hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  rôzne  /  téma

Rozprávka ako ZSSR oslobodili celú Europu od nacizmu

príspevkov
48
zobrazení
1
tému vytvoril(a) 28.4.2020 14:35 Osvietený
posledná zmena 1.5.2020 17:15
1
28.04.2020, 14:35
Keď si zoberiem Eurpsku Uniu a krajiny v EU +Norsko

Koho to vlastne ZSSR s technikou od lend lease oslobodili ?

Belgicko

1.Bulharsko

2.Československo

3.Dánsko

4.Estonsko

5.Fínsko

6.Francúzko

7.Grécko

7.Juhoslavia

8.Irsko

9.Litva

10.Lotyšsko

11.Luxembursko

12.Norsko

13.Malta

14.Maďarsko

15. Poľsko

16.Portugalsko

17.Rakúsko

18. Rumunsko

19. Spojené kráľovstvo

20.Španielsko

21.Švedsko .

Z 21 krajín sa ZSSR na oslobodení podielalo spolu so spojencami v 5 malých krajinách

V Rumunsku , Bulharsku , Rakúsku ,Maďarsku čiastočne v Československu a Juhoslávii

5 krajín napadli ZSSR a ich uzemie anektovali Finsko , Litva , Lotyšsko , Estonsko a Poľsko ktoré napadli spolu s Nemeckom.

Malé Finsko
keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko, za čo bol v decembri vylúčený zo Spoločnosti národov. Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí.

Ďalšie krajiny boli oslobodené spojencami zapadného frontu najmä pod vedením USA ako i západ Československa .
👍: spm13
none
8

1. Osvietený 28.04.2020, 14:35

Keď si zoberiem Eurpsku Uniu a krajiny v EU +Norsko

Koho to vlastne ZSSR s technikou od lend lease oslobodili ?

Belgicko

1.Bulharsko

2.Československo

3.Dánsko

4.Estonsko

5.Fínsko

6.Francúzko

7.Grécko

7.Juhoslavia

8.Irsko

9.Litva

10.Lotyšsko

11.Luxembursko

12.Norsko

13.Malta

14.Maďarsko

15. Poľsko

16.Portugalsk...

28.04.2020, 14:46
Dobre, skús citovať rozprávky napríklad z tejto časti: Oslobodenie Slovenska a Moravy armádou ZSSR

Oslobodzovanie Slovenska bolo uskutočnené štyrmi vojenskými operáciami. Prvá bola Karpatsko - duklianska operácia (1.-8.9.1944) – bola to narýchlo pripravená operácia, ktorej cieľom bolo preniknúť na územie východného Slovenska cez Dukliansky priesmyk. Zúčastnili sa na nej vojská 1.,2.,3.,4. ukrajinského frontu pod celkovým velením generála Moskalenka a 1. Československý armádny zbor pod velením generála Jana Kratochvíla a po ňom Ludvíka Svobodu.

odkaz
none
9

8. Lemmy 28.04.2020, 14:46

Dobre, skús citovať rozprávky napríklad z tejto časti: Oslobodenie Slovenska a Moravy armádou ZSSR

Oslobodzovanie Slovenska bolo uskutočnené štyrmi vojenskými operáciami. Prvá bola Karpatsko - duklianska operácia (1.-8.9.1944) – bola to narýchlo pripravená operácia, ktorej cieľom bolo preniknúť na územie východného Slovenska cez Dukliansky priesmyk. Zúčastnili sa na nej vojská 1.,2.,3.,4. ukrajinského frontu pod celkovým velením generála Moskalenka a 1. Československý armádny zbor pod v...

28.04.2020, 14:46
Oslepený propagandou USA, nájdi chyby na 9.
none
30

9. Lemmy 28.04.2020, 14:46

Oslepený propagandou USA, nájdi chyby na 9.

28.04.2020, 15:16
Beznohý pomôž mi ich nájsť
none
2
28.04.2020, 14:37
Poďme sa teda pozrieť ako sa oslobodzovali krajiny v Europe
none
3
28.04.2020, 14:38
Belgicko

Oslobodenie Bruselu

sa uskutočnilo dňa 3. septembra 1944. Bolo súčasťou rozsiahlej kampane na západnom fronte, počas ktorej sa spojenci rozhodli obsadiť územie Belgicka a zatlačiť Nemcov ďalej na východ. Brusel oslobodili jednotky Waleskej gardy britskej armády. Do mesta tiež dorazili aj jednotky kanadskej a americkej armády.

Operácia oslobodenia belgickej metropoly bola možná vďaka úspešnému prechodu rieky Seiny vo Francúzsku britskou armádou. Potom už Briti postupovali ohromnou rýchlosťou; ustupujúca nemecká armáda im v podstate nekládla žiadny odpor. Dňa 11. septembra dorazila americká armáda až k mestu Aachen.

Brusel bol oslobodený 3. septembra vo večerných hodinách za mohutného nadšenia miestneho obyvateľstva. Nemecká správa sa v snahe zničiť všetky informácie o svojich aktivitách rozhodla zapáliť budovu justičného paláca, ktorá slúžila ako sklad. Mohutný požiar sa miestni bruselania snažili neúspešne uhasiť. V podzemí paláca sa nedlho potom našlo veľké množstvo potravín a luxusného tovaru.

Obyvatelia štvrte Marolles usporiadali 10. septembra satirický pohreb Adolfa Hitlera.

Dňa 8. septembra sa prvýkrát po štyroch rokoch zišla belgická vláda premiéra Huberta Pierlota, ktorá sa vrátila z exilu v Londýne. Belgicko sa tak stalo prvou krajinou v západnej Európe, ktorej vláda sa vrátila do vlasti. O dva dni neskôr bolo v Bruseli zriadené veliteľstvo Spojeneckých expedičných síl (SHAEF), ktoré dohliadalo na prítomnosť spojeneckých vojsk na blegickém území.

