Láska ako problém ľudskej existencie

Človek je obdarený rozumom, je život, ktorý si uvedomuje sám seba, svojich blížnych, svoju minulosť a možnosti svojej budúcnosti. Jediné, čo je isté, je minulosť a o budúcnosti je isté len to, že znamená smrť. Musel by zošalieť, keby sa z tohoto väzenia neoslobodil, keby neroztvoril ruky a nespojil sa nejako s ostatnými ľuďmi, s vonkajším svetom. Človek sa však cíti odlúčený od vonkajšieho sveta a toto vedomie bez opätovného spojenia láskou je zdrojom hanby. Je zároveň aj zdrojom pocitu viny a úzkosti. Pred človekom všetkých vekov a kultúr teda stála otázka: ako prekonať odlúčenosť, ako dosiahnuť spojenie a oslobodzujúcu jednotu? Jednou z ciest k dosiahnutiu tohoto cieľa sú všetky druhy orgiastických stavov a im veľmi blízky sexuálny zážitok. Všetky formy týchto stavov majú tri charakteristické rysy, sú intenzívne až búrlivé, prebiehajú v celej osobnosti (v tele i duchu), sú prechodné i periodické. Pravý opak platí o forme spojenia na základe konformity so skupinou, ich zvykmi, praktikami a názormi. Avšak väčšina ľudí si svoju potrebu konformity ani neuvedomuje. Žijú v klamnej predstave a súhlas ostatných je dôkazom správnosti „ich“ myšlienok.
Jednota dosiahnutá konformitou nie je intenzívna ani búrlivá, je kľudná, podriaďuje sa rutine, a práve preto nestačí na to, aby utíšila úzkosť z utíšenia. Okrem konformity je treba uvažovať ešte o jednom činiteli ako o prostriedku k zmierneniu úzkosti z odlúčenia: o úlohe rutiny práce a rutiny zábavy. Ďalšou možnosťou, ktorá sa ponúka, je tvorivá činnosť, či už umelecká či remeselnícka. V každom druhu tvorivej práce sa človek stotožňuje s materiálom, ktorý reprezentuje vonkajší svet. Takáto jednota produktívnej práce je len pseudojednotou. Plnosť dosiahneme až v spojení medzi osobami, v splynutí s inou osobou, v láske.
Táto túžba po splynutí medzi osobami je najmocnejším snažením človeka. Je to najzákladnejšia vášeň, je to sila, ktorá drží pohromade ľudstvo, rod, rodinu, spoločnosť. Nedosiahnuť toto splynutie znamená šialenstvo či zničenie seba alebo iných. A predsa, ak spojenie medzi ľuďmi nazývame láskou, narážame na problém. Záleží totiž na tom, o akom druhu spojenia hovoríme, keď hovoríme o láske. Máme na mysli lásku ako zrelú odpoveď na problém existencie, alebo hovoríme o tých nevyzretých formách lásky, ktoré by sme mohli nazvať symbiotickým spojením, ako je napr. vzťah medzi tehotnou ženou a plodom?
Láska je aktivita, a nielen pasívny afekt, je „zotrvaním v“ a nie „padaním do“. Najvšeobecnejšie ju vystihuje veta, láska je predovšetkým dávať a nie prijímať. Človek dáva sám sebe, dáva z najcennejšieho, čo má, zo svojho života. To neznamená nutne, že obetuje svoj život za druhého, ale dáva mu z toho, čo je v ňom živé, dáva mu zo svojej radosti, zo svojho záujmu, zo svojho pochopenia, zo svojich vedomostí, zo svojho humoru, zo svojho smútku – zo všetkých výrazov a prejavov toho, čo je v ňom živé. Nedáva, aby prijímal, dávať je samo o sebe vybraná radosť. Ale keď dáva, nutne vyvoláva niečo k životu v druhom človeku a to, čo začalo žiť, sa odrazí späť k nemu, keď skutočne dáva, nemôže prijímať to, čo sa k nemu odráža. Dávať znamená učiniť z druhého človeka tiež darcu a obaja sa tak zdieľajú o radosť nad tým, čo vyvolali v život.
