Stvorenie sveta podľa sv. Tomáša

= Filozofická interpretácia stvorenia z ničoho ...))

Pri výklade riešenia problém stvorenia sveta z ničoho (creatio ex nihilo), tak ako ho nachádzame u sv. Tomáša, nás v dejinách vedie k potvrdeniu veľkého záujmu o vysvetlenie sveta a jeho povstania takmer na všetkých civilizačných úrovniach. Z interpretačného hľadiska povstávanie sveta mali skôr mimo filozofický alebo teologický charakter. Povstávanie sveta bolo rovnako veľkou témou gréckych mytológií. Uspokojovali sa s dosiahnutým obrazom chaosu. Avšak zobrazovaný chaos ako prvotná skutočnosť taktiež povstala, pretože sa vidí, že všetko povstáva – bohovia aj veci. Možno povedať, že vznik sveta bol procesom premien a vývoja odohrávajúci sa nad nejakým substrátom. Ďalšie formy skutočnosti sa nedokázali predstaviť a ľudská fantázia akoby došla k svojmu vrcholu. Od rannej gréckej filozofie až po sv. Tomáša filozofická teória vzniku sveta vychádzala z presvedčenia večnosti sveta. Večnosť sveta sa prijímala ako istý fakt, zásada, že je nezničiteľný, jestvujúci na rôznom založení a pre filozofov to predstavovalo akési racionálne stavivo, ktorým ho zdôvodňovali. Povstanie sveta tak zakladali napr. na materiálnych praelementoch, na idey či na prvej matérii, alebo na večnom pohybe, atď. Samotné povstávanie sa prijímalo ako čosi stále a večné a tiež aj substrát, z ktorého sú veci a formy, podľa ktorých sú veci formované.

1. Náhodnosť existovania sveta

Sv. Tomáš ako prvý filozoficky sformuloval a zdôvodnil teóriu stvorenia z ničoho – creatio ex nihilo. Jeho kreacionizmus spochybnil večnosť sveta a doterajší spôsob myslenia. Ukázal, že svet ako celok nevlastní v sebe dôvod svojej existencie. Náhodnosť existujúceho sveta vecí, rastlín zvierat a človeka tak nenesie v sebe nutnosť svojho existovania, ani vo svojej konkrétnosti jednotlivých bytí ani v celku. Obraz náhodnosti sveta odhaľuje fakt, že vo svojom existovaní nie je nevyhnutný. Takýto zdanlivo nepatrný pohľad na svet dáva vo svojom účinku prevratné filozofické vysvetlenie. Kľúčom k jeho porozumeniu je jeho koncepcia bytia. Ak je bytie bytím,1 potom tu je rozhodujúci jeho akt existencie.

(2) Stvorenie je predovšetkým akt mysle a vôle Stvoriteľa, utvárajúci “celú substanciu veci” (tota substatia rei in esse producitur). Ide o špecifické konanie, ktoré nie je ničím determinované: ani prirodzenosťou, ani matériou. Medzi vôľou a činom niet žiadneho sprostredkovania, ktoré by hýbalo vôľu k činnosti. Myslenie a chcenie je konaním Stvoriteľa. Teda účinok vyplýva z rozhodnutia rozumu a vôle. Takto rozum určuje pre stvorenú vec každú podmienku a taktiež určuje aj čas. Nič neprekáža, aby konanie Stvoriteľa bolo od vekov, účinok však nebol od vekov, ale “v tom čase, v ktorom Stvoriteľ od vekov nariadil”.5 Tomáš tiež obrátil pozornosť, že pred počiatkom stvorenia nie je možné prijať nejaký rozdiel v trvaní. Nebytie totiž nemá ani mieru (rozmer) ani trvanie. Trvanie však Stvoriteľa, ktorý je večný, nemá časti. Je ono nezložené a niet v ňom ani predtým ani potom. Je nenáležité porovnávať počiatok stvorenia v nejakých rôznych, v čase usporiadaných etapách podľa vopred jestvujúcej miery. Stvoriteľ povoláva k existovaniu súčasne aj účinok aj čas. Maximálne je možné pozastaviť sa nad tým, prečo Stvoriteľ dal počiatok stvoreniu, a nie prečo to neurobil skôr alebo neskôr. Totiž v opačnom prípade by sme museli prijať nekonečnosť a večnosť času.