Britské a americké jednotky následne pomáhali so zásobovaním civilného obyvateľstva a udržiavaním poriadku v meste.

Na počesť oslobodenia britskou armádou nesie námestie vo východnej časti metropoly názov Place Montgomery podľa generála Bernarda Law Montgomeryho.

odkaz
none
4
28.04.2020, 14:40
Československo

Osvobození západních a jihozápadních Čech americkou armádou

USA USA (Třetí armáda US Army)
Československo Československo (odboj - povstalci)
Belgie Belgie (belgický 17. střelecký prapor)


Situace na počátku roku 1945

Na začátku roku 1945 bylo nacistické Německo už ve velmi obtížné situaci. Sovětská vojska se svými polskými, československými a rumunskými spojenci stála na řece Visle, na východním Slovensku a v Maďarsku, spojenecká západní vojska sváděla boje v Ardenách. V průběhu ledna zahájila Rudá armáda řadu ofenzív, proti kterým přesunul Hitler své jednotky a techniku ze západní fronty. Západní spojenci mohli zahájit své tažení Německem. V únoru se na Krymu uskutečnila Jaltská konference, při které byla mimo jiné stanovena demarkační linie, která určila čáru doteku spojenců ze západu a z východu. Mimo jiné měla tato linie, která měla i politický podtext, probíhat na hranicích Čech a Bavorska.[7]
Osvobozování

V dubnu 1945 se do Bavorska probojovaly jednotky Třetí americké armády, kterým velel generál George S. Patton. Dne 18. dubna 1945 vstoupily americké jednotky na území předmnichovské československé republiky. V 09:55 dorazily první jednotky americké armády k obci Hranice v ašském výběžku. Jednalo se o průzkum roty K 3. praporu 358. pěšího pluku 90. pěší divize z XII. armádního sboru. O dva dny později vnikly jednotky i do Aše. Vzhledem k tomu, že toto území bylo osídleno Němci (jednalo se o území Říšské župy Sudety), nebyli Američané vítáni jako osvoboditelé. 25. dubna se bojovalo o Cheb, který Američané se ztrátami dobyli. 29. dubna se k hranicím předválečného Československa přesunuly další jednotky V. sboru Třetí americké armády.

30. dubna si Američané vyžádali na generálním štábu Rudé armády postup na osu Karlovy Vary - Plzeň - České Budějovice, a to z důvodu krytí levého boku 3. americké armády při postupu na Rakousko. Sověti, kteří se v té době probili na Ostravsko a po osvobození Brna stáli na jihu Českomoravské vysočiny, s tímto řešením 30. dubna souhlasili. Američané však setrvávali na svých pozicích a do Čech zahájili postup až 5. května 1945. Téhož dne pronikli ke Kynšperku a osvobodili městys Chodová Planá a Klatovy. 6. května v brzkých ranních hodinách byl útok obnoven. Hlavním cílem byla Plzeň, kde den předtím vypuklo povstání. Kolem osmé hodiny ranní pronikly do Plzně jednotky americké 16. obrněné divize a umlčely poslední německá ohniska odporu. Boje pokračovaly i na dalších místech jihozápadních Čech.

Winston Churchill byl zastáncem osvobození Prahy západními spojenci, s čímž se dokonce 30. dubna obrátil dopisem na amerického prezidenta Trumana. Truman mu však odpověděl, že útok k Vltavě již chystají Sověti a jeho záměrem bude pouze „postupovat a ničit všechny zbývající organizované německé síly (...) bude-li postup do Československa poté žádoucí a dovolí-li to zdejší podmínky, logicky by naším prvním krokem byl postup na Plzeň a Karlovy Vary. Nepokusím se o žádný krok, který budu z vojenského hlediska považovat za nerozumný.“ Když vypuklo 5. května v Praze Pražské povstání, chtěl také generál Patton pokračovat v postupu na české hlavní město. Byl si vědom toho, že německá miliónová armáda, které velel Ferdinand Schörner, již neklade na západě takový odpor, jak sovětským vojskům tvrdě bojujícím na Moravě. Hitlerův nástupce admirál Karl Dönitz po svém nástupu 29. dubna do čela Německa v rozkazu wehrmachtu uvedl: „proti Angličanům a Američanům musím bojovat, pokud mi budou bránit v boji proti bolševikům.“ Část německých jednotek však i tak proti západním spojencům ještě bojovala. Generál Eisenhower měl však samozřejmě instrukce nedostat se do konfliktu s ruskou stranou, neboť Američané spoléhali na budoucí podporu SSSR v boji s Japonskem ve válce v Tichomoří.

7. května již boje prakticky ustaly, protože již předchozího dne se jednalo o kapitulaci německých vojsk. Alfred Jodl, který kapitulační jednání za Německo vedl, se snažil před sovětským zajetím uchránit co největší počet německých vojsk, takže Němci prakticky přestali klást Američanům odpor a snažili se spíše přejít k nim do zajetí. Američané tak mohli do 10. května obsadit zbytek území, která připadla do jejich sféry.

Při osvobozování českého území padlo 116 Američanů, dalších 406 bylo raněných. Poslední americký padlý v bojové operaci v Československu (i v Evropě) byl syn českých rodičů Charley Havlat, který padl u Volar 7. května 1945.

Americké jednotky opustily Československo do listopadu 1945.


odkaz
none
6

4. Osvietený 28.04.2020, 14:40

Československo

Osvobození západních a jihozápadních Čech americkou armádou

USA USA (Třetí armáda US Army)
Československo Československo (odboj - povstalci)
Belgie Belgie (belgický 17. střelecký prapor)


Situace na počátku roku 1945

Na začátku roku 1945 bylo nacistické Německo už ve velmi obtížné situaci. Sovětská vojska se svými polskými, československými a rumunskými spojenci stála na řece Visle, na východním Slovensku a v Maďarsku, spojenecká zá...