Okrem prvku dávania sa aktívny charakter lásky prejavuje tým, že vždy zahŕňa prvky spoločné všetkým formám lásky: starostlivosť, zodpovednosť, úcta a poznanie. Láska je aktívna starostlivosť o život a rast toho, čo milujeme. Človek miluje to, pre čo pracuje a pracuje pre to, čo miluje. Zodpovednosťou dnes často rozumieme povinnosť, niečo, čo nám uložil niekto zvonka. Byť zodpovedný znamená byť pripravený „zodpovedať“. Úcta znamená, aby milovaná osoba rástla a vyvíjala sa kvôli sebe samému, svojím vlastným spôsobom a nie preto, aby mi slúžila. Milovať ho takého, aký je, a nie takého, akého ho chcem mať ja. Úcta existuje len na základe slobody. Láska je dieťaťom slobody, a nikdy nie dieťaťom ovládania. A aby sme mohli mať k niekomu úctu, musíme ho poznať, starostlivosť a zodpovednosť by boli slepé, keby ich neviedlo poznanie. Jediná cesta plného poznania je v akte lásky: tento akt prekračuje hranice myslenia, prekračuje možnosti slov. Je to odvážne ponorenie do zážitku spojenia. Je treba prekonať skreslený obraz, ktorý o tom druhom mám, aby som mohol vidieť jeho skutočnosť. A iba keď ho takto objektívne poznám, môžem ho poznať v najhlbšej podstate, v akte lásky.
Čo je predmetom lásky?
Láska nie je iba vzťah k jednej určitej osobe, je to postoj, orientácia charakteru, určujúci spriaznenosť so svetom ako celkom, a nie s jedným „objektom“ lásky. Ak milujem len jedného človeka a k ostatným som ľahostajný, nie je jeho láska nič iné ako symbiotické pripútanie či rozšírená sebeckosť. Ak môžem niekomu povedať: „Milujem ťa“, musím tiež byť schopný povedať: „V tebe milujem všetkých ľudí, tvojím prostredníctvom milujem svet, v tebe milujem aj seba.“ Hovoriť však, že láska je orientácia na všetkých a nie na jedného, však neznamená, že medzi rôznymi typmi lásky nie sú rozdiely, ktoré závisia na predmete lásky.
A)Bratská láska
Je základným druhom všetkých ostatných typov lásky. Je to láska ku všetkým ľuďom, je priamo charakterizovaná svojou nevylúčiteľnosťou. V bratskej láske je zážitok so všetkými ľuďmi, ľudskej solidarity, ľudského odčinenia jednotou. Je založená na skúsenosti, že všetci sme jedno.
B)Materská láska
Je nepodmienená podpora života dieťaťa a jeho potrieb. Podpora života má dve stránky: jedna je v starostlivosti a zodpovednosti neodkladne nutnej pre zachovanie života dieťaťa a jeho rast. Druhá sleduje niečo viac než len zachovanie. Je to postoj, ktorý vnuká dieťaťu lásku k životu, ktorý mu dáva pocit, že je dobre byť na tejto Zemi, vnuká mu lásku k životu a nielen prianie zostať nažive, ale svoj život zveľaďovať a túto túžbu prenášať aj na potomkov.
C)Erotická láska
Je to túžba po úplnom splynutí, po úplnom spojení s druhým človekom. Svojou povahou je exkluzívna, a nielen univerzálna, je snáď najklamlivejšou formou lásky. Často sa mieša s výbušným zážitkom „zamilovania“, s náhlym zbúraním múrov, ktoré do toho okamihu oddeľovali dvoch cudzích ľudí. Avšak tento pôžitok náhlej intimity je svojou podstatou veľmi krátkodobý. Keď sa cudzí človek stane už dôverne známym, nieto už múrov, ktoré treba prekonať, niet už náhleho zblíženia, ktoré by bolo možné dosiahnuť. „Milovaná“ osoba sa stáva tak dôverne známou, ako je človek sám. A pre väčšinu ľudí je ich vlastná osoba, rovnako ako ostatných, priskoro prebádaná a vyčerpaná. Pre nich už vzniká dôvernosť pohlavným kontaktom. Dôsledok toho je, že človek hľadá lásku u novej osoby, u nového cudzinca. Láska, ako je spomenuté, môže vyvolať prianie po pohlavnom spojení, ale v tomto prípade