Mocenský islam ako Boží trest/dopustenie?

Terrible, tvoja reakcia presne ukazuje rozdiel medzi náboženským kresťanom fungujúcim v štátnom náboženstve a tým, čo opisuje skutočné duchovné kresťanstvo.

Keď som písal o duchovnom boji (Ef 6:12), ty si na to odpovedal textom zo Zjavenia 19, kde vystupuje Kristus ako sudca sveta s armádou a mečom.
Tým si ale nehovoril o úlohe kresťana dnes – len si siahol po obraze mocenského, vojenského zásahu, čo je typické pre kresťanstvo, ktoré bolo historicky previazané so štátom.


štátne náboženstvo vytvorilo spôsob myslenia, kde sa Božie veci automaticky spájajú s mocou, silou, armádou, kráľovstvami a fyzickým bojom.
Kresťan, ktorý je formovaný týmto modelom, si prirodzene myslí, že „bojovať v mene Boha“ znamená bojovať fyzicky.

A tu je zásadná vec:
všetky vojny, ktoré sa viedli „v mene Boha“, kde sa ľudia fyzicky zabíjali pod náboženskou zástavou, neboli správne z pohľadu kresťana.
Kristus nikdy nepovolal cirkev, aby viedla fyzické vojny.
Cirkev nemá meč – má evanjelium.
Boží súd patrí Bohu, nie človeku.

Zjavenie 19 nepopisuje, čo má robiť kresťan – ale čo urobí Boh pri súde.
Zamiešať tieto dve veci je presne ten spôsob uvažovania, ktorý vzniká v kultúrnom, tradičnom kresťanstve, nie v znovuzrodenom živote podľa Ducha.

Takže tvoja odpoveď nevyvrátila to, čo som písal.
Naopak – ukázala, že náboženské kresťanstvo sa prirodzene opiera o svetskú moc, zatiaľ čo skutočné kresťanstvo vedie človeka do duchovného boja, ktorý sa nevedie proti telu a krvi.

Príspevkov odstránený autorom

Kresťanstvo v dnešnej európskej podobe nie je prekážkou pre islam práve preto, že sa z neho stala vlažná tradícia bez duchovnej moci. Biblia jasne hovorí, že „nebojujeme proti telu a krvi, ale proti duchovným mocnostiam“ (Ef 6:12), ale veľká časť kresťanstva dnes bojuje len proti tomu, čo vidí očami, a úplne ignoruje duchovnú realitu.

Skutočné kresťanstvo dnes predstavujú živé kresťanské zbory, ktoré sa usilujú o duchovný boj, o modlitbu, o pôsobenie Ducha Svätého, o uzdravenia a vyslobodenia, presne tak, ako to robila prvotná cirkev. „Tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia“ (Mk 16:17), ale náboženské kresťanstvo tieto znamenia odmieta, bojí sa ich a označuje ich za sektárstvo. Paradox je v tom, že práve tí, ktorí sa nazývajú tradiční kresťania, bránia tomu, aby sa skutočné kresťanstvo vôbec prejavilo. Keď vidia modlitbu za uzdravenie, povedia, že je to extrém.

Keď vidia vyslobodenie, povedia, že je to fanatizmus. Keď vidia pôsobenie Ducha, povedia, že je to nebezpečné. Tým však sami blokujú to, čo jediným spôsobom dáva cirkvi duchovnú autoritu. Apoštol Pavol jasne povedal: „Moja reč a moje kázanie nespočívali v presviedčavých slovách ľudskej múdrosti, ale v prejave Ducha a moci“ (1Kor 2:4). Dnes však kresťanstvo v Európe spočíva práve v ľudskej múdrosti, v tradícii, v rituáli, v kultúrnom zvyku, ale nie v moci. A tam, kde nie je moc, tam nie je ani odpor. Zjavenie hovorí: „Pretože si vlažný, vyplujem ťa zo svojich úst“ (Zj 3:16). Vlažná cirkev nemá duchovnú autoritu, a preto nemá ani schopnosť byť prekážkou pre islam alebo akýkoľvek iný duchovný vplyv. Islam sa nešíri preto, že je silný, ale preto, že kresťanstvo sa stalo slabým tam, kde prestalo byť duchovné. Keby kresťanské zbory žili vieru tak, ako ju žili apoštoli – s mocou, s autoritou, s prejavmi Ducha – islam by nemal priestor, pretože ľudia prirodzene smerujú tam, kde vidia živého Boha. Problém teda nie je v tom, že islam je agresívny, ale v tom, že náboženské kresťanstvo bráni tomu, aby sa skutočné kresťanstvo prejavilo. Tam, kde sa Duchu bráni, tam sa moc stráca. A tam, kde sa moc stráca, tam sa priestor otvára pre všetko ostatné.

Keďže sa téma stretla s negatívnymi reakciami, mažem svoje príspevky