28.04.2020, 14:44
Áno, Američanom sa podarilo oslobodiť časť západnych Čiech, a čo teraz? Ideš sa pokakať z toho. Podstatnú časť štátu oslobodila sovietska armáda, prípadne bulharská, venuj sa histórii, mne sú tvoje rozprávky na smiech. Len dráždiš racionalistov svojimi bludmi.
none
32

6. Lemmy 28.04.2020, 14:44

Áno, Američanom sa podarilo oslobodiť časť západnych Čiech, a čo teraz? Ideš sa pokakať z toho. Podstatnú časť štátu oslobodila sovietska armáda, prípadne bulharská, venuj sa histórii, mne sú tvoje rozprávky na smiech. Len dráždiš racionalistov svojimi bludmi.

28.04.2020, 15:25
Lemmy nechcel som ťa podráždiť samozrejme okrem američanov oslobodili väčšiu časť našej krajiny Rumuni a hlavne Ukrajinský front 1,2,3.4 pod velením Ukrajinca Malinovského . V našom kraji viedol skupinu Ukrajinec Dibrov .

Môžeš sa troška posmiať .

Na SNP sa zúčastnili vojaci zo 40 krajín .

Tolko k oslobodeniu našej krajiny ale bavíme sa o europe a zrovna československo som spomenul i s oslobodenim ZSSR-
none
38

32. Osvietený 28.04.2020, 15:25

Lemmy nechcel som ťa podráždiť samozrejme okrem američanov oslobodili väčšiu časť našej krajiny Rumuni a hlavne Ukrajinský front 1,2,3.4 pod velením Ukrajinca Malinovského . V našom kraji viedol skupinu Ukrajinec Dibrov .

Môžeš sa troška posmiať .

Na SNP sa zúčastnili vojaci zo 40 krajín .

Tolko k oslobodeniu našej krajiny ale bavíme sa o europe a zrovna československo som spomenul i s oslobodenim ZSSR-

01.05.2020, 15:39
osvie... vojaci zo 40 krajin ?
v kolkych krajinach sa osalvuje snp ?
none
39

38. ovcasom 01.05.2020, 15:39

osvie... vojaci zo 40 krajin ?
v kolkych krajinach sa osalvuje snp ?

01.05.2020, 15:42
Ovca, malo by sa správne oslavovať na Slovensku, ideálne v Banskej Bystrici. A ľudia z tých krajín, ktorí sa zúčastnili bojov v SNP (ich potomkovia, zástupcovia, diplomati) by sa mohli aspoň pozdravným listom zúčastniť.
none
40

39. Lemmy 01.05.2020, 15:42

Ovca, malo by sa správne oslavovať na Slovensku, ideálne v Banskej Bystrici. A ľudia z tých krajín, ktorí sa zúčastnili bojov v SNP (ich potomkovia, zástupcovia, diplomati) by sa mohli aspoň pozdravným listom zúčastniť.

01.05.2020, 15:44
lem.. nemam vedomost ze by sa snp oslavovalo mimo slovenska
none
41

40. ovcasom 01.05.2020, 15:44

lem.. nemam vedomost ze by sa snp oslavovalo mimo slovenska

01.05.2020, 15:45
Veď tak som napísal. So asi ozaj ovca, keď nerozumieš vete: malo by sa správne oslavovať na Slovensku, ideálne v Banskej Bystrici.
none
42

41. Lemmy 01.05.2020, 15:45

Veď tak som napísal. So asi ozaj ovca, keď nerozumieš vete: malo by sa správne oslavovať na Slovensku, ideálne v Banskej Bystrici.

01.05.2020, 15:46
Lebo sa môže aj v iných slovenských mestách a obciach oslavovať. Kalište.
none
43

38. ovcasom 01.05.2020, 15:39

osvie... vojaci zo 40 krajin ?
v kolkych krajinach sa osalvuje snp ?

01.05.2020, 15:54
Tá zábavná gramatika a debilita ťa vždy prezradí.

Prečo by mali v nejakých krajinách oslavovať Slovensko povstanie netuším a netušíš to ani ty .

Troška si doštuduj historiu . Ak však čítaš tak ako píšeš bude to náročné.

Účasť ostatných národov

V partizánskych a povstaleckých jednotkách na Slovensku bojovali okrem Slovákov (prevažná časť 1. československej armády na Slovensku), Rusínov a Čechov (do 2000) i sovietski občania (asi 3000]), Bulhari, Poliaci (70 – 100 mužov), Juhoslovania (asi 100), Francúzi (asi 400 mužov, vyznamenali sa napr. v bojoch o Strečno), Židia (1650 osôb), Nemci (asi 80), Maďari (800), dokonca aj niekoľko Angličanov a Američanov (dovedna asi 50 osôb) – celkovo antifašisti desiatok národov; aj z tohto dôvodu niektorí historici, ako napríklad Anton Špiesz, spochybňujú názov „Slovenské národné povstanie“. Takáto interpretácia je však nepresná.
Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda, pozostávajúca z približne 60 000 vojakov (najskôr 18 000, 5. septembra 1944 45 000 a neskôr okolo 60 000 mužov), ktorých prevažná väčšina boli Slováci.

Po prevzatí moci komunistami začali predstavitelia komunistickej strany systematicky falšovať fakty o povstaní. Neúmerne vyzdvihovali najmä prínos komunistických predstaviteľov odboja, ktorých prezentovali ako hlavných organizátorov a hybnú silu celého povstania.

Všeobecne bagatelizovali občiansky odboj a partizánov ako celok priraďovali ku komunistickej strane. Ďalej tiež neúmerne vyzdvihovali rolu partizánov v povstaní, príslušníkov a najmä velenie 1. česko-slovenskej armády na Slovensku označovali za buržoáznych stúpencov exilovej vlády v Londýne a ich činnosti systematicky prikladali vedľajší význam. I preto je dodnes SNP mnohými považované za komunistické povstanie.