je telesný vzťah úkonom lačnosti, prianím dobývať či byť dobývaný a splýva s nežnosťou. Ak však túžba po telesnom spojení nie je vyvolaná láskou, ak láska erotická nie je tiež láskou bratskou, nevedie nikdy k inému spojeniu, než v orgiastickom, prechodnom zmysle. Pohlavná príťažlivosť vyvolá na chvíľu ilúziu spojenia, ale bez lásky vedie také spojenie k tomu, že si dvaja ľudia zostanú rovnako vzdialení, ako boli predtým. Láska by mala byť v podstate aktom vôle, rozhodnutím oddať celý svoj život životu iného človeka.
D)Sebaláska
Predpokladá sa, že niekto miluje sám seba, nemiluje iných, a že sebaláska je to isté, čo sebeckosť. Je sebeckosť totožná so sebaláskou, alebo nevzniká sebeckosť u človeka tým, že mu sebaláska chýba? Ak je cnosťou milovať blížneho ako ľudskú bytosť, musí tiež byť cnosťou – a nie neresťou – milovať sám seba, pretože i ja som ľudská bytosť. Láska k sebe samému je nerozlučne spätá s láskou ku každej inej bytosti.
E)Láska k bohu
Základ našej potreby milovať tkvie v zážitku z odlúčenosti a z neho vyplývajúcej potrebe prekonať úzkosť z odlúčenosti zážitkom spojenia. Takáto náboženská forma lásky sa nazýva láska k bohu a mnohí autori sa domnievajú, že je len výtvorom ľudskej predstavivosti, či túžby spojenia s niečím dokonalým. Láska k bohu má toľko vlastností ako láska k človeku, ale napodiv aj toľko odlišností.
Láska a jej rozklad v súčasnej západnej spoločnosti
Moderný kapitalizmus potrebuje ľudí, ktorí chcú konzumovať stále viac, ktorých vkus je štandardizovaný a dá sa ľahko ovplyvniť a predvídať. Potrebuje ľudí, ktorí majú pocit, že sú slobodní a nezávislí, že nie sú podriadení žiadnej autorite, zásade, či svedomiu, a ktorí si aj napriek tomu nechajú povedať, aby robili, čo sa od nich očakáva. A aký je dôsledok? Moderní človek je odcudzený sebe, ostatným ľuďom a prírode. Premenil sa v tovar, pociťuje svoje životné sily ako investíciu, ktorá mu musí prinášať čo najväčší zisk. Aj keď sa každý snaží byť čo najbližšie k ostatným, zostáva celkom sám, zaplavený hlbokým pocitom neistoty, úzkosti a viny, ktorá je vždy výsledkom nemožnosti prekonať ľudské odlúčenie. Ľudské šťastie dnes znamená baviť sa, baviť sa, to znamená konzumovať a prijímať tovar, vizuálne pôžitky, potravu, nápoje, cigarety, ľudí, prednášky, knihy, filmy. Moderný človek je dobre živený, dobre oblečený, pohlavne uspokojený, ale chýba mu vlastné ja, má len najpovrchnejší kontakt s ostatnými ľuďmi a vedú do hesla: Neodkladaj na zajtra zábavu, ktorú môžeš mať ešte dnes.
Situácia v láske nutne zodpovedá tomuto spoločenskému charakteru moderného človeka. Automaty (ľudia) sa môžu milovať, zamieňať svoje osobnostné balíčky, a dúfať, že pri tomto obchode nebudú ošudení. V koncepcii manželstva sa hlavný dôraz kladie na to, aby sa našlo útočište pred inak neznesiteľným pocitom samoty. V „láske“ človek konečne nachádza útulok pred samotou. Útek pred takým to svetom a sebectvo sa mylne pokladá za lásku a dôvernosť. Spojenie dvoch ľudí popisuje Sullivan ako „sebectvo v dvojke“, dvoch ľudí, ktorí uzatvárajú spoločenstvo záujmov a spojenectvo proti nepriateľskému a odcudzenému svetu. Táto definícia platí v zásade aj pre pocity každého kooperujúceho kolektívu, kde každý prispôsobuje svoje chovanie potrebám druhého pri sledovaní spoločných cieľov.
