Viazané duše II (pre Ónyu)

Veľmi zjednodušene, predstavte si náš hmotný (fyzický) svet na Zemi ako školu, ktorú potrebujeme aby sme sa vyvinuli, aby sme sa stali ozajstnými ľuďmi. Je nám tu na istý čas dovolené vládnuť, takže si svet môžeme urobiť aký chceme, avšak musíme na sebe znášať dôsledky, najmä to čo spôsobujeme iným (či už dobré alebo zlé).

Tento svet má zároveň ešte jednu vlastnosť - je veľmi ťažkopádny, strnulý, nedokonalý. Musíme sa vnútorne silno namáhať, aby sme niečo, čo chceme uskutočniť a čo vnútorne v predstavách máme už dávno hotové, na Zemi uskutočniť či stvárniť. Ak keď to už máme, zase to musíme ošetrovať, udržiavať, lebo fyzická hmota starne, podlieha rozkladu aby mohla zase vzniknúť nová. V nádherných a presvetlených Výšinách nášho pravého domova, odkiaľ pochádzame, to tak nie je, a je najvyšším šťastím dozrieť natoľko, aby sme boli hodní a smeli sa tam vrátiť, pretože akákoľvek naša nedokonalosť by tam musela priniesť disharmóniu.

Naše oživujúce jadro, samotný človek - je preto utkaný z onej "zázračnej" látky, ktorá je však priepastne vzdialená od hmotnej látky Zeme. Pozemské telo potrebuje len preto, aby tu mohol účinne pôsobiť, ono je len šatom spomínaného jadra, t.j. vlastného človeka. Nástrojom, ktorý po smrti pozemského tela si iba "vyzlečie", a stojí v jemnejšom tele v novom, jemnejšom svete, ktorý pociťuje ako realitu. To preto - ako Vám niekto písal, sú ľudia, čo si neuvedomujú že zomreli, i keď majú v sebe spomienky na okamžiky pozemskej smrti či bezprostredne pred ňou. Vnímajú ich podobne, ako prežívame matný sen. Ale to som veľmi odbočil.

Dôležité je, že nie náhodou je život v pozemskom tele takým ťažkopádnym. Veľmi ho potrebujeme, aby sme vnútorne zosilneli. Naše jadro, ktoré používame (t.j. skutočne "žijeme") našim najvnútornejším prežívaním, chcením - tým môžeme prežiariť, s pôvodnej iskry spraviť žiarivým plameňom, čím sa samy staneme silnou, nádhernou, samostatnou, a teda aj plnohodnotnou, zrelou osobnosťou, aká jedine sa raz môže vrátiť tam, odkiaľ sme kedysi vzišli.

Zem, naše pozemské telo a všetko hmotné - sú teda len nástroje na tento náš skutočný životný cieľ. Sú sami o sebe bezcenné, dočasné. To sme mali mať vždy na pamäti, aby sme mohli žiť správne a aby sme nemohli nezablúdiť, t.j. aby sme sa napríklad nestali tými "(pri)viazanými dušami".

Pokiaľ by sme to mali vždy na pamäti, nikdy by nemohla na Zemi vzniknúť závisť, nenávisť, nedôvera, strach a všetky neduhy, čo ovládajú dnešný svet a čo ho robia takým temným. Nemuseli by sme dnes prežívať ovocie, ktoré sme si vlastným úsilím kedysi vytvorili.

Stav, zmýšľanie a túžby ľudí - skutočne všetko, čo dennodenne okolo seba prežívame, nemalo byť také, akým je dnes. Ľudia už dávno zabudli na svoj pôvod a na to, prečo žijú na Zemi. Mnohí pokladajú pozemský život za to jediné, rovnako ako aj pozemský svet, a tak sa snažia nazhromaždiť čo najväčší majetok, čo najviac si tu užiť, spraviť si život čo najpohodlnejším, miesto toho aby rozvíjali v sebe napríklad zmysel pre spravodlivosť, pravú, teda harmóniou naplnenú a povznášajúcu krásu, nesebeckú lásku a porozumenie pre iných - teda všetko to, čo by ich robilo pravými ľuďmi.