29. augusta sa tradične konajú hlavné oslavy SNP v Banskej Bystrici. Prvé oslavy SNP zorganizovali hneď v auguste 1945. V Banskej Bystrici vtedy stáli bok po boku líder londýnskeho exilového odboja, prezident Edvard Beneš s komunistom Klementom Gottwaldom.

Po prevzatí moci v roku 1948 začali komunisti prenasledovať a väzniť niektorých účastníkov povstania (napríklad V. Žingora, J. Trojana a ďalších) a prepisovať aj históriu.

Pokiaľ na začiatku oslavy organizoval Zväz slovenských partizánov (predchodca zväzu protifašistických bojovníkov) neskôr prevzala hlavnú úlohu komunistická strana. Do roku 1989 boli viac oslavou socializmu a Sovietskeho zväzu, ako povstania. Podniky zo stredného Slovenska vysielali na oslavy zamestnancov povinne.
👍: spm13
none
44

43. Osvietený 01.05.2020, 15:54

Tá zábavná gramatika a debilita ťa vždy prezradí.

Prečo by mali v nejakých krajinách oslavovať Slovensko povstanie netuším a netušíš to ani ty .

Troška si doštuduj historiu . Ak však čítaš tak ako píšeš bude to náročné.

Účasť ostatných národov

V partizánskych a povstaleckých jednotkách na Slovensku bojovali okrem Slovákov (prevažná časť 1. československej armády na Slovensku), Rusínov a Čechov (do 2000) i sovietski občania (asi 3000]), Bulhari, Pol...

01.05.2020, 15:56
Peter sa ti za to na najbližšom stretnutí iste poďakuje. ....Ak teda bude mať odvahu priznať si svoje nové nicky.
👍: Osvietený
none
5
28.04.2020, 14:42
Kto tvrdí tie rozprávky, čo tu pretláčaš? Nepravdu si napísal hneď na začiatku: ako ZSSR oslobodili celú Europu od nacizmu. Kľúčové slovo je CELÚ. Tu veľmi klameš, takže aký má význam diskusia? Mne sú napríklad ukradnutí hlupáci, ktorí tárajú, že oslobodili celú. Lebo to svedčí o tom, že nič nevedia o vytvorení druhého frontu, západného, ktorý sa vytvoril veľmi, ale naozaj až veľmi neskoro. Aj to len preto, lebo západné mocnosti pochopili, že Berlín dobyje Sovietsky zväz, z toho dôvodu sa vytvoril západný front, aby sa uchmatla aspoň časť Nemeckej ríše, z ktorej vytvorili NSR a Západný Berlín. Boli 4 dôležité mocnosti: ZSSR, neskôr USA, Francúzsko a Spojené kráľovstvo.
none
10

5. Lemmy 28.04.2020, 14:42

Kto tvrdí tie rozprávky, čo tu pretláčaš? Nepravdu si napísal hneď na začiatku: ako ZSSR oslobodili celú Europu od nacizmu. Kľúčové slovo je CELÚ. Tu veľmi klameš, takže aký má význam diskusia? Mne sú napríklad ukradnutí hlupáci, ktorí tárajú, že oslobodili celú. Lebo to svedčí o tom, že nič nevedia o vytvorení druhého frontu, západného, ktorý sa vytvoril veľmi, ale naozaj až veľmi neskoro. Aj to len preto, lebo západné mocnosti pochopili, že Berlín dobyje Sovietsky zväz, z toho dôvodu sa vytvor...

28.04.2020, 14:47
Lemmy ano citujem Kasafrana a hakovehoss Celú . Pride na to čas .

Ja píšem že z 21 krajin sa podielali na oslobodení 5 krajín .

Ďalších 5 krajin napadli a okupovali a 4 anektovali .

Na to príde čas
👍: spm13
none
12

10. Osvietený 28.04.2020, 14:47

Lemmy ano citujem Kasafrana a hakovehoss Celú . Pride na to čas .

Ja píšem že z 21 krajin sa podielali na oslobodení 5 krajín .

Ďalších 5 krajin napadli a okupovali a 4 anektovali .

Na to príde čas

28.04.2020, 14:48
Aha, konečne z teba to vypadlo, takže cituješ bordel, spam, fanatikov, nie vedu, nie historikov. OK. Moja diskusia už tu nemá miesto. Kasafran vie trepať bludy, takže mi nestojí za toľkú pozornosť. Mal si ho najprv citovať, nenaložil by som ti.
none
15

12. Lemmy 28.04.2020, 14:48

Aha, konečne z teba to vypadlo, takže cituješ bordel, spam, fanatikov, nie vedu, nie historikov. OK. Moja diskusia už tu nemá miesto. Kasafran vie trepať bludy, takže mi nestojí za toľkú pozornosť. Mal si ho najprv citovať, nenaložil by som ti.

28.04.2020, 14:51
Nedovolil by som povedať, že Sovietsky zväz oslobodil celú Európu, svedčilo by to o neznalosti histórie vojny.
none
33

15. Lemmy 28.04.2020, 14:51

Nedovolil by som povedať, že Sovietsky zväz oslobodil celú Európu, svedčilo by to o neznalosti histórie vojny.

