Počas čistiek v Červenej armáde druhej polovice 30. rokov posielal Konev písomné udania na svojich kolegov. V tejto činnosti pokračoval i v priebehu druhej svetovej vojny, keď donášal na vplyvných veliteľov, ktorým závidel ich vojenské úspechy. Napr. na maršalov G. K. Žukova a A. M. Vasilijevského.
Po nemeckom vpáde do ZSSR v júni 1941 bol generálporučík I. S. Konev poverený velením nad 19. armádou. Od 11. septembra 1941 velil Západnému frontu a 12. septembra 1941 bol povýšený na generálplukovníka. V dôsledku katastrofálnej porážky, ktorú utrpeli jeho vojská počas Vjazemskej obrannej operácie (2. – 13. 10. 1941) mu hrozil trest smrti. Pred popravou ho zachránila intervencia generála G. K. Žukova. Následne Konev velil Kalininskému frontu (október 1941 – august 1942), Západnému frontu (august 1942 – február 1943) a Severozápadnému frontu (február – júl 1943). Ani v týchto funkciách nedosiahol veľa úspechov a utrpel obrovské straty. Podľa viacerých vojenských historikov to vyplývalo z jeho bezohľadnej povahy a z ľahostajnosti voči utrpeniu a podriadených vojakov. Obrat v Konevovej vojenskej kariére nastal 9. júla 1943, keď bol vymenovaný za veliteľa Stepného frontu, ktorý zohral dôležitú úlohu pri porážke nemeckých vojsk v bitke pri Kursku a oslobodzovaní východnej Ukrajiny. Od 20. októbra 1943 bol veliteľom 2. ukrajinského frontu. Za úspešnú likvidáciu nemeckých vojsk v Korsuň-Ševčenkvskej operácii bol 20. februára 1944 povýšený na maršala Sovietskeho zväzu. Od mája 1944 až do konca druhej svetovej vojny stál Konev na čele 1. ukrajinskému frontu. V tejto funkcii velil Karpatsko-duklianskej operácii sovietskych a československých vojsk.
Po dobytí Sliezska a Saska sa zapojil do útoku na Berlín. 9. mája 1945 vtiahli Konevove vojská do Prahy, z ktorej sa nemecké jednotky deň predtým stiahli. Tento fakt musel byť neskôr zamlčaný, pretože rúcal legendu o oslobodení hlavného mesta ČSR Červenou armádou. Faktom naproti tomu zostáva, že oddiely sovietskej vojenskej kontrarozviedky SMERŠ odvliekli z Prahy asi 1000 občanov ruskej národnosti, ktorí odišli do exilu po boľševickom prevrate v roku 1917. Maršal Konev proti tomu nijako nezakročil a opakovane odmietal riešiť aj sťažnosti československých úradov na kruté správanie sovietskych vojakov voči českému civilnému obyvateľstvu, rabovanie a násilie páchané na ženách.
V rokoch 1945 – 1946 bol maršal Konev hlavným veliteľom Strednej skupiny vojsk na území Rakúska. Následne zastával funkciu hlavného veliteľa sovietskych pozemných vojsk a zástupcu ministra ozbrojených síl. Od roku 1950 bol hlavným inšpektorom Sovietskej armády a zástupcom ministra vojenstva. V rokoch 1951 – 1955 stál na čele Karpatského vojenského okruhu. V rokoch 1955 – 1960 bol prvým veliteľom spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy.
V tejto funkcii na jeseň 1956 brutálne potlačil protikomunistické povstanie v Maďarsku. V rokoch 1960 – 1961 a 1962 – 1973 pôsobil v Skupine generálnych inšpektorov Ministerstva obrany ZSSR.
Počas tzv. druhej berlínskej krízy v rokoch 1961 – 1962 bol Konev hlavným veliteľom sovietskych vojsk v Nemecku, pričom dohliadal na stavbu Berlínskeho múru, ktorý sa stal najznámejším symbolom studenej vojny a rozdeleného Nemecka.
Ako vedúci sovietskej vojenskej delegácie navštívil v dňoch 8. – 14. mája 1968, pod zámienkou osláv 23. výročia oslobodenia Československa, Prahu. Hlavnou úlohou delegácie však bola kontrola československých ozbrojených síl a prieskum celkového stavu spoločnosti, ktorá bola súčasťou príprav na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy. Maršal I. S. Konev zomrel v Moskve 21. mája 1973.
Politická kariéra I. S. Koneva:
Člen Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v rokoch 1918 – 1973.
Poslanec Najvyššieho sovietu v rokoch 1937 – 1973.
Kandidát ústredného výboru komunistickej strany 1939 – 1952.
Člen ústredného výboru komunistickej strany v rokoch 1952 – 1973.
Záver:
Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujem výstavbu pomníka sovietskeho maršala I. S. Koneva v Banskej Bystrici za nežiaducu.
odkaz
