Komplex menejcennosti a ako sa zbaviť

KOMPLEX MENEJCENNOSTI A AKO SA HO ZBAVIŤ
Asi tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti. U niektorých jednotlivcov vzniká už v detstve. Keď sa ho taký človek ešte v detstve nezbaví, udrží sa až do dospelosti, narobí mnoho nepríjemností, môže mu zapríčiňovať neúspechy v konaní, správaní i počas celého života, a to vo všetkých spoločenských prostrediach.

Komplex menejcennosti sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a pevne zafixovaným presvedčením človeka, že nie je schopný vyrovnať sa vrstovníkom, spolužiakom, spolupracovníkom, že ostatní ľudia sú viac ako on, všetkých pokladá za schopnejších, krajších, sučejších, a preto im priznáva väčší nárok na úspech, ako je schopný dosiahnuť on sám.

Výskumy ukazujú a skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti sa objavuje takmer u všetkých telesne postihnutých jednotlivcov, ktorí si svoj telesný nedostatok uvedomujú, vo svoj neprospech sa porovnávajú so zdravými ľuďmi a rozdiel, ich defekt, sa potom zafixúva v ich podvedomí tak, že sa prejavuje aj vtedy, keď o oblasť, v ktorej je človek naozaj menejcenný, vôbec nejde.

Niekedy sa tento cit objavuje ako následok poškodenia centrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniklo ešte počas matkinej ťarchavosti, pri pôrode či prekonaním niektorej infekčnej choroby v novorodeneckom a dojčenskom veku dieťaťa. Medzi tieto choroby patrí najmä zápal mozgu alebo mozgových blán, čierny kašeľ, infekčná žltačka, ťažký zápal pľúc s vysokými horúčkami, ružienky, týfus a šarlach.

Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, stále ponižujú, deštruktívne kárajú, podceňujú, "zhadzujú", alebo iné dieťa pred ním ustavične vychvaľujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie, šikovnejšie. Takáto nesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom veľmi škodlivo a zhubne pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv o sebe, o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sa v budúcnosti a v živote. Fantázia ponižovaného dieťaťa začne vytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou pri sebarealizácii postihnutého dieťaťa. Postihnuté dieťa túži po spoločnosti vrstovníkov, ale súčasne sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa im nevyrovná, že sa medzi nich nebude vedieť vpraviť, že ho nebudú uznávať ako seberovné. Preto sa kamarátov radšej stráni, hoci po ich spoločnosti túži - zo strachu, že sa mu budú vysmievať alebo sa nebudú s ním hrať.

Menšie deti svoju ranenú psychiku prejavujú plačom, väčšie zatrpknutosťou a tvrdohlavosťou. Vychovávateľ (rodič i učiteľ) by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podľa toho s ním zaobchádzať. Nijaký vychovávateľ by nemal zverené dieťa ponižovať, zosmiešňovať, nespravodlivo trestať, ale mal by sa usilovať pochvalou, uznávaním a taktným zaobchádzaním pred školským kolektívom vrátiť mu sebadôveru, najcennejšiu vlastnosť, ktorú treba v každom dieťati vypestovať a ktorú dieťa má mať.

V školských podmienkach sa takto postihnutému dieťaťu odporúča ukladať ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznanie a pochváliť ho. Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný, zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda, s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naň sú nižšie ako požiadavky na iných, a aby práve v tom. nenašlo dôkaz, že to, čo dokážu oni, naozaj nedokáže. Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexu menejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje sa mu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných. Tým vychovávateľ postihnutému dieťaťu veľmi pomôže.

Horší stav nastane, keď sa dieťa ani do puberty nezbaví škodlivého komplexu menejcennosti a prenesie si ho do dospelosti. Jednotlivec prežíva vnútornú krízu, chce svoj komplex menejcennosti prekonať a dokázať, že je taký schopný ako iní. Jeho ťažkosti sa prejavujú na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti.

Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracovisku domnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, podľa toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku, aj konštruktívnu, smerujúcu k odstráneniu nedostatku, pokladá za osobný útok proti svojej osobe, prežíva ju ako nezaslúženú krivdu a reaguje vzťahovane. Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť si svoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva sa z neho konfliktná osoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemností.

V iných prípadoch sa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča, podlizuje preto ním spolupracovníci opovrhujú, za nič ho nemajú, podceňujú a vysmievajú sa mu. Tento vzťah si zväčša zavinil sám svojím konaním, nesprávnym reagovaním a neadekvátnym správaním sa voči kolektívu, nadriadeným i podriadeným. Jeho schopnosti nie sú dostatočne využité, čím spoločnosť utrpí škodu a postihnutý sa trápi.

Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý, bojí sa dievčat, hoci túži po ich uznaní , a láske. K dievčaťu sa neodváži priblížiť, hoci má na to všetky predpoklady.

Dostavil sa 22-ročný mladík, ktorý ešte ani nepobozkal nejaké dievča. Bol pekný, mal za sebou vojenskú prezenčnú službu, mal dobré zamestnanie a všetky predpoklady založiť si rodinu. Sťažoval sa, že trpí silným komplexom menejcennosti, bojí sa dievčat, toho, že by nemal úspech, a preto by sa uspokojil aj s dievčaťom s menšou telesnou chybou. Jeho komplex menejcennosti sa prejavil aj na pracovisku. Hoci mal primerané vzdelanie, dobré miesto, nemal autoritu vyplývajúcu z jeho postavenia, každý si z neho uťahoval, bol predmetom zábavy pre ostatných, čo psychicky veľmi ťažko znášal, lebo si údajne často uvedomoval, že tí, čo si z neho robia posmech, sú v mnohom ďaleko za ním. Slušnejší spolupracovníci ho ľutovali, ale to na jeho celkovom spoločenskom postavení v kolektíve nič nemenilo. Bol veľmi nešťastný a prišiel si pýtať radu, ako svoj komplex prekonať.

Komplexom menejcennosti trpia obidve pohlavia, a to jednotlivci s vysokou, priemernou i podpriemernou inteligenciou, i tí, čo si uvedomujú svoj skutočný nedostatok. Horším prípadom je skutočná duševná menejcennosť. Jej uvedomenie však takisto nie je plnohodnotné, preto aj neúspech pri jej prekonávaní (toto úsilie existuje aj v týchto prípadoch) nemá také následky ako v prípade duševne normálnych ľudí. Tí jednotlivci, , ktorí disponujú vyššou inteligenciou, ťažšie prežívajú komplex menejcennosti, preto aj ich úsilie nejakým spôsobom sa ho zbaviť je úpornejšie, v čom im pomáha intelektová kapacita.

Osoby trpiace týmto komplexom môžu mať práve takú ctižiadosť ako osoby so zdravou sebadôverou. Čím je postihnutá osoba ctižiadostivejšia, tým intenzívnejšie a žalostnejšie na ňu tento komplex dolieha a tým vyvíja väčšie úsilie svoj ničivý cit nejako kompenzovať, dostať sa dopredu, presadiť sa, a nielen vyrovnať sa ostatným osobám, ale aj prekonať ich.

Každý jednotlivec uspokojuje svoje ambície inak - podľa konkrétnej situácie a používa pritom iné prostriedky. Práve u osôb trpiacich škodlivým komplexom menejcennosti je nebezpečenstvo, že keď sa im to nepodarí prekonať primeranými prostriedkami, sú schopné uchýliť sa aj k prostriedkom nedovoleným, dopustiť sa aj trestného činu a narobiť spoločnosti škody.

Dieťa trpiace deštruktívnym komplexom menejcennosti máva zväčša aj v rodine výnimočné postavenie. Múdri rodičia by mali defekt dieťaťa včas zbadať a dieťaťu správnym prístupom čím prv pomôcť. Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, najmä ak ho svojou nesprávnou výchovou vyvolali, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky veľmi ublížili, pretože nás1edky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov.

Keď si mladík alebo deva svoj komplex menejcennosti preniesli cez pubertu do veku adolescencie, vyhýbajú sa spoločnosti, sú utiahnutí, samotári, vyhľadávajú spoločnosť mladších alebo takých, pri ktorých môžu ukázať svoju prevahu a uplatniť svoju osobnosť. Niektorí si doma čítajú alebo sa venujú prácam v tichosti a osamote.

Pri verejných vystúpeniach mávajú jednotlivci trpiaci komplexom menejcennosti trému, úzkosť, neodôvodnený strach, čo sa niekedy prejaví tým, ' že postihnutý celkom "stratí reč", nie je schopný povedať ani slovo, hoci prednes vie naspamäť, alebo nie je schopný prečítať napísané.

' Komplex menejcennosti môže značne ovplyvniť aj manželské spolunažívanie. Ak niektorý z manželských partnerov trpí týmto deštruktívnym pocitom obyčajne je submisívny, podriaďuje sa vôli druhého manželského partnera, ale po čase sa uňho môžu objaviť negatívne črty a vlastnosti,

I škriepnosť, zádrapčivosť, úsilie triumfovať, ' nanútiť mu svoj spôsob správania i konania, a aby mal istotu, že jeho manželské právo nebolo narušené, patologická žiarlivosť. Z niektorých , takto postihnutých jednotlivcov sa stávajú diktátori, neznesiteľní tyrani a veľmi nepríjemní manželskí partneri.

