Antipolitika na postupe.

odkaz

"Pokým zastupiteľská demokracia existuje, antipolitik sa vo všeobecnosti bude cítiť lepšie v opozícii. Nie je to zo skromnosti. A rozhodne to nie je preto, že by skutočná politická opozícia neznamenala vážnu a zodpovednú činnosť. Ale antipolitik je tvor, ktorý sa politickej zodpovednosti štíti. Pobyt v opozícii mu poskytuje lepšiu možnosť predstierať mravnú bezúhonnosť a kompromismi nepoškvrnenú zásadovosť. Tu sa môže bezpečnejšie vyhnúť obvineniam z toho, že veci v krajine nejdú tak ako by mali; vie, že voliči budú mať vždy dostatok dôvodov na nespokojnosť aj v čase prosperity, tobôž v čase krízy, smútku, sklamaní a stresu. Čím dlhšie bude antipolitik v opozícii, tým dlhšie môže sľubovať to, čo nemusí plniť. Môže neustále verbálne bičovať existujúce nešváry s maximálne rozhorčeným prejavom, s použitím najsilnejších slov a strašidelných obvinení (napr. v štýle: „Naša krajina nikdy vo svojich celých doterajších dejinách nemala tak zločineckú vládu ako táto zbabelá banda nekompetentných babrákov, skorumpovaných klamárov, judášov a prostitútov...“). To všetko mu zvyšuje preferencie u voličov, ktorí získavajú pocit, že volia neobyčajne morálne čistú aj mimoriadne odborne podkutú osobu, ktorá je priam prozreteľnosťou povolaná vládnuť, keby jej v tom len neustále nebránili hentamtie temné sily. Antipolitik tak získava svojim pôsobením v opozícii psychologickú výhodu, ktorú by v prípade vstupu do vlády mohol začať strácať. Pravda, musí si dávať pozor, aby mu voliči jeho pózovanie neprezreli. Toto riziko rastie úmerne dĺžke jeho pobytu v opozícii, príp. s častým opakovaním predčasných odchodov z vlády (ak už sa v nej musel ocitnúť). V takých prípadoch musí antipolitik vedieť, ako preniesť vinu za vládnu krízu, ktorú sám vyvolal, na iné subjekty. (Napríklad na koaličných partnerov alebo medzinárodné inštitúcie.)"

Jednako treba podotknúť, že antipolitika je v konečnom dôsledku nielen deštruktívna ale aj sebadeštruktívna. Tým, že antipolitik útočí proti inštitucionálnym základom aj proti možnosti politiky vôbec, píli konár aj pod sebou samým. Podkopávajúc „systém“, ktorý pranieruje, sa sám pripravuje o vlastné nástroje obrany proti silám, ktoré pomáha uvoľniť. A tak môžu aj voliči, ktorí vo chvíli malomyseľnosti nad marazmom súčasného systému a jeho politických predstaviteľov uverili falošnému proroctvu antipolitikov, nakoniec spolupracovať na deštrukcii slobodného zriadenia – a to práve vo chvíli, keď sú presvedčení, že ho zachraňujú.