28.04.2020, 15:27
No vidíš Lemmy ty si si to nedovalol ale Hakovy SS a Kasafran často písali že ZSSR oslobodili celý svet nie len Europu
👍: spm13
none
7
28.04.2020, 14:45
DÁNSKO

Operácia Weserübung

Nórsko
Dánsko
Spojené kráľovstvo
Francúzsko
Poľsko

Predohra bitky

Niekedy na jar roku 1939 začali kompetentní dôstojníci britského námorníctva uvažovať o tom, že sa Škandinávia stane bojiskom budúceho konfliktu s Nemeckom. Ako vo väčšine krajín, ktoré niesli tiaž prvej svetovej vojny si však britská vláda ani valná časť armády nevedela predstaviť iný príbeh bojov ako vlečúcu sa zákopovú vojnu a s tým spojené obrovské straty na životoch. Preto začali rozpracovávať možnosť blokády, ktorá by oslabila Nemecko nepriamo. Nemecká vojenská mašinéria bola totiž do veľkej miery závislá na dodávkach železnej rudy zo Švédska. Veľká časť tejto rudy sa do Nemecka dostávala cez nórsky prístav Narvik. Kontrola nórskeho pobrežia, vrátane tohto prístavu mala byť rozhodujúcou časťou námornej blokády Nemecka.

Krátko po vypuknutí vojny, v októbri 1939 veľkoadmirál Erich Raeder tlmočil Hitlerovi existenciu potenciálneho nebezpečenstva, v prípade, že by Nórsko súhlasilo s prítomnosťou námorných základní britského námorníctva na svojom území. Rovnako vyjadril nutnosť likvidácie tohto potenciálneho nebezpečenstva v nasledujúcom období. Preto navrhoval pripraviť návrh vojenskej operácie, ktorá by ďalšej činnosti Britov, prípadne ich spojencov zabránila. V tej dobe sa však hlavný dôraz kládol na prípravu útoku na Francúzsko, cez krajiny Beneluxu.

Koncom novembra, Winston Churchill, ako prvý lord admirality a nový člen vojnového kabinetu, navrhol zamínovať Nórske pobrežné vody, čo by prinútilo nemecké obchodné lode k plavbe cez otvorené more, kde by bolo pomerne jednoduché ich stíhať. Tento návrh však Neville Chamberlain a Lord Halifax zamietli pre možnú negatívnu reakciu neutrálnych krajín akými boli i Spojené štáty. Následnú situáciu ďalej skomplikoval začiatok zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom v novembri 1939.

V decembri 1939 Spojené kráľovstvo a Francúzsko začali pripravovať odoslanie vojenskej pomoci sužovanému Fínsku. Tento plán zahrnoval vylodenie množstva vojska v Narviku v severnom Nórsku, blízko hlavných banských oblastí Švédska. Následne by umožnil spojeneckým vojskám kontrolu nad banskými oblasťami aj dôležitými prístupovými cestami rudy do Nórska. Riešenie okamžite získalo podporu Chamberlaina i Halifaxa. Tí sa navyše spoliehali na spoluprácu s Nórskom, ktoré rovnako ako spojenci pomáhalo Fínsku. Táto spolupráca by potom mohla byť právnym aj morálnym odôvodnením prípadných bojových operácií na tomto území. Ale v Nórsku aj Švédsku existovala proti takémuto plánu veľká opozícia, ktorá spolu s ukončením zimnej vojny v marci 1940, zlikvidovala posledné nádeje Spojencov na dohodu s škandinávskymi krajinami.

Okupácia Dánska a Nórska viedla k izolácii Švédska a Fínska od západných Spojencov. Zatiaľ čo pre Švédsko to znamenalo, že bude musieť učiniť určité ústupky Hitlerovi, pre Fínsko predstavovala situácia celkom inú hrozbu. Bolo totiž odrezané od vojenských dodávok z Británie a Francúzska. Možnosť, že by mu tieto krajiny v blízkej budúcnosti mohli poslať na pomoc vojenské jednotky, bola celkom mizivá. Navyše bolo logické, že po porážkach v Nórsku a Francúzsku začali mať Fíni pochybnosti aj o tom, či vôbec ešte budú tieto krajiny i naďalej schopné komukoľvek účinne pomôcť. Keďže ZSSR i naďalej predstavovalo pre krajinu veľkú hrozbu a stupňovalo napätie, malo Fínsko iba dve možnosti, ak nechcelo podľahnúť vplyvu svojho mocného suseda: buď mohlo čeliť Sovietskemu zväzu samé, alebo sa mohlo spojiť s Nemeckom

odkaz
👍: spm13
none
13
28.04.2020, 14:50
ESTONSKO

Na základe tzv. tajného dodatku paktu Ribbentrop-Molotov uzavretého medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom bola krajina v júni 1940 obsadená sovietskymi vojskami.

Potom nastali časy ťažkých represií, keď bolo veľa intelektuálnych a politických vodcov popravených, uväznených alebo deportovaných na Sibír, vrátane prezidenta Konstantina Pätsa.

V rokoch 1941 – 1944 bola krajina okupovaná nemeckou Tretou ríšou a potom znovu dobytá Červenou armádou. Nasledovalo 46 rokov sovietskej okupácie. Obyvateľstvo Estónska sa počas okupácie Nemeckom zachovalo rôzne, ale veľká časť obyvateľstva privítala Nemcov ako osloboditeľov. Nemci z Estóncov sformovali i 20. divíziu granátnikov SS. V súčasnosti stretnutia veteránov tejto jednotky, ktorú mnoho Estóncov považuje za národných hrdinov, ktorí sa postavili proti sovietskej okupácii, výrazne zhoršuje vzťahy s Ruskom.

Estónsko obnovilo svoju nezávislosť 20. augusta 1991, pričom právne nadviazalo na predvojnovú Estónsku republiku. 20. august bol z tohto dôvodu vyhlásený za štátny sviatok, hoci najdôležitejší štátny sviatok naďalej pripadá na deň nezávislosti, t. j. 24. februára. Posledné ruské jednotky opustili krajinu 31. augusta 1994. Estónsko sa stalo súčasťou NATO 29. marca 2004 a EÚ 1. mája toho istého roku.

odkaz
none
17
28.04.2020, 14:54
FÍNSKO

Zimná vojna (fín. talvisota) alebo fínsko-sovietska vojna bol ozbrojený konflikt medzi ZSSR a Fínskom, súčasť druhej svetovej vojny.

Vypukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko, za čo bol v decembri vylúčený zo Spoločnosti národov.

Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju).

Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí.

Fínsko pochopiteľne nemohlo dúfať, že sa obrovskému agresorovi ubráni, bolo však odhodlané vzdorovať a dúfať, že príde pomoc. Maršal Mannerheim opakovane vyhlasoval (na tajných poradách a ku svojim dôverným priateľom), že bude schopný zadržiavať Červenú armádu mesiac, maximálne dva, a že pokiaľ počas tejto doby nepríde podstatná pomoc, Fínsko bude porazené.

Jeho plán spočíval v zdržiavacích a ústupových bojoch a čo najdlhšom možnom držaní Mannerheimovej línie. Na otázku, či existuje alternatíva k nepriateľskej pomoci, sa tváril skepticky – vyhlasoval, že jedinou ďalšou alternatívou je boj až do trpkého konca, s malou nádejou, že si Stalin uvedomí, že mu to za to nestojí. Evidentne nedával príliš nádej takémuto vývoju, pretože podľa neho

Sovieti nikdy neoplývali starosťou nad tým, aké majú straty

odkaz
👍: spm13
none
20
28.04.2020, 14:58
FRANCUZKO

Oslobodenie Paríža

Zbor slobodných Francúzov
USA
Spojené kráľovstvo
Kanada
Poľsko

Oslobodenie Paríža bolo ozbrojené stretnutie medzi nacistickým Nemeckom a spojeneckými silami vrátane francúzskeho hnutia odporu počas druhej svetovej vojny, trvajúce od 19. do 25. augusta 1944.

odkaz


Západný front v priebehu druhej svetovej vojny existoval v dvoch obdobiach od septembra 1939 do júla 1940. Následne boli pozemné boje prerušené až do 6. júna 1944, kedy sa uskutočnilo vylodenie v Normandii. Dejisko bojov v priebehu rokov 1944 - 1945 býva tiež označované ako druhý front. Boje v Európe skončili po kapitulácii nemeckých vojsk v máji 1945. V počiatočnom období na konci roku 1939 panoval na fronte relatívny pokoj. Mobilná vojna sa začala až na jar 1940 a skončila sa bleskovou porážkou Francúzska. V nasledujúcom období sa boje na západnom fronte obmedzili hlavne na leteckú a námornú vojnu. Po vylodení v Normandii mali Spojenci strategickú prevahu a viedli útočné operácie
👍: spm13
none
21
28.04.2020, 15:01
Operácia Overlord FRANCUZKO

Operácia Overlord je názov vylodenia v Normandii, 6. júna 1944, ktoré po štyroch rokoch otvorilo západný front. Bolo jednou z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny.

Tejto operácie sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrália, Belgicko, Kanada, Česko-Slovensko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.

Operácia Overlord začala počas noci, keď v Normandii pristáli výsadkové oddiely. Zároveň spojenecké námorné a vzdušné sily bombardovali nemecké jednotky. Na ďalší deň ráno (6. júna), bol podniknutý spojený útok. Tento deň je označovaný aj ako Deň-D.

Otvorenie druhého frontu

O myšlienke otvoriť druhý front v Európe sa uvažovalo okamžite po vzniku protihitlerovskej koalície. Jeho cieľom malo byť rozdelenie vojenských síl Nacistického Nemecka na dva veľké fronty a urýchliť tak jeho porážku. Vlády Spojených štátov a Spojeného kráľovstva sa na konferencii 12. júna 1942 zaviazali otvoriť druhý front ešte toho roku. Uskutočňovanie potrebných operácií však za pôvodným plánom veľmi pokrivkávalo. Pôsobili na to i politické zásahy Winstona Churchilla, ktorý sprvu uprednostňoval vedenie bojovej činnosti v Stredomorí (Severnej Afrike a potom Taliansku) a inváziu na Balkán. K odďaľovaniu uskutočnenia vylodenia prispeli aj mnohé objektívne prekážky a ťažkosti. V dôsledku snáh o kvalitné maskovanie a krytie celej operácie bola všetka činnosť spojená so zhromažďovaním vojska a jeho prípravou na nadchádzajúce boje vedená vo veľkej tajnosti. Spojenci využívali všetky možné prostriedky na dezinformáciu nepriateľa. Najmä Hitler bol do poslednej chvíle presvedčený že Spojenci zaútočia v oblasti Pas-de-Calais, kde je kanál La Manche najužší. Anglo-americké sily napríklad pre dezinformáciu presúvali z miesta na miesto veľké množstvá plavidiel, zhromažďovali v oblasti Kentu, hlavne blízko Doveru makety tankov a iných vozidiel, ktoré vydávali za Pattonovu tankovú armádu. Pre dezinformáciu bolo pre túto fiktívnu armádu prijaté označenie 1. americká armádna skupina, známa tiež pod označením FUSAG. Spolu s ďalšími trikmi a kontrašpionážnou činnosťou tak ušetrili mnoho životov svojich vojakov. Veľkú vážnosť otvoreniu druhého frontu v Európe dával Stalin už od roku 1941. Jeho otvorenie pred rokom 1944 by sovietskym vojskám v výrazne uľahčilo situáciu.

