Hudba mojej duše

Hudba mojej duše sú dávno len ponuré akordy, pomaly a súčasne tak rýchlo utíchajúce, nesmelo zoslabnuto tiché bolestné povzdychy miešajúce sa s tým prenikavým tichom, čo je tu stále naokolo, naveky... Vyhľadávam ho, no súčasne nenávidím, v podstate som voľná, ale v klietke, môžem všetko a predsa nič, čo by som chcela... Aj nič je občas priveľa... Vytrhla by som si srdce, vyhnala vlastnú dušu z tela a z diaľky ju odzadu odstrelila, telo dorezala do krvi a spálila vo vlastnej bolesti... Naučili ma lietať a vzápätí bez slova odtrhli krídla, už nehľadím na spravodlivosť tohto sveta, žiadna neexistuje, všetko stratilo zmysel, dávno ho nehľadám... Sú veci, ktorým sa je darmo vzpierať, zvlášť keď niet takmer síl...

Pekné, spovede samovraha.

hmm..hudba mojej duše je krásna ...milujem ju.... tak ako rannú rosu a vôňu pokosenej trávy ..vznášam sa do výšin, lietam si, mám svoj vlastný svet . Kto ju má (hudbu duše) môže podliehať občas sentimentalite ... je dobré vtedy sa naladiť na iné frekvencie a inú vlnovú dĺžku.

Hudba mojej duse je ticho. Ticho pred prvym hromom letnej burky. Ticho rieky v tieni stromov. Ticho hasnuceho slnka pri zatmeni. A tiez poriadny rachot na kameni hahaha

je pravda Rado že ticho lieči, ticho si vychutnávam aj ja ../hlavne keď decká zaspia/
ticho --súhlasím Rado, tak nejako si ticho predstavujem aj ja.