Nevyhnutnou súčasťou akejkoľvek demokratickej tranzície je vyrovnať sa s vlastnou minulosťou, často krát sprevádzanou porušovaním ľudských práv a tými najkrutejšími zločinmi. Ide o proces, do ktorého majú okrem historikov tendenciu vstupovať z rôznych dôvodov tiež politici. Hlbokú mentálnu stopu, ktorú zanechali represívne režimy, sa snažia zaplátať tými najjednoduchšími nástrojmi, ktoré sú po ruke - zákazmi a sankciami.
Podľa trestného zákona hrozí tomu, kto verejne popiera, či spochybňuje holokaust, alebo zločiny komunizmu, odňatie slobody na šesť mesiacov až tri roky. Za zmienku stoja aj ďalšie deklaratívne zákony o pamäti, z ktorých asi najväčšiu kontroverziu vyvoláva Lex Hlinka.
Aj keď diskusia o vzťahu politiky a histórie nie je v slovenských podmienkach aj vďaka vyššie zmieneným zásahom nová, na západe je už predsa len o niečo rozvinutejšia. V roku 2008 iniciovalo francúzske združenie Sloboda pre históriu tzv. Výzvu z Blois, ktorú doteraz podpísalo už viac ako 1000 akademikov zo 49 krajín. Výzva hovorí o „moralizácii histórie a intelektuálnej cenzúre“.
Kritikou politického vykladania dejín pritom nikto nemieni bagatelizovať zločiny fašizmu, alebo komunizmu. Jej cieľom je skôr hájiť slobodu historického bádania a slobodu slova, garantovanú Ústavou a medzinárodnými zmluvami. Zákonom predpísaná „pravda“ prácu historika obmedzuje a kriminalizuje.
Sloboda však so sebou prináša aj veľkú dávku zodpovednosti. Demokracia je obzvlášť vo svojich počiatkoch krehká a kolektívna pamäť čerstvá. Zákonná regulácia nemusí byť teda honom na historikov a negáciou slobody slova, ale len pochopiteľnou snahou o prevenciu opakovania chýb z minulosti. Navyše zločiny fašizmu a komunizmu ako také, nie sú predmetom historických sporov, ale konsenzuálne dokázaným historickým faktom.
Kde je však hranica toho, čo je historickou pravdou a čo nie je? Kde je hranica, ktorú by politik nemal pri výklade dejín prekročiť? Odpor historickej obce vo Francúzsku napríklad vyvolala zákonná povinnosť pre učiteľov dejepisu poukazovať na pozitívne aspekty kolonizácie. U nás je to možno už spomínaný zákon o zásluhách Andreja Hlinku.
odkaz