Život však nemá byť pohodlný, ale naplnený najväčším pohybom, budujúcou činorodosťou, ktorá by prinášala čistú radosť, naplnenú neutíchajúcou vďačnosťou za celú tú nádheru, ktorú by sme tak okolo seba mohli trvalo prežívať! Radosť z dávania a vďačnosť z prijímania, ktoré by tak trvalo zostávali v rovnováhe podobne, ako je to pri dýchaní.

Tým by sa naše vnútra čoraz viacej prežarovali, a nemuseli by sme zrieť v bolesti, ako je tomu dnes, a čo nie je ani prirodzené.

Pohodlný, materiálne "zabezpečený" život, o aký dnes usilujeme, nie je pre nás prospešný. Nevedie k nášmu prežiareniu, ale naopak, k vnútornej lenivosti, čím klesáme miesto toho, aby sme stúpali. Neznamená to ale, že je zlé byť majetným. Musíme len dbať na to že aj pozemský majetok nám bol len dočasne zverený na to, aby sme ho využili, aby prinášal pomoc, radosť a prospech, aby teda slúžil pre ľudí spoznávať, čo je spravodlivosť, čo je pravá krása, ukazoval im pravý cieľ a podobne. Blažený je ten, čo toto dokáže, pretože tým sa aj "jeho" majetok môže trvalo rozmnožovať a navyše mu prinášať radosť a naplnenie.

Tým, že sme zabudli na cieľ svojej cesty, sú naše ciele a túžby už dávno jednostranne zamerané na pozemský svet, a to v najrôznejších formách: túžba po majetku, po uplatnení sa na Zemi či po vplyve nad ľuďmi, láska k pozemskému telu, tisícoraké vášne a náklonnosti, ktoré je možné uskutočňovať na Zemi a podobne. Problémom je, že náklonnosti sa neviažu na pozemské telo, ale ukladajú sa na duši, takže ostávajú aj po odpadnutí pozemského tela - a to ešte v ďaleko silnejšej miere, pretože hutné telo slúži pre zvnútra a zvonka prichádzajúce impulzy ako "brzda". Preto je "na onom svete" aj vnútorné prežívanie ďaleko intenzívnejšie, ako na Zemi.

Naša túžba po pozemskom "ochutnávaní" nám preto ostáva, a ona je tým, čo nás k pozemskému svetu pevne viaže! Duša zosnulého to však takto (ako pripútanie) často ani nepociťuje, pretože si tu len chce holdovať svojim nerestiam (či túžbam) a nepomyslí na iné. Preto je pripútanie o to pevnejšie a nebezpečnejšie a je len veľmi ťažké pomôcť. Je to podobné ako s fajčiarmi, ktorí ani nechcú prestať fajčiť, i keď im to škodí, každá snaha pomôcť je márna. Zmena musí prísť len vnútorným pochopením, zmenou túžby a potom vypätím veľkých síl vo vytrvalom úsilí úplne sa svojho sklonu zbaviť, čo je známkou toho, že dotyčná osoba to myslí vážne a už neupadne do rovnakej chyby.

Po týchto slovách si snáď mnohý povie, že to nevyzerá až také "zlé". Je tu však jeden dôležitý aspekt. Určite ste počuli o tzv. "astrálnom" tele, ktoré zvlášť vnímaví ľudia môžu občas vidieť, cítiť a podobne. Astrálne telo môže byť občas aj pozemsky prejavitelné, lebo (čo si málokto uvedomuje) patrí k Zemi. Slúži nám ako premostenie medzi stále príliš éterickou dušou človeka a jeho pozemským telom. Podľa "astrálneho predobrazu" sa telo aj následne formuje - preto aj vnímaví liečitelia môžu z jeho stavu určiť, k akému ochoreniu tela človek smeruje, aby mohli na to upozorniť, a snáď pomôcť chorobu vopred odvrátiť.

Aj pri raste pozemského telíčka sa teda najprv formuje astrálne telo človeka. Za normálnych okolností by sa po smrti pozemského tela malo rozložiť aj jeho astrálne telo (po určitom čase v závislosti od stavu presvetlenosti človeka od niekoľkých dní do niekoľkých mesiacov).

