimi, obaja sme to ťažko niesli. On mal aspoň lieky na upokojenie od lekára, ale čo ja? Úbohý čaj na ukľudnenie. Obaja sme schudli, preplakali more sĺz, no predstava, že budeme od seba bolela a naháňala nám strach. Keď som prišla domov, nabralo to také grády, že sme sa museli rozísť. Oco počas mojej neprítomnosti zaplatil človeka, čo o nás zistil skoro všetko. Kde sme boli, kam sme chodievali, čo sme kupovali, no strašné. Človek ťažko uverí tomu, že vás v týchto rokoch vlastní rodičia strážia ako oko v hlave. Je pravda, že mi chcú len dobre, ja im rozumiem ako to myslia, nechcú mi zle do života, ale dá sa to aj inou cestou. Nakoniec som spravila tomu koniec. Sú to teraz dva týždne, čo sme bez seba, nie sme v kontakte, zamietla som to. Ako sa mám ďalej naučiť fungovať v živote, ak by som bola s ním v kontakte? to by sme sa zase stretávali a trávili čas spolu. Viem, že sa trápi, trápim sa aj ja. Chýba mi každou sekundou dňa, na nič iné nemyslím len na neho. My sme boli totiž nonstop v kontakte,keď sme neboli spolu, volávali sme si ( na mesiac sme mali 99hodín zadara volania, tak s tým problém nebol, volávali sme si aj celé dni), keď sme nevolali, písali sme si na nete a podobne. Boli sme na sebe závislí. Nonstop v kontakte a aj to sa nám málilo. A teraz, keď sme od seba, nie je to o nič jednoduchšie. Naši ma sledujú, kam idem, s kým, s kým volám komu píšem a podobne. Ani sa im nečudujem, neveria po tom čo som ich tak moc sklamala, ale je to až neuveriteľné, že moji rodičia živia v sebe takú nenávisť voči nemu. Že ľudia, čo mi majú byť vzorom, nadávajú a preklínajú jeho ako najväčšieho špinavca na svete. Veď nie sme ani prví, ani poslední. Ach jaj. Trápim sa, neviem čo bude ďalej. Teraz však musím študovať, tento rok mám bakalára, rodičov na krku a ich kontrolovanie. A život pred sebou. Povedali sme si, čo sa má stať, sa stane a ak máme byť spolu, budeme. Ak to tak má byť, Boh nás dá opäť dokopy. Veľmi ma to vnútorne bolí, ak viete čo tým myslím, že nie som s ním, že som mu takto ublížila, lebo nie my sme sa rozišli, to nás oni oddelili, my sme mali až neskutočne úžasný vzťah. Celé to je ako telenovela. bojím sa budúcnosti. Čo ak mi niekto iný vstúpi do života? Naši budú šťastní, najmä ak bude slobodný a mladý, no ja budem stále cítiť zradu voči nemu. Čo ak zostanem sama? To nie je až také strašné, nemusím mať za každú cenu niekoho. Čo ak si on nájde niekoho? O čom pochybujem, bo je to taký typ, že keď raz miluje, druhý nemajú šancu. Ale ja som mladá, celý život mám pred sebou, chcem byť s ním, tak prečo to tak veľmi bolí? Nechcem od vás nič, iba svoj názor na tento môj komplikuš príbeh, na túto telenovelu. Bojím sa, že sa zmením, že budem voči ľuďom zlá, neverila som nikomu, tak ako jemu, ja už nedokážem niekomu dôverovať, chtiac nechtiac sa zmením na sebavedomú kariéristku. Ach jaj....Ja chcem byť opäť šťastná. Ale šťastná s ním, nie sama... Asi toľko. Ďakujem za prečítanie, krásny dník, Mici

vzhľadom na tvoj vek by si sa už mohla aj osamostatniť a začať si žiť po svojom s človekom, ktorého máš rada aj napriek tomu, že rodičia sú proti, veď sa tu jedná o tvoj život ak to s tebou myslí vážne, mal by sa v prvom rade rozviesť, zaobstarať bývanie a podporovať ťa v štúdiu - ak budete spolu šťastne žiť, aj rodičia sa s tým časom zmieria, veď aj im ide o tvoje šťastie, len, aby si sa v tom mužovi nesklamala, mala by si si zistiť dôvod ich rozchodu s manželkou - predsa je tam jedno dieťa, ktoré by tým pádom stratilo otca a mohlo by aj byť príčinou, kôli ktorej by sa on po čase mohol vrátiť k manželke

uf! to je naozaj ako telenovela. no ale: domnievam sa ,ze konanie rodicov uz prekracuje hranicu rodicovskej lasky. cloveka nemozno vlastnit a nenucovat mu nas pohlad na svet. mozno by bolo zaujimve vypocut si aj ich nazor....hmm, nebolo by na skodu sadnut si so psychologom a porozpravat sa s nim o tom. urcite ti skor poradi nejake riesenie (predsa len rodina ti su najblizsi a moze naozaj boliet taketo ich chovanie)

Ty vlastne ani nechceš poradit podla toho čo pišešmaš vtom jasno , ccheš byt snim a aj ked rodičia ho nemaju radi je to tvoj život a tvoj vstach už si natolko dospela že by tamali ršpektovat , ale pre ichklud zisti očo ide v zaležitosti s nim a tvojimi rodičmi či to neni zavažne natolko že by ta to mohlo prekvapiť a zmeniť nazor ,rodičia nas niekedy brania tak upenlivo že nie vždy činia dobre.A AK HO miluješ ako tvrdišš tak si nenchaj odpierať štastie bud snim....

Nerozmýšľali ste začať spolu žiť? Aby Ti on pomohol doštudovať, aby si nebola na krku rodičom? Eliminovali by sa tak ataky z ich strany. A dokedy sa budeš prispôsobovať ich predstave o TVOJOM šťastí? Oni majú svoj život a Ty svoj. Kočíruj si ho podľa svojich predstáv.

to mas 2 rovnake temy ? .... neni to trochu zbytocne ?

preco je to tu 2x?...