4. Vlastný akt stvorenia

Stvorenie ako akt vytvárania, nesie v sebe zvláštne chápanie, že je to akt Stvoriteľa, stanovujúci prvé prenesenia, prvú závislosť (vzťah), ktoré ešte doposiaľ neboli. Pred Stvoriteľom nič včasnejšie nebolo. Takto chápaný akt stvorenia je predovšetkým ustanovením (konštitúciou) “samej závislosti stvoreného existovania od zdroja, ktorým je ustanovené.

Zhrnutie

(1) Stvoriteľ je prvá vo vzťahu k tomu všetkému, čo povstáva ako účinok jej konania.10 Stvoriteľ povoláva k existovaniu jednotlivé stvorenia, jednotlivých ľudí, zvieratá, rastliny alebo substancie, ale vždy s celým obsahovým vybavením: tak materiálnym ako aj formálnym všetkého druhu jej konkrétnych modalít. Všetko zodpovedá mysli (idey) a cieľu.11 (2) Bytia, ktoré boli povolané k existovaniu sú skrz-naskrz preniknuté “reláciami” a ukazujú akoby “súhrn mysle” Stvoriteľa, ktorý preniká tak matériu ako aj formu veci, tak bytnosť ako aj existovanie, substanciu aj prípadky. (3) Človek, ktorý poznáva veci, vlastne sa v nich stretáva s tým, čo v presnom zmysle je “odkazom všetkých odkazov, reláciou všetkých relácií”.

Teória stvorenia umiestňuje na pravú mieru aj povstávanie nových bytí už v stvorenom svete, napr. cestou rodenia (rastliny a zvieratá), cestou bezprostredného individuálneho stvorenia (človek spolu s dušou), vytvárania (diela umenia a techniky). Všetko však povstáva nakoniec mocou hlavnej príčiny, ktorou je Stvoriteľ, ktorý je príčinou všetkých príčin a existovaním všetkého existovania.13 (8) Prečo svet povstal? Nepovstal zo žiadnej nutnosti ani zo žiadnej preexistujúcej matérie. V povolávaní veci z nebytia k existovaniu možno vidieť výraz najvyššej moci a dobroty Stvoriteľa. Je svedectvom a znakom slobodnej vôle Stvoriteľa.