Zdroj:odkaz

Ahoy lea
Ja som v detstve tiež pociťovala rôzne komplexy, napríklad sa mi všetci smiali, že som vysoká. Vraveli mi, že som ako žirafa, stožiar či žeriav. Dosť mi podkopávalo nohy a mojom sebavedomí mi to vôbec nepridalo. Tieto posmešky sa stupňovali v puberte, ťažko sa mi nedalo pribrať na hmotnosti a v kuse som počúvala posmešné reči typu: Si len kosť potiahnutá kožou, Nechápem ako sa do teba zmestia všetky orgány, Chuderka z kostí a kože. Vážne som sa cítila stršne, každý večer som revala a úplne som sa izolovala od spoločnosti. Bolo to nepríjemné. Ale časom som ich reči prestala brať k srdcu, bola som toho taká prepočúvaná, že aj keby som chcela si robiť z toho ťažkú hlavu, tak by som si nevedela. A potom som si povedala, že nie ja som menej cenná, ale oni. A svoju menej cennosť si dokazujú posmeškami na niekom, kto vedel aj niečo iné ako sa len posmievať. Paradoxne to boli ich posmešky, ktoré ma akoby naštartovali.
Myslím si, že z komplexov človek časom vyrastie. Teda aspoň z niektoých. Mne sa to podarilo. A to, z čoho som kedy mala také komplexy a prečo som sa bála vyjsť na ulicu, na to som teraz hrdá.

Ahoj farmakum,
aj ja som mala komplexy v detstve, v dospievani, v dospelosti a dokonca aj teraz. Ale vzdy som sa s kazdym komplexom popasovala a nakoniec pomyselne vyhrala. Iste nebolo to lahke, bolo vela slz, trapenia, nechuti zit...

Lea,
Ale podarilo sa...

Farmakum ano Tebe aj mne a verim, ze vsetkym, ktori na sebe popracovali respektive zmenili svoj postoj, pripadne ignorovali posmechy od zlych a hlupych ludi, lebo mudry a dobry clovek sa nesmie z nestastia ci z hendikepu ineho cloveka. Kazdy clovek ma pamatat na to, ze co vidis na inom cakaj na sebe alebo na svojom dietati. Clovek ma mat prirodzenu pokoru k zivotu a k ludom - to je prejav zreleho dospeleho cloveka. Preto este ako tak je pripustne ak dieta niekoho vysmieva, ale ak to robi dospely je to trapne a detske, nezrele.

ahoj lea ahojte všetci..no v mojom živote bolo tiež viac komplexov,jeden som už spominala so svojou babkou,tak k nemu sa nejdem vracať,v puberte som mala komplex s malych prs,myslela som si,že sa kvoli tomu svet zruti,až neskor som pochopila,že velke prsia nie su všetko..teraz mam tiež ešte par komplexov,ani sa tak netykaju vzhladu ,ale skor iných mojich nedostatkov..a ako s nimi bojujem?..netajim ich a zasmejem sa na nich....čo sa tyka mojho sebavedomia,myslim,že ho mam primerane svoje schopnosti neprecenujem,ale ani sa nepodcenujem,lebo poznam svoju "cenu"...

Piskotka to ma mrzi s Tvojou babkou, viem co si pisala. Male prsia su zlate a vyhodou. Vies aj ja mam kopu komplexov, s jednym sa popasujem a po case vyskoci iny... Ale teraz, ked uz ich mam zvladnute napr. tie z detstva tak sa mi zdaju malicherne a smiesne, ale vtedy kvoli nim som videla cely svet a cely zivot cierne. Aj teraz moj posledny, ktory silne ovplyvnuje zivot cloveka (intimna oblast, sexualita) mi sposobilo vela trapenia ani to nechcem opisovat, myslim, ze aj toto uz zvladam a mam pod kontrolou a vediem spravnym smerom... Jooooj dievca moje zlate, keby si uprimne ako ja sa nevyznala tak si myslim, ze si dokonala.

Nešťastné detstvo je stigma, s ktorou sa človek ťažko vyrovná. Mám jedného priateľa, ktorý má ústa nejako deformované, zjazvené. Celé detstvo sa mu posmievali a odmietali ho. No to ho viedlo k snahe ukázať, že má v niečom navrch, venoval sa bojovým umeniam, aj extreme bike. Teraz má dobrú prácu, je sebavedomý, a dievčence ho žerú ešte viac než tých ostatných.

