Víťazstvo nad nacizmom a súčasná Európa

Je všeobecne známe, že Hitler pripravoval agresiu hneď po svojom príchode k moci v roku 1933. Začal neobmedzene zbrojiť, porušoval jedno za druhým ustanovenia mierovej konferencie vo Versailles, Nemecko vystúpilo zo Spojených národov, roku 1938 obsadilo Rakúsko, o rok nato si Hitler pripojil k svojej „Tretej ríši“ Čechy a Moravu a v septembri 1939 prepadol Poľsko, čím vyvolal druhú svetovú vojnu. To je však iba jedna, nepochybne pravdivá, časť histórie vzniku druhej svetovej vojny.

Tá druhá časť je v našej verejnosti menej známa: 23. augusta 1939 uzavrelo Nemecko so Sovietskym zväzom tzv. pakt o neútočení, ktorý obsahoval tajný dodatok rozdeľujúci medzi Nemecko a Sovietsky zväz sféry vplyvu. To znamenalo, že Sovietsky zväz sa stal spojencom Hitlera a na základe tohto spojenectva prepadol spolu s Nemeckom Poľsko. Následne Stalin prepadol Fínsko a odobral mu časť jeho územia. V roku 1940 nasledovalo obsadenie rumunských území Besarábie a severnej Bukoviny, ktoré boli pripojené k ZSSR ako Moldavská sovietska socialistická republika, a anektovanie pobaltských krajín Estónska, Lotyšska a Litvy.

Na začiatku druhej svetovej vojny boli teda dvaja agresori: Nemecko a Sovietsky zväz. Za svoju agresiu bol Sovietsky zväz vylúčený zo Spoločnosti národov.

odkaz

Agresor sa stal obeťou

Hitler využil spojeneckú zmluvu so Stalinom na to, aby ľahšie a bez väčšieho rizika obsadil Poľsko, ale následne aj ďalšie európske krajiny. Spojeneckú zmluvu, na ktorú sa Stalin spoliehal, nebral Hitler nikdy vážne. Keď sa mu bombardovaním nepodarilo pokoriť a prelomiť odpor Veľkej Británie, rozhodol sa pre útok na východe a 22. júna 1941 prepadol Sovietsky zväz. V tej chvíli sa zmenilo postavenie Sovietskeho zväzu vo vojne. Z Hitlerovho spojenca a agresora sa stal obeťou agresie.

Táto zmena nenastala v dôsledku zmeny Stalinovej politiky. Nebol to Stalin a nebol to Sovietsky zväz, ktorý sa z vlastného rozhodnutia postavil proti Nemecku. Útok nemeckej armády, ktorý sa stal v prvých týždňoch pre Moskvu úplne drvivým, donútil Sovietsky zväz brániť sa. Práve táto, prvá časť druhej svetovej vojny bola po jej skončení v médiách a v učebniciach doslova falšovaná a zamlčiavaná.

V čase prepadnutia Sovietskeho zväzu mal Hitler pod svojou kontrolou prakticky celý európsky kontinent s výnimkou Veľkej Británie. USA prejavovali sympatie Hitlerom prepadnutým krajinám a sľúbili pomoc aj Sovietskemu zväzu. V auguste 1941 podpísal americký prezident Franklin D. Roosevelt s britským premiérom Winstonom Churchillom tzv. Atlantickú chartu, ktorá zblížila obe krajiny. Ale v júni 1941 aj v nasledujúcich mesiacoch bola Veľká Británia jedinou veľmocou, ktorá bola vo vojnovom stave s Nemeckom. Churchill si nikdy nerobil ilúzie o Stalinovi. Vedel o jeho agresívnych plánoch a presvedčil sa o ich reálnom základe v prvých mesiacoch vojny. Napokon sa však predsa rozhodol podporiť Sovietsky zväz a uzavrieť s ním spojeneckú zmluvu. Toto Churchillovo rozhodnutie malo svoju tvrdú logiku. Najväčším nebezpečenstvom pre civilizovaný svet bolo nacistické Nemecko. Predovšetkým preto, že bolo ekonomicky silné a vyzbrojené. Rýchly postup nemeckých vojsk hrozil porážkou Sovietskeho zväzu. V dôsledku tejto porážky by Nemecko ovládlo obrovské nerastné bohatstvo Sovietskeho zväzu a hrozilo nebezpečenstvo, že Hitler sa naozaj stane vládcom sveta.

Po tom, čo vstúpili USA aktívne do vojny, vznikla podivná „veľká trojka“. Dvaja demokratickí politici sa stali spojencami boľševického diktátora Stalina. A len čo sa Stalin stal ich spojencom, museli USA a Veľká Británia rešpektovať jeho vojnové ciele. To znamenalo tragické vyústenie vojny pre celý rad krajín, ktoré sa dostali do područia Stalina. Bola to neúprosná a tragická logika tejto vojny.

odkaz