Svetská moc kresťanov z pohľadu Biblie

Keď si pozorne prečítame tvoje vlastné slová, dá sa veľmi dobre vidieť, že opisuješ presne proces, ktorý historici označujú ako vznik štátneho kresťanstva. Sám totiž uvádzaš, že po uznaní kresťanstva v Rímskej ríši „odvtedy začalo kresťanstvo prevládať a pohanstvo upadať“, čo je presne situácia, keď sa náboženstvo stane súčasťou štátnej moci. Ďalej píšeš, že kresťania mali kráľovstvá, armády a politickú moc: „Svoje kráľovstvá mali aj pravoslávni… Svoje kráľovstvá mali i protestanti… Anglikánska cirkev mala britské kráľovstvo.“ To všetko sú historické príklady toho, že kresťanstvo sa po 4. storočí stalo základom politických štruktúr a ovplyvnilo vývoj celých krajín. Keď spomínaš starozákonných kráľov („Navyše veď už aj starozákonní Židia mali svoje kráľovstvá…“), je dobré si uvedomiť, že to bol úplne iný model – teokracia Izraela, ktorú sám definuješ ako systém, kde štát riadi náboženská inštitúcia („Teokracia znamená, že štát priamo riadi náboženská inštitúcia alebo kňazi“). Cirkev však nikdy nebola štátom a Ježiš neustanovil politické kráľovstvo. Keď píšeš, že cirkev a štát existovali oddelene („Cirkev nebola totožná so svetskou mocou. Existovali oddelene vedľa seba“), zároveň dodávaš, že králi boli kresťania a vládli v súlade s kresťanstvom („Ale aj králi či vladári boli kresťania… Cirkev a svetská moc žili často v relatívnom priateľstve“). To je presne model štátneho náboženstva – nie úplné splynutie, ale prepojenie, kde náboženstvo poskytuje ideologický základ a štát vykonáva moc. Keď spomínaš, že kresťanské hodnoty pôsobili cez politické štruktúry („Kresťanské a biblické hodnoty čiastočne sú a pôsobia v spoločnosti“), opäť tým potvrdzuješ, že kresťanstvo sa stalo súčasťou verejného a štátneho života. A keď interpretuješ Daniela 7 či Zjavenie 20 ako pozemskú vládu kresťanov („Kráľovstvo… bude odovzdané ľudu svätých Najvyššieho“, „Tisícileté panování je pozemská fáze Božího kralování“), ukazuješ, že kresťanská politická moc bola v dejinách vnímaná ako naplnenie biblických textov. Historicky je pritom jasné, že Konštantín v 4. storočí spojil kresťanstvo s rímskou štátnou mocou, čím sa začal úplne nový vývoj – kresťanstvo prestalo byť prenasledovaným duchovným hnutím a stalo sa náboženstvom impéria. To ovplyvnilo celé dejiny Európy: vznikli kresťanské kráľovstvá, cirkevné štáty, politické boje medzi denomináciami, náboženské vojny aj kultúrna dominancia cirkvi. Preto tvoje vlastné výroky nehovoria nič negatívne o kresťanstve, len ukazujú historickú realitu, že po Konštantínovi sa kresťanstvo skutočne stalo štátnym náboženstvom a tento fakt formuje dejiny az do sučastnosti

3 Nie, veď som uviedol:
"Samozrejme, naďalej v histórii mohli byť a boli popri tých kráľoch aj veľmi zbožní ľudia (kresťania), svätci, charitatívci, asketici, pustovníci, pútnici, misionári, mnísi, mierumilovní ľudia. Pozri napr. svätý František z Assisi, svätá Klára z Assisi... To uvádzam len aby nedošlo k omylu."

Náboženstvo - kresťanstvo bolo naďalej biblické a cirkevné, nie nejaké svetské. Cirkevné učenie nebolo založené na svetských kráľoch či ako. Ale na Biblii a cirkevnom učení ako predtým a aj dnes. Cirkev nebola totožná so svetskou mocou. Existovali oddelene vedľa seba. Ale aj králi či vladári boli kresťania, nie pohania, moslimovia... Cirkev a svetská moc však žili často v relatívnom priateľstve. Čo nemožno povedať o dobe predtým, keď svetská moc prenasledovala na tom území kresťanov.

Napokon, aj od tej doby, keď už v Rímskej ríši a neskorších kráľovstvách bolo kresťanstvo povolené, boli kresťanskí mučeníci na iných územiach, lebo pohanstvo na niektorých územiach stále vládlo, hoci už omnoho menej než predtým. Neskôr zas vznikli na východe islamské mocnosti a tie tiež konali svoje voči kresťanom...