Láska ako vzájomné pohlavné ukojenie a láska ako „spolupráca kolektívu“ a ako útočište pred samotou sú dve normálne formy rozkladu lásky v modernej západnej spoločnosti. Je mnoho foriem takejto patológie lásky, ktorých výsledkom je vedomé utrpenie a ktoré, ako psychiatri, tak i stále rastúci počet laikov považujú za neurotické. Základná podmienka neurotickej lásky je tá, že jeden alebo obaja z milencov ostali pripútaní k postave jedného z rodičov a prenášajú city, nadeje a obavy, ktoré mali kedysi voči otcovi alebo matke, na človeka, ktorého milujú ako dospelí ľudia.
Jednou z foriem pseudolásky, ktorá je dosť častá, a ktorá sa zhurta prežíva ako „veľká láska“ je zbožňujúca láska. Netreba hovoriť, že nezriedka sa dvaja ľudia ocitnú vo vzájomnom zbožňovaní, čo v extrémnych prípadoch dáva obraz „ šialenstva v dvojici“. Zbožňujúca láska sa často javí ako pravá, veľká láska, ale v skutočnosti nedokazuje to, čo sa zdá, intenzitu a hĺbku lásky, ale len holý hlad a zbožňovanie obdivovateľa.
Inou formou pseudolásky môžeme nazvať sentimentálnu lásku. Jej podstata spočíva v tom, že sa láska prežíva len vo fantázii, a nie v skutočnom, prítomnom vzťahu k skutočnému človeku.
Neurotická láska môže mať i formu projektívneho mechanizmu. Prejavuje sa tým ,že sa človek zaoberá nedostatkami a slabinami milovaného človeka a svojim vlastným problémom sa vyhýba. Ľudia sa v tomto prípade chovajú podobne jednotlivo i v skupinách – náboženských či národných. Dokážu s jemným zmyslom odhaliť aj drobné nedostatky druhého, a pritom si vôbec nevšímajú svoje vlastné – majú stále dosť práce, aby vychovávali, či opravovali druhého človeka.
Ľudia alias automaty nie sú schopní lásky, milovať sa navzájom a nemôžu ani milovať boha. Rozklad lásky k bohu dospel do rovnakých rozmerov, ako rozklad lásky k človeku. Táto skutočnosť si oponuje s tvrdením ,že sme dospeli do obdobia náboženskej renesancie. Nič by nemohlo byť vzdialenejšie pravde. Ľudia sú plní úzkosti, chýbajú im zásady, či viera, nemajú iný cieľ, než ísť dopredu, a preto dúfajú, že v prípade potreby im otec, či matka pomôžu.
Prax lásky
Prax každého umenia vyžaduje určité všeobecné predpoklady. Tak aj láska v prvom rade potrebuje kázeň. Nikdy neurobím nič dobré, ako to nemám riadne prikázané.
Druhým atribútom potrebným k zvládnutiu teórie lásky je sústredenie. Sústrediť sa vo vzťahu k iným ľuďom znamená predovšetkým vedieť načúvať. Väčšina ľudí počúva iných, dokonca im radí, no niežeby skutočne načúvala. Neberú vážne, čo druhý hovorí, neberú vážne ani svoje odpovede. Preto ich rozhovor unavuje. Žijú v ilúzii, žeby ich unavoval ešte viac, keby sústredene počúvali. Ale tomu je práve naopak.
Tretím činiteľom je trpezlivosť. Opäť každý, kto sa kedy pustil zvládnuť nejaké umenie, vie, že trpezlivosť je nutným predpokladom úspechu. Kto je za rýchle výsledky, nikdy ich nedosiahne.
Osvojiť si nejaké umenie konečne predpokladá i najvyššia naliehavosť. Ak nie je umenie tým, na čom najviac záleží, učeň sa nikdy nevyučí.
Táto podmienka a ostatné a určite ešte mnoho iných, ktoré podmieňujú už spomenuté potrebné vlastnosti, sú pre umenie milovať nevyhnutnými tak, ako pre každé iné umenie, lebo milovať znamená uzavrieť záväzok a nedostať záruku, dávať sa celý v nádeji, že naša láska vytvorí lásku v milovanom človeku, tak ako umelec môže dúfať, že jeho dielo vytvorí pôžitok v tom, koho ním obdaroval.
pesnička na zaver ? nieje nikde, takže si stiahnite-je to Pražsky vyber z albumu Ber a vola sa nekonečnej mejdan