Dovtedy uskutočnené vyloďovacie akcie v Stredomorí (v Severnej Afrike, na Sicílii a v Taliansku) v rokoch 1942 až 1943 pútali celkovo iba 7 percent nemeckých síl. Navyše po porážkach vojsk Osi na východe v roku 1943, začalo byť zrejmé, že ZSSR, môže Nemecko poraziť aj vlastnými silami. Podľa niektorých názorov západní Spojenci zámerne odďaľovali uskutočnenie tejto operácie aj pre to, aby mohli do boja zasiahnuť v období, keď bude Nemecko bojmi na východe veľmi vyčerpané. Podobne verili i v to, že sa v boji vyčerpá i ZSSR. [1]

Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill schválili plán útoku na okupované Francúzsko cez Normandiu na konferencii v Québecu. Počiatočný plán pripravil veliteľ štábu hlavného velenia spojeneckých síl (COSSACK) Frederick Morgan, jeho pracovná skupina pripravovala v tajnosti operáciu od začiatku roka 1943 v Norfolk House na námestí St. James’s Square v Londýne[2]. Plán vypracovaný v priebehu roka 1943 počítal s obmedzenou vyloďovacou operáciou. Neskôr bol však plán Eisenhowerom a Montgomerym prepracovaný. Eisenhowerom bol menovaný do vedenia príprav operácie 6. decembra 1943, krátko po Teheránskej konferencii. Podstatnú zmenu predstavovalo rozšírenie oblastí vyloďovania z 56 na 80 km a s tým spojené zvýšenie počtu nasadených jednotiek. Na to však bolo potrebné väčšie množstvo transportných plavidiel, ktoré však nebolo okamžite k dispozícii a spôsobilo mierny posun začiatku operácie. Pôvodný termín bol 1. máj 1944. Ten však bol z už spomínaných príčin niekoľkokrát odďaľovaný. Najbližšie vhodné dni pre vylodenie boli 5., 6. a 7. jún. Eisenhower sa pôvodne rozhodol pre 5. jún, no v dôsledku zlých meteorologických podmienok sa nakoniec odložilo na 6. júna. V tej istej dobe Erwin Rommel presvedčený o tom, že v dôsledku zlého počasia už Spojenci do konca mesiaca nič nepodniknú, odišiel na dovolenku. Rommelov zástupca gen. Dollman bol v tomto období tiež mimo veliteľstva na cvičení.

Posledné prípravy a začiatok

5. júna večer mohli poslucháči francúzskeho vysielania BBC začuť verše Paula Verlaina, čo bola šifrovaná správa pre francúzsky odboj, že vylodenie príde nasledujúceho dňa. Správu pochopila aj nemecká rozviedka, ktorá oboznámila najvyšším miestam, že vylodenie príde v nasledujúcich dňoch. Vyšší nemeckí velitelia tieto správy nepovažovali za celkom správne. Podľa ich predstáv totiž rozsiahlejšiu činnosť Spojencov celkom vylučovalo počasie.

Spojenci pripravili aj viacero krycích operácií, ktoré prebiehali v noci z 5. na 6. júna. Išlo najmä o operácie Taxable a Glimmer, ktoré zhadzovaním klamných hliníkových fólií, rušili nemecké radary a vytvárali obraz falošných inváznych flotíl smerujúcich východnejšie od plánovanej oblasti. Ďalšou bola operácia Titanic, ktorá mala vytvoriť zdanie úspešného výsadku a bojov v inej oblasti. Nemecké radary zachytili rozsiahlu aktivitu spojeneckého letectva a loďstva. Začali sa množiť aj správy o zoskoku výsadkárov. Všetky však boli pokladané iba za klamné manévre. Nemecké velenie totiž očakávalo spojenecký úder v celkom inej oblasti, než tej odkiaľ bola hlásená činnosť Spojencov.

Označenie pre námornú časť operácie a samotný výsadok na plážach bolo operácia Neptune. Vylodenie na pobreží sa malo uskutočniť asi hodinu po odlive. V dôsledku toho, že odliv v Lamanšskom prielive neprichádza rovnomerne museli na pláže Utah a Omaha Američania udrieť o hodinu skôr. Ich útok sa začal o 6:30. Briti a Kanaďania na plážach Gold, Juno a Sword zaútočili až takmer o hodinu neskôr. Vylodeniam na plážach predchádzalo silné letecké bombardovanie a námorné ostreľovanie.
Vzdušné výsadky

Dôležitým aspektom vylodenia bolo udržanie krídel predmostí vytvorených na plážach. Túto úlohu mali splniť výsadkové jednotky. V noci z 5. na 6. júna stovky dopravných strojov Douglas C-47 Skytrain a klzákov priniesli do Normandie prvých spojeneckých vojakov. Boli to príslušníci americkej 82. a 101. výsadkovej divízie západne od pláže Utah a vojaci britskej 6. výsadkovej divízie východne od pláže Sword.

Britskí výsadkári čoskoro po dosadnutí okolo svojich cieľov narazili na vojakov nemeckej 716. pešej divízie. Prvé boje sa začali o dôležitý most cez rieku Ornu severne od Caen asi 7 km od pláží, v blízkosti Bénouville a Ranville. Pre Nemcov znamenal most jediný možný prechod k miestam odkiaľ mohli zaútočiť na krídlo vyloďujúcich sa britských vojsk z východu. Pre Spojencov mal most navyše veľkú hodnotu, pretože bol dôležitý pri ďalších útokoch na Caen z východu. V noci sa výsadkári pustili do boja s nemeckou tankovou skupinou 21. tankovej divízie pod vedením Hansa von Lucka, ktorú so šťastím odrazili. Straty na oboch stranách však boli veľké.