Avšak tí, čo túžia aj po smrti po niečom pozemskom, touto svojou túžbou spôsobujú, že ich astrálne telo tým dostáva "výživu", a nerozpadne sa. To sú tí pripútaní na miesta, ľudí a pod, proste na Zem. Môže trvať storočia, ba až tisícročia, kým pochopia, že to nie je prirodzený stav, a že majú ísť ďalej (čo nemôžu s astrálnym telom). Ich stav je akoby zaseknutý medzi "životom" a "smrťou", pretože bez toho, aby sa zbavili astrálneho tela, nielenže nemôžu Zem opustiť, ale nemôžu sa tu ani narodiť (lebo s novým pozemským telíčkom potrebujú nové astrálne telo, ktoré by rástlo spolu s telíčkom).

Dnes je na Zemi takých pripútaných duší obrovské množstvo. Sú ich plné cintoríny, plné staré byty a (v ich očiach) významnejšie stavby a najmä plné miesta, kde sa holduje nejakým nerestiam, ktoré ich priťahujú, aby aspoň takto mohli niečo zo svojho sklonu spoluprežívať.

pomocník, ..je to záhada a mystika hovorí všeličo, naviac senzibilní ľudia majú svoje "videnia a cítenia, vedeli by hovoriť, ale sú veci ktoré sa hovoriť nemajú a ani sa nedajú popísať, to sa ne pociťuje. ..To, že duša je energia , ktorá sa po smrti mení a snaží sa nadviazať kontakt s príbuznými, kým definitívne odíde, je dosť známe, bo duša vidí život, ktorý pre­žila „v zrkadle karmy", vidí všetky dobré a zlé činy a ich následky nielen zo svojho pohľadu, ale aj tak, ako ich vnímali a poci­ťovali tí, ktorým ubližovala. ..je to akási poexistencia duše - ktorá pri smrti ustupuje z tela. Niečo ako keď spíme a naše vedomie opúšťa naše telo po dobu spánku, čo niektorí prirovnávajú k astrálnemu cestovaniu duše, čo sa niektorá duša - jej energia stáva na čas úplne neprítomnou v tele.
Napr. kresťanská viera je presvedčená, že ak človek žil život zameraný len na materiálnu existenciu, bráni sa jeho duša smrti a takáto duša zostane aj po opustení tela na Zemi, lebo nechce opustiť to "svoje", lebo vraj verí, že život je možný len v tele (to sa môže stať aj pri násilnej, tragickej smrti - pri vražde, autonehode a pod.)
Tiež sa tvrdí, že ak duša z nejakých dôvodov nie je ešte dostatočne zrelá, zostane jednoducho uväznená v hmote, či už v pozemskom, alebo duševnom tele, a bude ho musieť postihnúť osud všetkého hmotného – rozklad ! Rozklad, jeho dlhým vývojom nadobudnutého, osobného " JA ", ktoré sa žiaľ nebolo schopné včas oslobodiť z dosahu hmotnosti. Ide o proces mimoriadne bolestivý a možno ho definovať, ako večnú smrť, alebo ako neodvratné zničenie osobnosti človeka..to, čo si myslím že je prevtelenie...
mno bolo by to nadlho o tom.,.. chcela som sa dopátrať, čo dušu drží na Zemi, prečo sa vracia, čím je viazaná...a myslím si, že väčšinou sa jedná o príbuzní vzťah ,. ktorý je prepojený tzv. astrálnou šnúrou ..a duša ktorá ostáva má nevysporiadané tieto vzťahy a potrebuje "odpustenie" ,..alebo potrebuje odovzdať odkaz , ktorý nestihla kým odišla ...a prostredníctvom podvedomia a nadvedomia sa dá napojiť kontakt s touto dušou. Tiež príbuzní ak sa zjavujú vo sne krátko po svojej smrti, chcú prostredníctviom sna odovzdať nejaký odkaz v podobe sových signálov, tzc. si chránia a snažia sa piomáhať blízkej osobe .. a vtedy ide viac menej o upozornenie a varovanie pred nešťastím. Toto môžu zažívať jedine vnímaví jedinci...teda jedinci, ktorí majú nadzmyslové vnímanie.

ešte niečo málo k tomu:
odkaz

2/ oprava .." ale sú veci ktoré sa hovoriť nemajú a ani sa nedajú popísať, to sa pociťuje " ...))