Prečo v katolíckej Európe a na iných "katolíckych" územiach nebola teokracia:
Teokracia znamená, že štát priamo riadi náboženská inštitúcia alebo kňazi.
V Európe však väčšinou vládli svetskí panovníci - králi, cisári, kniežatá.
Existovala teda skôr spolupráca cirkvi a štátu než čistá vláda duchovenstva

Tým, čo tvrdíš, si vlastne sám priznal, že považuješ spojenie kresťanstva so štátnou mocou za správne, pretože argumentuješ tým, že po Konštantínovi kresťanstvo začalo vládnuť nad pohanmi, získalo kráľov, cisárov, armády a politickú moc, čo je presne definícia štátneho náboženstva. Tvrdíš, že to dokazuje Božiu vôľu, ale v skutočnosti tým len potvrdzuješ historický fakt, že kresťanstvo sa odklonilo od pôvodného evanjelia a premenilo sa na politický systém.
Ježiš pritom jasne povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“, čím odmietol akúkoľvek formu svetskej vlády cirkvi. Toto nebolo len všeobecné vyhlásenie – povedal to priamo v rozhovore s Pilátom, ktorý mal v rukách najvyššiu politickú moc v Judei. Pilát sa ho spýtal: „Tak predsa si kráľ?“ a Ježiš odpovedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby bolo, moji služobníci by bojovali.“ Tým Ježiš jasne ukázal, že jeho kráľovstvo sa nebuduje armádou, štátom ani politickou mocou. Keď ako argument používaš Dávida, Šalamúna či starozákonných kráľov, miešaš teokraciu Izraela s kresťanstvom, hoci ide o dva úplne odlišné systémy. Izrael bol Bohom ustanovený národ s konkrétnym politickým zriadením, kde Boh priamo riadil štát cez prorokov a kráľov – to je teokracia. Cirkev však nie je štát, nie je národ, nemá hranice, armádu ani politickú štruktúru. Je to spoločenstvo ľudí zo všetkých národov, ktoré má fungovať podľa Kristovho učenia, nie podľa modelu starozákonného Izraela. Teokracia Izraela bola jedinečná, časovo ohraničená a nikdy nebola prenesená na cirkev. Keď tvrdíš, že kresťania mali mať kráľovstvá, v skutočnosti len opisuješ historický úpadok, nie Boží zámer. To, že pravoslávni, katolíci či protestanti mali štáty, armády a politickú moc, nie je dôkaz Božej vôle, ale dôkaz toho, ako sa kresťanstvo postupne premenilo na náboženské impériá, ktoré často bojovali medzi sebou. Ježiš povedal: „Kniežatá panujú nad národmi, ale medzi vami to tak nebude“, čím jasne odmietol model, ktorý ty obhajuješ. Tvoj text preto nevyvracia kritiku Konštantína – naopak, potvrdzuje ju. Ukazuje, že kresťanstvo sa skutočne stalo štátnym náboženstvom, že sa spojilo s politickou mocou a že sa tým vzdialilo od pôvodného učenia Krista, ktorý odmietol svetskú vládu a postavil svoje kráľovstvo na úplne inom základe.

Niektoré kresťanské a kvázi kresťanské spoločenstvá (daktorí ich nazývajú sekty) zastávajú názor, že kresťania nikdy nemali mať svetskú moc. Teda napr. kráľov, cisárov, vladárov, vojakov atď.

Takže podľa nich zrejme mali nad kresťanmi a ich Bohom navždy vládnuť pohania, možno potom moslimovia (islam) a pod. A kresťania s ich Bohom podľa nich vždy mali byť len akýsi poddaní resp. drobní pobožní ľudia bez moci, kráľov atď., roztrúsení v pohanskej, neskôr moslimskej spoločnosti.

Podľa nich sa kresťanstvo dostalo k moci iba vďaka falošnej politike cisára Konštantína Veľkého (* 273 – † 337). Pritom však Konštantín nežil ani zďaleka tak dlho, ako mali kresťania aj kráľov, vladárov atď. A aj ďaleko mimo Rímskej ríše. Od cca 4. storočia asi do 19. storočia.

Navyše veď už aj starozákonní Židia mali svoje kráľovstvá, vojsko atď. Napr. kráľ Dávid a kráľ Šalamún. Mali svojich kňazov, ale okrem toho i kráľov. A ich kráľovstvá zjavne tiež nezaložil Konštantín Veľký...

