Tichá noc, svätá noc. Všetko spí, všetko sní...
Zdá sa, že aj v tejto téme. Žeby nebolo o čom hovoriť?
Dobre počujem (?) v tom tichu otázku:\"A čože sa už dá povedať o obraze, ku ktorému sme (vraj) boli stvorení?\"
Dá , nedá...
Ako som prišiel k názoru, že aj o o obraze, ku ktorému sme (vraj) boli stvorení možno uvažovať, poznávať ho a aj hovoriť o ňom.
Jednoducho. Tým že som nerobil nič, dokonca že som pri tom vlastne ani nerozmýšľal. Vrele doporučujem každému - kto si to môže dovoliť, aby si vyskúšal sladké leňošenie v sobotu ráno, keď sa dá nič neplánovať. Určite nič nepokazíte.
V jednu sobotu ráno som precitol zo spánku. Vonku sa ukazovalo pekné počasie, ale raňajší chlad ma hneď na prvý pokus presvedčil o tom, aby som sa vrátil pod teplučkú perinu a našiel si dobré miesto pri ležaní. Zo skúsemností z prebdených nocí som vedel, že ak budem na niečo myslieť, že nezaspím. A tak som sa snažil na nič nemyslieť. Vlastne som sa snažil predstavovať si len nejakú vyslovenú blbosť, tak ako sa to v spánku často stáva. Napríklad, že mi z mojich lícnych kostí prúdi smerom von nejaké prúdenie niečoho. Naschvál vravím niečoho, lebo som nechcel myslieť na nič konkrétne. Chvíľku som tak „ničnerobil“ a potom som o to prišiel. Ale aká krásna strata sa mi stala. Všade som videl akésy biele či svetlé „nič“ a to „nič“ do mňa prúdilo a ja som cítil ako ma to prúdenie ničoho nápĺňa sviežosťou. Tešil som sa z toho asi tak ako sa „určite teší“ pneumanika,ktorú napĺňajú vzduchom. Jednoducho som cítil ako ma napĺňa moja vlastná sviežosť. Čím ďalej to prúdenie do mňa prenikalo, tým som bol tomu prúdeniu radšej a keby to bolo záležalo len odo mňa, nebol by som súhlasil s tým, aby sa to prúdenie niekedy skončilo.
Ale skončilo sa. Neviem ako dlho to trvalo, ale potom to skončilo. Asi som zadrichmal.
Po prebudení som si spomenul na iskierky očakávania v očiach môjho syna, keď ma ( ešte v dobách, keď sme mohli žiť spolu ) nahováral:“Oco poďme robiť niečo zaujímavé, ale ty vymysli že čo!“
Presne to isté čo on, som cítil aj ja po prebudení. Tak som sa rozhodol, že na budúcu sobotu pôjdeme spolu na „kúpko“ a v nedeľu sa budeme učiť vlastivedu. Čo som robil v tú sobotu, to si už nepamätám. Skúšal som podobné nič nerobenie a v nasledujúcich sobotách, ale už som nebol poctený prítomnosťou onoho osviežujúceho „ničoho“.
Osviežujúce nič, nič ktoré nás napĺňa sviežosťou, silou a chuťou dávajúcou zmysel k tomu čo robíme. Ja myslím že je to dar. Dar,ktorý dostávame všetci a každý a neustále, pokým existujeme svojou osobou. Veď predsa obhjájiť nejaké svoje víťazstvo je omnoho ťažšie ako prvé víťazstvo dosiahnuť. Teda ak existujeme celkom isto sme v tom existovaní udržiavaní tým „ničím“, ktoré nám život dalo.
Chcel by si o tom ,niekto čokoľvek myslieť?
Mohol by obohatiť toto videnie svojim videním?
Mohol by.
