Ste jedináčik?

Zaujímavé fakty

Kevin Leman vo svojej knihe Súrodenecké konštelácie predstavuje toto odvetvie psychológie slovami: V našich životoch by sme nemali hovoriť o náhodách. Poznatky o vplyve poradia narodenia na náš život sú známe už viac ako 100 rokov (pevné základy súrodeneckých konštelácií položil otec individuálnej psychológie Alfred Adler), no až v posledných tridsiatich sú veľmi populárne aj medzi laickou verejnosťou. Myslíte si, že sú to táraniny? Skúste za zamyslieť napríklad nad týmto: Z prvých dvadsiatich troch astronautov, ktorí boli poslaní do vesmíru, bolo dvadsaťjeden prvorodených alebo jedináčikov. Všetkých sedem astronautov v programe Mercury bolo prvorodených. Náhoda? Odpovedzte si až keď prečítate tento článok.

Jedináčikovia majú tendenciu byť kritickí - k sebe i k druhým - a často sú skutočne osamelí, najmä keď vyrastali v prostredí, kde bolo okolo málo detí, s ktorými by sa mohli hrať. Pretože ich jediné kontakty v rodine boli obmedzené na vzťah k matke a otcovi, dostávalo sa im veľa pozornosti od dospelých, ale často mali ťažkosti nadviazať vzťah so svojimi rovesníkmi. Tento problém pokračuje v ich živote ďalej. Je všeobecne známe, že typický jedináčik vychádza lepšie s ľuďmi, ktorí sú oveľa starší alebo oveľa mladší. V neskoršom veku (hlavne ak sú títo ľudia v detstve rozmaznávaní) sa z nich stávajú individualisti, ktorí bývajú pedantní, majú radi poriadok a rutina ich upokojuje. Na druhej strane majú mnohí rozmaznávaní jedináčikovia celý život problém s tým, že sú sústredení sami na seba, lebo pre človeka je ťažké zbaviť sa najstarších spomienok z detstva. A ich spomienky v nich zanechali pocit: "Ja som stred vesmíru."

Existuje ešte ďalšia možnosť – ak je dieťa jedináčik preto, že jeho rodičia plánovali len jedno dieťa a od svojho plánu neustúpili. Takýto človek môže byť ovplyvnený veľmi systematickou, prísne vedenou výchovou, v ktorej priebehu sa po ňom vždy žiadalo, aby bol "malý dospelý".
Preto sa často psychológovia stretávajú s jedináčikmi, z ktorých vyrástli veľmi vyrovnaní dospelí, prispôsobiví, rozvážni a pokojní, ale v skutočnosti v nich vrie vnútorná vzbura. Termín vnútorná vzbura väčšinou charakterizuje jedináčika veľmi výstižne.

Jeho život býva dokonale naplánovaný a vymeraný, ale pod povrchom za dôveryhodnú fasádou prekypuje vzdorom. Mnohí jedináčikovia v sebe nosia odpor voči tomu, ako vždy museli byť takí "malí dospelí".
Často si u psychoterapeuta sťažujú, že nikdy neboli deťmi. Očakávalo sa od nich tak veľa, že sa vždycky cítili ako dospelí. Ak chcete presný opis typického jedináčika, platí o ňom takmer všetko, čo platí o prvorodených: nálepky typu perfekcionista, spoľahlivý, svedomitý, systematický, kritický, vážny, študijný typ, opatrný a konzervatívny.

K jedným z typov jedináčikov patria tiež nechcené deti či deti, ktorým sa kvôli povinnostiam rodičov nedostala v plnej miere rodičovská láska (sem patria aj deti z nekompletných rodín, kde jeden rodič chýba). Od mala poznajú skôr zákazy a príkazy ako pohladenie a tak ich vnútorný vzdor prepukne oveľa skôr. Rodič je potom zarazený, keď ku konfliktu s vlastným dieťaťom (sem patria výbuchy hnevu, odvrávanie, trucovanie aj plač) prichádza v tom najnevhodnejšom okamihu.

Napriek tomu mnohí psychológovia tvrdia, že správne vychovaný jedináčik býva vyspelejší a schopnejší riešiť problémy ako jedinci z rodín s viacerými súrodencami.

Rozdiel medzi jedináčikom a prvorodeným je v tom, že čo jedináčik získal, to mu už zostane. Nemá strach z konkurencie, nemusí bojovať o pozornosť okolia a o uznanie. Preto je dosť často lenivý a robí len to, čo chce, alebo musí. Ale robí to perfektne.

Autor: Ivan Nôta

ano a nie..
respektive
nie a ano..