👍: rastos , piskotka

...veľmi pekne a zoširoka rozanalyzovaná láska a s väčšinou myšlienok súhlasím. Až na nejaké Detaily. Akoby to písal Boris, alebo Scarletka.

blueevil toto cele si pisal ty?

👍: piskotka

...boha, to je textu...to mnozstvo ma odradza od citania 🙂

a ja že urobíš vycuc..a potom sa pridám...

text okrajovo rieši rôzne prejavy lásky. Ale o každej zo spomenutých typov by sa dalo ešte detailnejšie, obraznejšie. Ergo baví sa to o všetkom a o ničom do hĺbky.

díky za vycuc.."milujem" také témy, ako hen vedľa..o chémii ..Pre diskusiu sú vďačné..veľa kecov a nič neriešia

...dobre sa to číta.

...prečo si tam zamontoval ten kapitalizmus?

...myslela som si, že máme postkomunistickú demokraciu: slobodne volíme a potom platíme za chyby našich politikov. No, skôr zlodejstvo.

prečo nie? je to velmi živna poda hlavne so snahou z nas spravit labilne makety, nekorenspondujuce so svojim vnutrom, potlačanim svojich pravych schopnosti. nabuduce si rozobereme pravdu...

...to robila totalita.

robila totalita a robi aj kapitalizmus, že ?

...a pravdu neberieš, len rozoberáš?

mne sa páči čo kedysi zahlasil Alfred de Musset: pravda je na to, aby travila krysy nie, vážne koho dnes zaujima ako plnohodnotne prežit svoj život ? preto aby som ho prežil(a) musim poznat aj to dno ?

ešte sa pozabudlo na jeden aspekt..jedinci, ktorí postrádali rodičovskú lásku, lásku napr. jedného rodiča ...napr. dievča nemalo lásku otca a opačne syn nemal lásku matky , budú trpieť celý život tým že nie sú milovaní. Budú mať potrebu neustálYch dôkazov prejavov "lásky"...dokonca budú sa stále " zamilovávať " a budú pôsobiť ako nestály..pokiaľ nenájdu obojstranú " lásku, tú si budú veľmi vážiť. Opačný extrém je, že takýto človek nebude vedieť lásku rozdávať...ale on sám ju veľmi potrebuje . Ak chlapec v detstve nemal lásku otca.. vzniká tu "hlad" po otcovi - to jest, že v dospelosti môže mať problém sám so sebou , lebo sa mu nedostalo to, čo potreboval.

da sa kadečo Onya, sme nezačlenili ešte rozne typologie a uchylky

...a tie sú práve spôsobené dlhmi lásky z minulých vtelení.

skušame napovedat, alebo hladame vlastne ospravedlnenie ? no že, skus ešte dalšie indicie

...že si len vyžierame to, čo sme si sami napáchali prostredníctvom minulých životov, ale aj toho súčasného...a čo ty, Einsteine? Čo si o tom myslíš ty?

Na to "vyžieranie" z minulých životov nemáme dôkazy, tak mi to príde ako taký alibizmus, zvaliť svoje problémy na minulé životy.

...samotný problém je dôkaz. Kde sa vzal? (To nie je žiadny alibizmus, ale ponuka riešenia - začať od seba.)

Na minulých životoch už nič nezmeníme, tak ako nám môže pomôcť ak začneme od nich?

čiže žijeme dočasne, ked si to vyžerieme ? duša je večna, pokial ju nestratiš

Cital si tuto knihu?

Erich Fromm - Umenie milovat.

(Odporucam. Mimoriadne dielo na tuto temu.)

čital som vytah z tej knihy, neskor preklad. nebol to len Erich Fromm, ktory dokaže pekne kecat, nielen o tejto teme a v tomto "diele"

o tom bol aj nadpis, aby ste prišli na to, čo autor chcel povedat, to OUTRO je kde ? nikde, splachli ste ho dávno so sebou ? ved predsa o nič nejde podla vás