2/ ..oprava/ .." nejaký odkaz v podobe snových signálov ",

.......
ponáhľam sa a mýlim sa "))

Osobne si myslím, že práve život na Zemi je kľúčový pre dozrievanie duše, pretože čo tu nestihne, bude musieť na „onom svete“ veľmi ťažko doháňať. Tak mnohí idú životom bezcieľne, vlastne ho premárnia, a je potom veľkou pomocou, ak na sklonku života sa pred ich zrakom premietne „film“, o ktorom ste zrejme vraveli, v ktorom zreteľne vidí súvislosti vrátane toho, v čom pochybila. O to viac si potom uvedomuje jeho cenu a cíti obrovskú ľútosť nad tým, akým spôsobom ho využila, a túžbu to ešte napraviť. Jej prežívanie je o to silnejšie, vrýva sa do duše ako pečať ktorá snáď jej ešte môže na poslednú chvíľu ešte niečo dôležité pochopiť (t.j. sa zmeniť, a tým spôsobom dozrieť). Ak potom ešte prežíva ťažký bolestný smrteľný zápas, šanca na pochopenie sa tým zvyšuje. Preto je umelá eutanázia v takom prípade ťažkým previnením proti odchádzajúcej duši, ktoré ju môže poznačiť na celé bytie.

Ale to som odbočil. K tomu, čo dušu drží na Zemi – skutočne môže ísť o tisíce rôznych dôvodov. Áno, častokrát sú to aj iní ľudia (nemusia to byť len príbuzní ale napríklad aj každý, komu ona sama nedokázala odpustiť, ku komu cíti nenávisť, pretože to všetko veľmi silne zväzuje).

U príbuzných je to najčastejšie nesprávna výchova. Rodič, ktorí nesprávne viedol dieťa – napr. učením, že posmrtný život neexistuje, po svojej vlastnej smrti musí teraz vidieť, čo tento silne zakorenený názor spôsobuje, a snaží sa to zmeniť. Je to však veľmi ťažké. Navyše, pokiaľ sa nesprávny názor prenesie aj na ďalšiu a ďalšiu generáciu, je pripútaný aj k nim, čo trvá dovtedy, kým sa niektorý člen nezmení a nepreruší tak túto „kliatbu“, čo nás zosnulý kedysi zavinil.

Takýchto a podobných „pomocníkov“ má každý z nás. A netreba byť zvlášť vnímavý aby sme ich tiché nabádanie počuli. Tvoria totiž jednu časť nášho tzv „svedomia“.

Ludske nepoznanie duše je desné. Vyrazy a výroky o jej zdokonalovaní, ci nezdokonalovaní su strasne opacne. tyka sa to telesnosti a nie duše🙂)

Pomocník, teda celý náš život na Zemi je iba príprava na umretie ? Tak ja by som s takýmto pocitom nechcel žiť.......

Celý naš zivot by mal služiť k tomu aby sme prijali zmierčiu obetu JK.Potom budeme žiť vecne v jednote s nim.
Takyto život ma zmysel a je radost takto žiť.Ak by to mala byt priprava na umretie ,tak to by bolo smutne.je to príprava na večny život v požehnaní.

Celý náš život má slúžiť k tomu, veriaci, aby sme našli svoje miesto vo Stvorení, spoznali ho a dobrovoľne sa do neho vradili tak, aby sme mu neprekážali ale naopak poslúžili ako článok v reťazi pri jeho rozvoji.

Toto dosiahnuť je tým najväčším šťastím človeka. Spoznať múdrosť a nádheru Božej vôle a dobrovoľne sa jej podriadiť, v nej plne vedome stáť a radostne v nej tvoriť. Je to ako keď dostanete toho najmúdrejšieho, najmocnejšieho, najláskavejšieho a najdobrotivejšieho šéfa.

Od nášho prvého príchodu na Zem, veriaci, čo bolo pred mnohými tisícmi rokov, sme boli k tomu vedení. Mali sme vždy okolo seba pomoci, ktoré nás viedli. Boli to Jeho služobníci činní v prírode a neskôr aj ďalší poslovia. Náš myšlienkový svet bol vtedy krištáľovo čistý a žili sme v radosti, tešili sa z darov ako deti. Tento náš myšlienkový svet, z ktorého sme čerpali, a ktorý sme prenášali aj na Zem, bol tou záhradou Eden, o ktorej je zmienka v Biblii.