Už apoštol Pavol chcel obrátiť kráľa Agrippu na kresťanstvo: Skutky 26, 28-29. Opakujem: kráľa...

Nikde v Biblii nie je napísané, že pohania mali vládnuť navždy a stále. Nikde nie je napísané, že kresťania nemohli byť aj králi, cisári, vojaci atď.

V biblickej knihe Daniel 7 sa píše o pohanských kráľovstvách ako o štyroch zvieratách, ktoré mali postupne veľkú moc. Posledné z nich predstavuje pohanskú Rímsku ríšu. Ale moc potom mal získať Kristus a jeho ľudia.

Daniel 7:
"Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie. ...
Štvrté zviera bude štvrté kráľovstvo na zemi... Ale bude zasadať súd a odníme mu moc, aby ju zničil a zhubil až do konca. Kráľovstvo však, vláda a moc nad kráľovstvami pod celým nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho; jeho kráľovstvo je večné kráľovstvo a jemu slúžia a poslúchajú ho všetky mocnárstva.«"
odkaz

Tak to tu vidíme takpovediac čierne na bielom, jasne napísané. Kto mal po tých štyroch zvieratách vládnuť na svete. Boh, Kristus a jeho ľudia.

Novozákonné Zjavenie Jána 19 hovorí o akomsi víťazstve kresťanského Boha, Krista a teda i kresťanov; tiež o zásahu z neba proti nepriateľom kresťanov a ich Boha.

Zjavenie 20 zas hovorí o Tisícročnom kráľovstve. Vraj "kresťania" tam dostali tróny, moc...
Výklad z Jeruzalemská biblia (CZ):
"Tisícileté panování" je tedy pozemská fáze Božího kralování, od pádu [pohanského] Říma do Kristova [druhého] příchodu, Zj 20:11n."
odkaz

Lk 21, 24:
"Budú padať ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplní čas pohanov."

Je dosť možné, že čas pohanov sa naplnil vtedy, keď bolo kresťanstvo uznané vo vtedy vládnucej Rímskej ríši na úkor pohanstva. Odvtedy začalo kresťanstvo prevládať a pohanstvo upadať. Pozri k tomu napr. aj tento výstižný obraz od autora menom Gustave Doré, obraz sa volá "Triumpf kresťanstva nad pohanstvom":
odkaz

Žalm 2, Mesiáš - kráľ a víťaz:

"Prečo sa búria pohania?
Prečo národy snujú plány daromné?
Povstávajú pozemskí králi
a vladári sa spolčujú
proti Pánovi a proti jeho pomazanému:
"Rozbime ich okovy
a ich jarmo zhoďme zo seba!"
Zvestujem Pánovo rozhodnutie:
Pán mi povedal: "Ty si môj syn.
Ja som ťa dnes splodil.
Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy
a do vlastníctva celú zem.
Budeš nad nimi panovať žezlom železným
a rozbiješ ich jak hrnce hlinené."
A teraz, králi, pochopte;
dajte si povedať, pozemskí vladári.
V bázni slúžte Pánovi
a s chvením sa mu klaňajte.
Podvoľte sa zákonu: žeby sa nerozhneval
a vy by ste zahynuli na ceste,
lebo sa rýchlo rozhorčí.
Šťastní sú všetci, čo sa spoliehajú na neho."

Porovnaj Zjv 19, 15:
"Z jeho úst vychádzal ostrý meč, aby ním bil národy; a on bude nad nimi panovať žezlom železným; sám bude šliapať lis vína rozhorčeného hnevu všemohúceho Boha."

Takže to sú jasné náznaky, že aj pozemskí králi a vladári mali slúžiť Bohu a Kristovi. Preto sa rozhodne nemožno čudovať, že od istého času boli na svete aj kresťanskí králi atď. Aj prostredníctvom nich mohol Boh a Kristus vládnuť nad národmi zeme. On je Kráľ kráľov a Pán pánov. Tam sú teda možno naznačené tie skutočnosti z histórie, keď aj kresťania mali kráľovstvá, moc... Čiastočne ešte aj teraz majú kresťania určitú moc. Sú niektorí v politike, armáde, polícii, kultúre, v spoločnosti atď. Kresťanské a biblické hodnoty čiastočne sú a pôsobia v spoločnosti.

Samozrejme, naďalej v histórii mohli byť a boli popri tých kráľoch aj veľmi zbožní ľudia (kresťania), svätci, charitatívci, asketici, pustovníci, pútnici, misionári, mnísi, mierumilovní ľudia. Pozri napr. svätý František z Assisi, svätá Klára z Assisi... To uvádzam len aby nedošlo k omylu