Anette krasna ukazku si uviedla ako to funguje v praxi. Komplex menejcennosi je ustredny pojem u Alfreda Adlera. Tvrdil, ze clovek je zavisly od inych ludi, a to sposobuje jeho komplex menejcennosti. Tento pocit nedostatocnosti sa snazi clovek kompenzovat, vacsinou ziskat nejaku prestiz, status, moc... V pripade, ze clovek svoj komplex sa nesnazi prekonat, kompenzovat nastava neuroza.

Teda, ako to tu čítam, niet nad zdravé sebavedomie. Ja som sa z komplexov vyliečila autosugesciou. Hovorievala som si: Nedá sa nič robiť, nie som jediná krásna na svete, veď mám ešte sestru! Ale pravda je, že som chcela vyniknúť v predmetoch, kde sestra nemala šancu, ako matika, fyzika. Ona bola potom za krásnu, a ja za múdru. Ale keď mala problémy so známkami, bolo mi jej ľúto... Ona mi potom zase hľadala frajerov, lebo asi jej ma bolo tiež ľúto.

Petrana u vas dvoch sestier doslo ku krasnemu vzajomnemu sa doplnaniu. Ja svoj komplex tiez riesim sebapresvedcovanim - teda autosugesciou a presvedcujem aj samu seba, ze vsetko dobre dopadne, ze vsetko zvladnem, ze vsetko bude dobre, ze mam silu zdolat problemy a prekazky.

V partnerstve je dobré, keď má každý svoje pole pôsobnosti, v ktorom má prím. Môj muž vie dobre vyčistiť sporák, lepšie ako ja. Aj variť som ho naučila. No, ale nič moc, nechytilo ho to. Veľmi krásne a rýchlo upratuje...mistr Proper mu hovorím, aby som ho motivovala...okná má umyté za desať minút!!! Ale aj ja som v istých veciach veľmi dobrá...viem mu plánovať čas a organizovať robotu. Bezo mňa by bol stratený!

Petrana co si myslis pri vybere partnera- tusim Natalia tu raz dala taku temu, je lepsie vyberat partnera, ktory mi bude podobny (vlastnosti, schopnosti) alebo radsej hladat to co nemam - teda hned mi napadlo penis, ale teraz vazne ine vlastnosti, schopnosti? Petra a nevyuzivas ho Ty tak trochu?

Velice, a kde len môžem....neboj, robí mu to dobre!

Petrana ono je to aj pravda, ze chlapa treba zamestnat, aby nemal cas mysliet na hluposti a nezlenivel a necakal, ze ho niekto bude obsluhovat. Teraz v praci som mala na starosti jedneho mladeho kolegu, bola som privelmi laskava, zhovieva, nedavala vela roboty, radsej som ja urobila, nechala ho nech si oddychne... Ale prestal ma respektovat, uz sa mu nechcelo robit ani to malo. Tak som to otocila a teraz maka jak fretka, aj si ma uz viac vazi, respektuje.

čože ? to robí chlap doma ? to čo máš doma ? strácam logickú niť ..ja by som sa prepadla pod zem,keby mi doma začal nejaký chlap behať s handrou,bo by som sa cítila nemožná

A to mám s tou handrou behať ja? Dvadsaťpäť rokov stačilo!

hmm, že by ten komplex?

Petrana az teraz mi doslo, niekedy a niekedy dost casto som nechapava... Tvoja odpoved bude nech si hladam protiklad ci protipol.

To sa nedá naplánovať. Do toho je človek akosi dotlačený vyššou mocou. Myslím partnerstvo. Ja až teraz, po xxx rokoch manželstva viem, že som sa rozhodla správne. Ale neviem, že dokedy mi to vydrží.

Petrana ano to suhlasi, ja verim tomu, ze je to mimo nasu moc a dosah. Nedokazeme sa do niekoho zamilovat na silu. Ja si myslim, ze je to v rezii Boha, nebojim sa to povedat a pomenovat, ze take veci riadi Boh. Osobne si myslim, ze sa pritahuju protiklady co sa tyka partnerskeho vztahu. A pri kamaratskom vztahu sa pritahuju ludia podobni.Rozhodla si sa spravne, lebo vlastne to bolo tak sudene zhora. Vydrzi Ti to dokonca zivota.

Neviem, Lea, zase tak skoro umrieť nechcem... My si tak vravíme, že sme si asi boli vzájomne odsúdení...

