Ťažkosti presviedčania (sa).

Je veľmi zaujímavé, že naše presvedčenie nám bráni spoznať pravdu... Vlastne, po nej aj pátrať. Poznáme to všetci, ale málokto proti tomu aj bojuje, a aj keď bojuje, veľakrát bez úspechu. Zato máme všetci túžbu o svojej verzii pravdy poúčať druhých a nedá nám to pokoja, kým ostatní neuznajú, že je to tak, ako hovoríme my...

Taký banálny príklad - moja mamka ma učila, že umelý vitamín C ničí prírodný a že sa nesmú jesť dokopy. Dodržiavala som to veľmi dlho, kým som zistila, že je to blbosť. A to ide len o maličkosť.

Oveľa ťažšie je to s názormi na iných ľudí, politiku a vieru, na to, čo považujeme v živote za najdôležitejšie. Sama z vlastnej skúsenosti viem, že literatúru s s názormi, s ktorými nesúhlasím, sa človeku čítať nechce "Veď sú to hovadiny" - a nie to ešte čítať to s otvorenou myslou, nepredpojato, a vždy a zakaždým skúmať, čo je najpravdepodobnejšie. Toto sa týka zrejme všetkých a vždy a historia aj naše súčasné skúsenosti to potvrdzujú. Človek nerád priznáva svoje omyly, radšej upáli nositeľa nových myšlienok na hranici (aj pomyselne).

Je to ale pochopiteľné, lebo to dá veľkú námahu - aj skúmanie, aj presviedčanie seba a druhých o opaku - na druhej strane, aj upaľovanie nie je bez námahy... :D

Čo z toho vyplýva? Buďme tolerantní k iným názorom a majme trpezlivosť, lebo máločo je ťažšie ako zmeniť názor... 🙂
Inak, je tu aj (mizivá) možnosť, že popri presviedčaní druhých zistíme, že oni majú pravdu...