Zhudobnené básne Miroslava Válka

Miroslav Valek je jeden z lepsich basnikov druhej polovice minuleho storocia.
niekolko jeho basni je zhudobnenych, jednu z nich-
Jesennu lasku spieva Miro Zbirka
*
odkaz
*
Kalendár

Január, február, marec, apríl, máj a iné luny.
Na chvíľu ma miluj ako naozaj!
Počuť ako z hrdla noci strieka krv
a ako pijú kuny.
Nechaj, aby nebadane plynul čas,
aby striedali sa ročné obdobia
pri trvaní jediného bozku,
nechaj v peci žltý oheň jasať.
Vyber si ma z úst
a krvavo jak čerešňovú kôstku
k sebe si ma zasaď.

Zem a trávu úpenlivo prosím o korene.
Ja som ten chlapec, čo sa zrazil s hviezdou,
nesiem ti modré z neba, sinku pod okom.
Je mi s tebou dobre, je mi hlboko.
A tiež som bol v nebi. Tiež som dúhu pil.
Ach, oddýchnuť si, jak pod vodami íl!
Zhasli. Modré mlieko pijú. Odväzujú psov.

Skôr než zaspíš, polož si ma pod podušku,
zarastiem ti krásne do vlasov.

Jak netopier dolu hlavou zavesená noc!

Odlož si ma ako zimnú hrušku.
Odlož si ma aspoň do Vianoc!

(tato nie je zhudobnena)

1. Jeseň mám rada, a túto Jesennú ešte viac...

krásna téma

4. mam Valka rada a temy treba trochu menit

7. poéziu mám rada, iba akosi v dnešnej dobe je na všetko málo času...a to je škoda

Smutná ranná električka a ja v nej
už ma vezú ako v rakvi sklenenej.

Smutno zvonia pred nami
a za nami smutno zvonia
smutné zvonce v smutnom dni
smutný sprievod pohrebný.

Vždy keď idem takto k tebe
vždy keď idem takto k vám
plačem ako na pohrebe.

Ľúto mi je vlastnej smrti
vždy sa niečo vo mne zrúti
vždycky niečo pochovám.

Celé mesto je dnes smutné
Smutné parky, smutná pláž.
A ja smútim preukrutne.

Chodím k tebe, keď ma voláš
chodím aj keď nevoláš.

3. toto som nepoznala, dnes asi ani nezaspím

Zima

V zime sú veci čistejšie a belšie. Je sneh
a belosti až to bolí.
Len ona češe prúdy svojej smoly.
Víchor ako britva stromy z kože zdiera,
kdesi vo mne zaskučalo zviera.
Prichádza noc,
objektív luny otočí a poutiera
a do rána ju z každej strany sníma.
A to už je tmavomodrá zima.

Moja zima je biela. Vetry náhodné
sotva šteknú spod brán.
Moja zima je dobrá.
Zahoďme
starý klobúk melanchólie
a bežme prostovlasí do strmého brehu.
Moja zima je nežnosť,
iskrenie hviezd
a číry jagot snehu.

Ešte sú iné zimy, v ktorých spomeniem
ružovú zimu tvojho tela.
Nadýchal som sa zimy ružovej,
omrzela ma zima biela.
Zo všetkých zím jak ponorka som ustal.

Hlt vzduchu do pľúc ako nôž!
Chcem počuť pukať kĺby kremeňa.
Chcem drsný vlas čiernej zimy
omotať si okolo prsta.
Nech na sneh kvapká
krv obyčajná, ľudská,
červená.

(tato nie je zhudobnena)

Len tak

Len tak,
ako keby som ťa stretol náhodou,
ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi,
ako keby som ťa mohol odviezť loďou,
len tak mimochodom
poviem: „Mám ťa rád!“
Povieš: „Ach! Ako každý!“

Také pokorenie!
Možno by to bolo práve v auguste.
Zahanbený až po korene
stromov,
krútil by som kľúčom na prste,
povedal by som ti: „Poďme domov!“
Len tak,
ako náhodou.
A mimochodom.

Bolo by to asi v stredu, o pol štvrtej pred obchodom,
pri vedľajšom vchode,
kde sa predávajú spomienkové predmety
a vzducholode.
Zašepkala by si:
„Ale? A kam?“
Spýtal by som sa ťa: „Čo je ti?
Preboha, vrav, tak čo je ti?“
„Ach, nič,“ odvetila by si,
„iba, že si to povedal tak náhle
a mimochodom...“

Kde si?
Stále sa desím,
že ťa stretnem v noci,
v letnej horúčave,
keď mŕtva luna stojí za oknom
jak hypnotizovaný spáč
a keď sa ľakám,
že ma už zasa tuší
plač.

Keď pijem čaj
a meliem kávu,
keď sa bojím,
aj keď si kabát obliekam,
ustavične mám v hlave
to tvoje: „A kam?“
Ktoviekam!
Niekam, kde by som ti bol blízko
ako stromu strom,
kde by som sa ti prezradil,
ako prezrádza sa voda vode,
len tak,
ako náhodou.

Ako keď prší...

(tato nie je zhudobnena)

po pismenku v inom prevedeni
*
odkaz