Hovorí o dvoch veciach: že často spolupracujeme, až keď sa máme voči čomu vymedziť a že sa vymedzujeme a spájame na základe rastúcej odlišnosti súpera.
Na východniarov a blavákov sme sa delili, kým nás neohrozili Maďari, tí nám prestali vadiť, keď prišli utečenci. A teraz sa bojíme celkovo moslimského sveta. Logicky, najväčšie doposiaľ známe "my" a "oni" kategórie predstavujú náboženstvá (a bude to tak, kým neprídu mimozemšťania🙂.
"My" a "oni" rozmýšľanie nám ostalo evolučne, ako funkčná stratégia prežitia. Náboženstvá túto našu predispozíciu "hackli" a dali nám dôvod sa makrozjednotiť.
Ako až veľmi dôležitá je pre fungovanie ľudskej spoločnosti jednota (a jej individuálny prejav loajalita), je vidno na následkoch dezercie z armády, exkomunikácie z náboženskej obce alebo vlastizrady - tieto prešľapy voči jednote sú, pokiaľ viem, jediné nenásilné činy, za ktoré vám ešte aj dnes môže hroziť smrť. (Inak ale bazálnu potrebu jednoty vidno aj na takých banalitách, ako sú klesajúce preferencie drobiacej sa politickej strany, alebo nedôveryhodnosť vlády, kde každý vraví čosi iné.)
Ak je teda jednotnosť taká dôležitá, prestáva byť prekvapivé, prečo sa v celej histórii ľudstva prikladala taká vysoká hodnota sakrálnej architektúre. Prečo nevadilo, že pyramídy, katedrály a mešity boli vo svojej podstate totálne neproduktívne budovy a stáli polku ročného HDP - poskytovali komunite pocit súdržnosti.
Choďte sa ešte dnes pozrieť do ktoréhokoľvek sídla na svete, do Dvorníkov nad Váhom alebo Istanbulu, a všimnite si, ktoré budovy svietia aj v noci, na ktoré sme ako spoločnosť najviac hrdí a ktoré zriedka necháme schátrať.
Náboženstvo ako najsilnejší jednotiaci princíp prerastá do všetkých sfér života a po nás chce, aby sme k nemu deklarovali príslušnosť čo najčastejšie. V reči, v obliekaní, vonkajších symboloch aj gestách. Každým takým prejavom si navzájom hovoríme: "Ja som my, nie oni."
Príde nám priehľadné kľaknúť si päť krát denne tvárou k Mekke, opakovať Allahu Akbar a nosiť hidžáb - namiesto toho sa zdravíme Pochválen, stískame ruženec a prežehnávame sa. Sme radi, že sme my, nie oni.
Toto píšem v Istanbule, kde si na strete viacerých svetov - moslimského a kresťanského, Európy a Ázie - viac ako predtým uvedomujem zbytočnosť delenia na "oni" a "my", zbytočnosť strachu z inakosti.
Mechanizmus, prečo takto rozmýšľame, je odhalený - a tak vieme, že sa mu musíme brániť, aj keď nás náš jašterí mozog hecuje proti každej odlišnosti. Proti teplým, cigánom, sedlákom - z vedľajšej dediny aj z Blavy. A samozrejme to najdôležitejšie - proti iným náboženstvám.
Prvým krokom je spomaliť, keď ktokoľvek straší hordou cudzích uchvatiteľov a premýšľať, či len nezneužíva náš "Emergency Button".
Druhým krokom je zamyslieť sa, či bude aj v 21. storočí makrojednotiacim princípom ľudstva viera v nespochybniteľné nadzemské dogmy. Alebo či ním náhodou nemôže byť samotná metóda, akou pristupujeme k približovaniu sa objektívnej pravde.
(Prikladám fotku najkrajšej sakrálnej stavby, v akej som kedy bol, spolu s ospravedlnením nášmu dedinskému kostolu, mám ťa rád si frajer.)
odkaz
