Začiatky náboženstiev 2.

Už ľudia paleolitu mali isté náboženské predstavy a vykonávali isté obraty, ale je ťažké, ba priam vylúčené určiť ich obsah. Bádatelia sa napriek tomu nevzdali; ostáva totiž množstvo „svedectiev“ o živote paleolitických ľudí. Dokladov máme v podstate dosť, ale sú „nečitateľné“ a nie dosť rôznorodé: ľudské kosti, najmä lebky, kamenné nástroje, farbivá /v prvom rade červený oker, krveľ/, rozličné predmety, ktoré sa našli v hroboch. Nástenné rytiny a maľby, pomaľované okruhliaky a kostené či kamenné sošky máme k dispozícii od mladšieho paleolitu. V niektorých prípadoch – hroby, umelecké diela – máme istotu aspoň v tom, že v nich bol obsiahnutý „náboženský“ zámer. Väčšina „dokladov“, t.j. nástrojov pochádzajúcich spred aurigniacienu /30 000 rokov p.n.l./ však vydáva svedectvo výlučne len o svojej úžitkovej hodnote. Nástroj, či už je praveký alebo novodobý, nám môže odhaliť len svoj technologický zámer; všetko čo si jeho výrobca alebo majitelia v súvislosti s ním mysleli, čo cítili, o čom rojčili, čo si predstavovali a v čo dúfali nám uniká. Môžeme si však aspoň predstaviť nemateriálne hodnoty pravekých nástrojov. Homo faber bol aj homo ludens, sapiens a religiosus. Keď už nemôžeme zrekonštruovať jeho náboženské predstavy a obrady, dá sa aspoň poukázať na niektoré analógie, ktoré nám ich môžu nepriamo osvetliť. Magicko-náboženská hodnota zbrane – drevenej, kamennej, kovovej – prežíva ešte aj u európskych roľníckych spoločenstiev a to nielen vo folklóre. Predovšetkým „prekonanie vzdialenosti“ vďaka metacej zbrani dalo podnet k nespočetným magickým predstavám, mýtom a legendám. Pripomeňme si mýty, ktoré vznikli v súvislosti s oštepmi, ako sa zapichujú do nebeskej klenby a umožňujú výstup na nebesia ... Pre primitívnych lovcov sú zvieratá bytosti podobné ľuďom, no pripisovali im nadprirodzenú moc; lovci veria, že sa človek môže premeniť na zviera a naopak; že duše mŕtvych môžu vniknúť do zvierat; že jestvujú tajomné vzťahy medzi individuálnym človekom a zvieraťom. Pokiaľ ide o nadprirodzené bytosti doložené v náboženstvách lovcov poznáme božstvá typu Najvyššej bytosti, Pána zvierat, ktorý je ochrancom zveri i lovcov, stepných duchov aj duchov rozličných druhov zvierat. Pre lovecké civilizácie je príznačné isté množstvo náboženských úkonov: usmrtenie zvieraťa je rituál, v ktorom je obsiahnutá viera, že Pán zvierat bedlí nad tým, aby lovec zabil iba to, čo potrebuje na obživu, a aby potrava nevyšla nazmar; kosti, najmä lebka, majú veľkú obradovú hodnotu /čo pravdepodobne vyplýva z viery, že v nich sídli “duša“ alebo „život“ zvieraťa a že Pán zvierat zrodí nové telo z kostry/; preto sa lebka a dlhé kosti vystavujú na konáre alebo na vyvýšené miesta; u niektorých národov sa duša zabitého zvieraťa posiela do jej “duchovnej vlasti“ /Ainuovia, Giljaci/; existuje aj zvyk ponúknuť vyšším bytostiam kúsok z každého zabitého zvieraťa /Pygmejovia, Negriti/ alebo lebku a dlhé kosti /Samojedi/; v Sudáne mladý muž, ktorý usmrtil svoju prvú korisť, natrie krvou zabitého zvieraťa steny jaskyne.