Chran Boh, aby si skoro umrela. Ty budes zit velmi dlho, az Ta pridu so Socialnej poistovne odstrelit, lebo im odcerpas vela penazi na dochodok.

dnes sa zbaviť komplexov stojí nielen veľa peňazí..hm škoda že nežijem v minulom storočí a nedojím kravy,mala by som iné problémiky a nie te dnešné..

Salbea a to by Ti nevadilo, ze nemas internet a DF? Nie, nie. Radsej zit teraz.

Salbea, ale to by si mala problémy zase s dojivosťou.

a vieš že som sa dozvedela vďaka internetu,že zamestnanci úradu budú bez výťahu ?
hm chýba mi ten sedliacky súdržný život aj s primitívnymi problémami ,určite by som nepremýšľala nad plastikou,nezaoberala sa problémami na df a nežila takým spôsobom akým sa teraz žije..uponáhľano nudný .. tým je aj naháňanie darčekov ,bo prichádzajú Vianoce a pod. dnešné koniny..hm idem do terénu kvôli prachom a vôbec sa mi nechce,bo potrebujem ich ,aby som prežila

Salbea, nechcem ti brať ilúzie, a vracať sa do feudalizmu, ale moji starí rodičia mali sedliacky "súdržný" život, ale narobili sa ako kone. (Stará mama sa vydávala v šestnástich, a bez lásky, respektíve, vydali ju!)

ahoj lea....čítam krásnu knižku od rushdieho, čo sa volá Hynba...je tam postava dievčata čo z potlačovaných pocitov a nehanebností v jej okolí malo pszhosomatické prejavy-všetka tá hanba-ktorú mali ludia za svoje zlé správanie pocitovat, ale nerobili to, sa ukazovala na nej...červenala v prítomnosti"nehanebníkov", a ked sa stalo niečo velmi podlé, dostala silnú imunitnú reakciu...pekná postava, páčila by sa ti...

Činčin ahoj. No vyzera to slubne. Ide o tuto knihu? odkaz
Ano zaujima ma to, skusim v nasej kniznici si vypozicat ci vyuzit medzi-kniznicnu sluzbu. Priznam sa beletriu som necitala ani nepamatam.

Ano, je to ona. Inak je trochu krutá, ale bude sa ti páčit....včera som sa dodtala k tomu, že "dievča Hanba" sa premenila na vraždiaceho robota a poodtrhala 4 mladíkom hlavy....

Ahoj Činčin. Joooj ja nemam rada nasilie, ani len kriminalky a nie to este s hororovymi prvkami. Kedysi na zakladnej skole som citavala horory od Alfreda Hitchcocka, ale teraz urcite nie. Brrr.

irónia je, že práve tí, čo by tie komplexi decku nemali vytvárať , tak ich doslova účelovo vytvárajú, ponižujú, lebo nevedia vzládnuť viac detí naraz. Viete si predstaviť aké toto zošmiesňovanie pedagógov má následky,dosiahnu tým to, že kamaráti sa vytratia, a celá trieda sa smeje a ukazuje prstom.... ..sú to napr, pedagógovia na I. stupni ZŠ.. nehovorím že všetci, ale na každej škole nejaký taký je..a ešte ak to má decko aj doma.. nečudujme sa, že je to zakomplexované úbožiatko, ktoré za všetko plače a ešte sa mu aj tak smejú... mne je takých veľmi ľúto.. neraz som aj pri svojich deťoch robila na škole "veľké" poriadky.. moc to nepomohlo.

Onya deti su najranitelnejsie, totalne odkazane na milost a nemilost rodicov a ostatnych dospelych... Je to vek, ktori detom nezavidim a nikdy by som ho uz nechcela prezit. Preto treba dat detom vela lasky, bezbepcia,istoty, harmonicky domov a dostatok stimulov na vsestranny rozvoj osobnosti, ale hlavne lasky. No keby vsetci rodia mali skladat skusky sposobilosti a schopnosti byt mamickami a oteckami, dovolim s tvrdit, ze mnohi by boli pohoreli na tej pomyselnej skuske a nedostali do ruky osvedcenie, certifikat - vykonavat tak zodpovednu ulohu.

kto má hnusné detstvo tak sa ani nečudujem že už nikdy viac..ale keď to nie sú rodičia, vždy sa nejaký "dobrý" kamarát nájde čo to sebavedomie tomu decku podlamuje. Tam je to najlepšie si yvriešiť ručne..

Onyaaa moja rec - rucne strucne.