odkaz

Na počiatku prvého dňa, keď ešte nebolo ani svetlo, mal Boh k dispozícii nebo, zem, tmu nad pripasťou, Ducha božieho a vody.
Mal kispozícii šesť vecí.Nie je podstatné, či si tie veci stvoril pred tým, alebo tie veci tu už boli, ale na to aby stvoril svetlo, musel mať týchto šesť vecí. V podstate ide o to, že aby vôbec mohol niečo robiť, musel mať svetlo, teda dielo prvého dňa a pred tým mal už toto. Boh stvoril svet za šesť dní a pred tým mal toto k dispozícii, tak potom nechápem sv. Tomáša, ale ani vedcov, ktorí vymasleli, že svet vznikol z ničoho.Teda veľkym treskom.
A pri tom toto všetko jasne vyvracia prvá veta, sama prvá prvučičká veta biblie,ktorá teda aspom mne dokazuje, že Boh nie je kúzelník, ktorý vytiahl zajaca z klobúka , ale vysoko inteligentný kreátor a stvoriteľ, ktorý nerobí veci z ničoho, ale robí veci z niečoho, aj keď spôsobom doposiaľ nám neznámym.
Nechápem, ako niekto číta tu bibliu, veď napríklad boh stvoril svetlo, ale slnko bolo až na štvrtý deň, čo to bolo za svetlo, to zasvietilo to nič ???? Alebo si zapálil žiarovku v jeho dielni, kde začínal tvoriť svet???? Lebo aj tá žiarovka je pravdepodobnejšia ako ten bláznivý veľký tresk.
Ak niekto uznáva veľký tresk, nemôže uznať zákon zachovania hmoty, energie, vznik a širenie svetla, .......
Alebo takto:
Prejdime si to najprv celé a potom sa zase vráťme na začiatok.
Tento náš vesmír je stvorený až na čtvrtý deň.Až na štvrtý deň sa začal počítať čas, keď bol deň a noc, čo jke dôkaz, že sa začala otáčať zem, začalo svietiť slnko, v noci mesiac a hviezdy, teda ak v noci svietili hviezdy, do stvorenia tiež neboli. Tu sa jasne jedná o stvorenie tohoto vesmíru. Lenže akého vesmíru, keď Jeiš o sebe tvrdí, že pre dtým, než bol tento svet, já som bol.Teda Boh aJ s Ježišom žili už vtedy v inej dimenzii časovej a priestorovej. A kdesi som ešte zachytil, že prvotina jeho stvorenia bol Ježiš a že až potom pre neho stvoril tento vesmír.
Týmto pádom sa však dostávame ku pojmu o dvoch rozdielnych svetoch, teda jeden je ten, ktorý stvoril boh pre svojho syna Ježiša a to je tento náš vesmírik veľký niekoľko stomiliard svetelných rokov a svet,, ktorý je neporovnateľne väčší a to je svet, kde žije on so svojím synom dávno pred tým, než existoval tento náš vesmírik ako mizerná súčasť sveta Otca a syna. Teda časovo a priestorovo pre nás nepochopiteľné. Mne z toho vychádza, že svet Boha je teda priestor Ducha svätého a je to zároveň plusový rozmer nášho sveta, ktorý v tomto ich svete je nejaká mizerná časť hmoty, ktorá sa skladá z atomov a molekúl a v ktorej na jednom atóme je elektron zem a my na nej žijeme. Teda pomer asi konštanty K. Ak som hľadal veľkosť konštanty K, prvé čo ma napadlo dať do pomeru veľkosť slnečnej sústavy a atómu v našej hmote.
Je to nepredstaviteľné číslo, ale tým sa vlastne konštantou k predlžuje aj pojem času v tomto plusovom rozmere a teda jedna sekunda, či rok, je tam k násobne dlhší, čo je proti 20 miliardám mliečnej dráhy pre tých vo vyššom rozmere, takmer neregistrovateľný okamžik. A potom aj tisíc miliard rokov je úplná nicota oproti vyššiemu rozmeru a teda históriou hmoty a vôbec, ak chce niekto uvažovať vôbec o vniku prvého atomumm usí brať do úvahy aj tentio čas a myslím, že aj keby sme umocnili konštantu K niekoľko krát na seba, stále sme len niekde na začiatku prvého milimetra metra, ktorým by sme chceli odmeriať náš vesmír.
Ale zaujímavé na to je aj to, že práve špirálové galaksie sa točia podľa času, ktoprý je k náísobne dlhší, ako náš.A tiež asi aj celý vesmír sa vlastne hýbe v takomto časovom pojme.
U môjho otca je jeden deň ako tisícdní a tisíc dní ako jeden deň.
čo nás uisťuje, že Otec so synom predsa len majú akési transformátory priestoru a času, aby sme mohli spolu komunikovať, pretože jediné, čo môže medzi týmito svetami prechádzať nie je ani svetlo, aj to je rozdielne podľa veľkosti a času, je to iba myšlienka, teda ak súborom myšlienok je duša, tak jedine táto možnosť tu existuje.
A to je vlastne to podstatné, že medzi týmito svetami môže prechádzať naše vedomie ako software, ktorého hardware nepoznáme, ale vlasne ani nemôže byť, lebo by neprešiel tranformačným tunelom.