Koľko z týchto náboženských predstáv a obradov môže nájsť potvrdenie v archeologických dokladoch? Najstaršími a najpočetnejšími dokladmi sú prirodzene kosti. Od moustérienu /70 000 – 50 000 p.n.l./ možno s istotou hovoriť o pohreboch. Lebky a dolné čeľusti sa však našli na oveľa starších náleziskách, napr. v Čou-kchou-tiene /vo vrstve datovanej 400 000 – 300 000 p.n.l./ a ich nález vyvolal polemiku. Vieru v posmrtný život dokazuje od najstarších čias používanie červeného okra, rituálnej náhradky krvi, teda symbolu života. Zvyk posypávať mŕtvoly okrom je všeobecne rozšírený v čase i priestore, od Čou-kchou-tienu až po západoeurópske pobrežie, v Afrike až po mys Dobrej nádeje, ďalej v Austrálii, Tazmánii a v Amerike až po Ohňovú zem. Tento posmrtný život sa mohol chápať ako čisto „duchovný“, mohol byť vierou v posmrtný život duše, čo našlo potvrdenie v zjavovaní sa mŕtvych v snoch.. Niektoré hroby však možno interpretovať aj ako opatrenie proti prípadnému návratu mŕtveho; v tých prípadoch mŕtvoly skrčili a možno zviazali. Na druhej strane nemožno vylúčiť, že skrčená poloha mŕtveho nesvedčí o strachu zo „živých mŕtvol“ /strach doložený u niektorých národov/, ale naopak znamená nádej v „znovuzrodenie“; je totiž známych veľa prípadov, keď boli mŕtvy zámerne pochovaní v polohe plodu v maternici. Medzi typické príklady pohrebov s magicko- náboženským významom patrí Tešik Taš v Uzbekistane /dieťa obložené rohmi kozorožca/, Chapelle-aux-Saints v Corréze /v jame kde odpočívalo telo, sa našlo niekoľko nástrojov z pazúrika a kúsky červeného okra/, Ferrassie v Dordogne /viacero hrobových návrší, v ktorých boli uložené nástroje z pazúrika/, pohrebisko v jaskyni hory Karmel s desiatimi hrobmi. V pozdnom paleolite sa už pochovávanie stalo všeobecným javom. Telá posypané červeným okrom sú pochované v jamách, kde sa našlo isté množstvo ozdobných predmetov /mušle, prívesky, náhrdelníky/. Niektoré hroby /aurignaciensky hrob v Ligursku/ sú nesporným dôkazom viery v to, že ľudia po smrti pokračujú vo svojej činnosti. Možno povedať, že pohreby sú potvrdením viery v posmrtný život a prinášajú niekoľko doplnkových upresňujúcich údajov: pochovávanie mŕtvych hlavou smerom na východ naznačuje zámer zosúladiť osud duše s dráhou slnka, teda nádej v „znovuzrodenie“, t.j. v posmrtný život na druhom svete; viera v pokračovanie špecifickej činnosti; pohrebné obrady, o ktorých svedčí obetovanie ozdobných predmetov a zvyšky jedál.

Stačí pozorovať pochovávanie u niektorého súčasného archaického národa, aby sme si uvedomili bohatstvo a hĺbku náboženskej symboliky prítomnej v zdanlivo jednoduchom obrade. Šaman, indiánov kmeňa Koga v Sierre Nevade de Santa Marta v Kolumbii, pri pohrebe mladého dievčaťa, najprv vybral miesto na hrob, potom urobil niekoľko obradných gest a vyhlásil: „Tu je dedina smrti, tu je obradný dom smrti; tu je maternica. Otvorím dom. Dom je zavretý a ja ho otvorím“. Potom oznámil“ dom je otvorený“, ukázal chlapom miesto, kde majú kopať hrob, a vzdialil sa. Nebohú zavinuli do bieleho plátna a jej otec rubáš zašil. Za celý čas matka a stará matka nôtili ťahavú pieseň takmer bez slov. Na dno hrobu uložili drobné zelené kamienky, mušle a ulitu plža. Potom sa šaman márne pokúšal zodvihnúť telo, predstierajúc, že je priveľmi ťažké; podarilo sa mu to až na deviaty raz. Telo uložili hlavou na východ a „zavreli dom“ t.j. zasypali hrob.. Potom nasledovali ďalšie obradné pohyby okolo hrobu. Obrad trval dve hodiny. Keď v budúcnosti nejaký archeológ vykope tento hrob, nájde len kostru s hlavou uloženou na východ a niekoľko kamienok a mušlí. Z týchto zvyškov sa obrady, a najmä v nich obsiahnutá náboženská ideológia, nedajú spätne zrekonštruovať. Aj pre súčasného pozorovateľa, ktorý nepozná náboženstvo kmeňa Koga ostane symbolika obradu nezrozumiteľná. Cintorín sa „verbalizuje“ ako „dedina smrti“ a „obradný dom smrti“, hrob je verbalizovaný ako „dom“ a „maternica“ /čo vysvetľuje plodovú polohu tela uloženého na pravom boku/, obete sa „verbalizujú“ ako „potrava pre smrť“ a pohrebný obrad ako „otvorenie“ a „zatvorenie“ „domu-maternice“. Na druhej strane Indiáni Koga stotožňujú svet - maternicu univerzálnej matky – s každou dedinou, každým obradným domom, každým obydlím a každým hrobom. Keď šaman deväť krát dvíha mŕtvolu, naznačuje návrat tela do stavu plodu v maternici a v opačnom poradí prechádza deviatimi mesiacmi ťarchavosti. A pretože sa hrob prirovnáva k svetu, pohrebné obete nadobúdajú kozmický význam. Navyše majú obetiny, „potrava pre smrť“ aj sexuálny význam / v mýtoch, snoch a pravidlách manželstva, akt „jedenia“, u kmeňa Koga, symbolizuje pohlavný akt/, takže sú „semenom“ oplodňujúcim matku. Mušle sú nositeľmi pomerne zložitej a nielen sexuálnej symboliky: znázorňujú žijúcich rodinných príslušníkov, zatiaľ čo ulita plža symbolizuje „manžela“ nebohej, pretože ak by ulita v hrobe nebola dievča by si hneď po príchode na druhý svet „žiadalo manžela“, čo by spôsobilo smrť niektorého mladíka z kmeňa ...