My sme však podľahli našepkávaniu Zvodcu - myšlienke o našej vlastnej múdrosti. Podľahli sme myšlienke, že všetka múdrosť z ktorej sme smeli čerpať nepramení od Stvoriteľa ale v v nás - konkrétne v našom pozemskom nástroji - v rozume, na ktorý sme týmto začali byť pyšní. Ovocie zo stromu Poznania chutí predsa veľmi dobre, i keď nie sme to my, komu patria. Tak vznikla ješitnosť a pýcha, a z toho všetko zlo, ktorému sme sa oddali.

Tým musel byť znečistený aj myšlienkový svet. Zlomovým bodom bola vražda popisovaná aj v Biblii. Ľudia už neboli taký čistí, bezolstní ako deti, a išlo to s nimi dolu vodou. Obrazne povedané - po ochutnaní ovocia zo stromu Poznania, od ktorého sa dodnes nemôžeme vlastnou odtrhnúť - sme boli vyhnaní zo záhrady Eden do sveta, v ktorom v pote musíme brániť chlieb náš každodenný - pred nami samými, lebo už nie sme ani spravodliví a navzájom si kradneme ovocie našej práce.

To trvalo tisícročia a rozum si nad nami upevňoval vládu stále viac. V dnešnej materialisticky orientovanej spoločnosti dospela jeho vláda k vrcholu. Zároveň sa ukazujú všetky dôsledky tohoto nášho pádu do hriechu, keď sme už otrávili všetko okolo seba a naša planéta je na pokraji zničenia.

Aj tu nám však medzitým bolo zosielaných mnoho pomocí vo forme rôznych zvestovateľov a prorokov, ktorých sme len veľmi málo počúvali. Tam, kde sme sa aspoň nachvíľu nechali nimi viesť, krátko na to vznikol blahobyt. Príkladom je Zlatý vek Indie - Ašokova ríša po pôsobení Buddhu, Perzská ríša ako následok pôsobenia Zoroastra, rozkvet matematiky, vied u arabov ako následok pôsobenia Mohameda a podobne. Dnes však je ich učenie pokrivené, nezodpovedá tomu čistému, pôvodnému, a preto je medzi svetovými náboženstvami toľko rozporov.

Ak by Židia prijali učenie Ježiša, vzali ho do svojho stredu a riadili sa ním, aj oni by vybudovali mocnú ríšu s centrom v Jeruzaleme, židovský národ by sa stal národom učiteľov. Nestalo sa však tak, pretože oni Ježiša miesto toho zavraždili! Človek je príliš zbabelý, aby si toto priznal, a preto vymyslel náplasť o "zmierlivej obeti"! Tým však odvádza od toho najpodstatnejšieho, a teda sa stavia proti úsiliu Krista.

Vražda nikdy nebude Bohu milá, ale naopak - vždy zostane najťažším hriechom. O to viac, ak sa tým previníme voči nevinnému!

Ak by ste čo i len trochu pouvažovali, muselo by Vám to byť jasné. Napríklad:

- Ježišove zvolanie v čase, keď ho pribili na kríž: "Odpusť im, NEVEDIA ČO ČINIA"!
- Zemetrasenie, ktoré spôsobilo roztrhnutie opony v najvyššom chráme na znak vyprázdnenia Archy Zmluvy, a zmienka "Boh si odvrátil (od nás- ľudí) svoju tvár!
- ukrižovanie miliónov židov o cca o 80 rokov po Ježišovj smrti (pomstím vaše činy na Vašich deťoch a deťoch vašich detí)
- následné zničenie Jeruzalemského chrámu, rozprášenie židov do celého sveta a ich prenasledovanie dodnes (stratili byť povolaným národom)

- doba "temna" v stredoveku - násilia, križiacke výpravy, hon na čarodejnice - a to všetko v mene Božom na perách tými, čo sa prehlásili za šíriteľov a "ochrancov" Ježišovho učenia!