Americká 82. a 101. výsadková mali menej šťastia. Ich jednotky boli v dôsledku zlého počasia, silnej protilietadlovej paľby a celkových nepresností pri výsadku veľmi roztrúsené. Ich ciele sa podarilo splniť iba sčasti. Vojakom 82. výsadkovej sa však podarilo oslobodiť prvé francúzske mestečko Sainte-M?re-Église. Jednalo sa o prvú oslobodenú obec na Francúzskom území.
Americké pláže
Vyloďovací čln s americkými vojakmi na otvorenom mori

Na pláži Utah pristáli americkí vojaci ako na prvej. Mali pri tom ohromné šťastie. Plán vylodenia sa totiž mierne narušil a väčšina jednotiek sa začala vyloďovať o niečo južnejšie než sa pôvodne plánovalo a to im pravdepodobne veľmi pomohlo, pretože nemecké opevnenia na pôvodnom plánovanom mieste vylodenia boli omnoho silnejšie. Nemecká obrana bola otrasená silným bombardovaním a vojakom 4. pešej divízie sa ju podarilo rýchlo zdolať za malých strát na životoch. Americkí vojaci potom postúpili hlbšie do vnútrozemia, kde sa chvíľu po 11. hodine spojili s jednotkami 101. výsadkovej divízie a vytvorili predmostie, z ktorého v nasledujúcich dňoch podnikli ďalšie útoky.

Pláž Omaha bola jedným z miest v Normandii, ktoré mali veľmi vhodné pobrežie pre vylodenie. Mala pre to veľmi silné opevnenia, ktoré boli dobre situované na útesoch a výšinách nad plážou. Nemecké postavenia prežili spojenecké bombardovanie relatívne nedotknuté a vojaci 352. pechotnej divízie, jednej z mála skúsených jednotiek na pobrežnej čiare, spustili na prichádzajúcich Američanov z 1. a 29. pešej divízie zdrvujúcu paľbu. Vo východnej časti pláže prišli americkí vojaci navyše aj o podporu svojich plávajúcich tankov Sherman DD. 27 z pôvodných 32 nikdy nedorazilo na pláž, pretože sa potopili. V západnej časti sa síce Shermany dostali na pláž, ale boli postupne zničené presnou paľbou nemeckého delostrelectva. Vojakov kosila guľometná a mínometná paľba prakticky od momentu, kedy sa otvorili rampy na ich vyloďovacích člnoch. Družstvá ba aj celé roty z prvej a čiastočne aj druhej vlny prišli v boji o väčšinu dôstojníkov a poddôstojníkov a výsledok bitky bol na vážkach. Preživší bojaschopní muži na pláži sa najprv zachytili za vlnolamom. Z tohto miesta sa iniciatívni jednotlivci alebo provizórne zorganizované skupiny rozhodli zaútočiť. Bola to jediná alternatíva, ktorá im zostávala, pretože krytie medzi prekážkami na pláži sa so stúpajúcim prílivom stávalo čoraz nepoužiteľnejšie. Tí ktorí opustili bezpečie vlnolamu museli pod nepriateľskou paľbou prekonať niekoľko stoviek metrov otvoreného močaristého terénu na niektorých miestach i zátarasy a mínové polia a až potom sa mohli vyšplhať na útesy, či zvlnený terén, v ktorom sa nachádzali nepriateľské postavenia. Po takmer šiestich hodinách boja sa nakoniec Američanom predsa len podarilo zdolať pobrežnú obranu a preniknúť do Colleville. Boje na Omahe boli najkrvavejšie spomedzi všetkých normandských pláží, zahynulo tu okolo 2400 amerických a 1200 nemeckých vojakov.

Spolu s útokom na pláž Omaha, ráno 6. júna 2. prápor amerických Rangers uskutočnil útok na opevnené pozície nemeckého delostrelectva na Pointe du Hoc. Batéria diel z tejto oblasti mohla svojou paľbou ohrozovať výsadky na Omahe aj Utahu. Americkej jednotke sa síce podarilo lokalizovať a zničiť nemecké delá, ktoré boli odtiahnuté do bezpečnejších pozícií mimo bunkrov, ale musela celý deň odolávať protiútokom nemeckého 916. pluku tankových granátnikov. Američania pri týchto bojoch utrpeli ťažké straty.
Britské a kanadské pláže
Britskí vojaci na pláži Sword

Na pláži Gold sa začalo vyloďovanie o 7:35. Podstatnejšou prekážkou v postupe Britov bolo opevnené mestečko Le Hamel, ktoré držali vojaci 352. pešej divízie. Ich delá spustili presnú paľbu na vyloďujúce sa tanky a niekoľko z nich čoskoro zničili. Vďaka Hobartovým hračkám, si však postupujúci vojaci 50. pešej divízie a 8. obrnenej brigády rýchlo našli cestu cez zátarasy a Nemcov v Le Hamel zničili. Ďalší nemecký odpor už nebol tak sústredený a predmostie okolo pláže bolo do večera vyše 13 km hlboké.

Kanaďania na pláži Juno museli čeliť silnej nemeckej obrane, sústredenej hlavne okolo Courseulles-sur-Mer ale tiež Saint-Aubin-sur-Mer a Langrune-sur-Mer. Nemci tu mali vybudovanú sieť železobetónových bunkrov s ťažkým delostrelectvom. Aj pre to utrpela prvá vlna z 3. kanadskej divízie také ťažké straty. Na rozdiel od Omahy však Kanaďania prešli vďaka hojnému nasadeniu tankov, ktoré im pomohli vyčistiť pláž od nepriateľa a vytvorili najväčšie spomedzi všetkých spojeneckých predmostí a to i napriek tomu, že vo vnútrozemí narazili na odpor 12. divízie SS Hitlerjugend.

Pláž Sword obsadili britské jednotky za pomerne malých strát. Bolo to najmä vďaka tomu, že delostrelectvo namierené pôvodne na pláž strieľalo po lodiach, alebo bolo zničené 6. výsadkovou divíziou. Do noci vylodili Briti vyše 20 000 svojich vojakov, ambiciózny cieľ: dobytie mesta Caen sa však nepodaril.

Nemecká obrana pláží bola relatívne slabá, postrádala motorizáciu, kvalitné vybavenie a navyše bola zasiahnutá silným spojeneckým bombardovaním. Výnimkou bola 352. divízia na pláži Omaha, premiestnená na Rommelov rozkaz zo Saint-Lô. Húževnatosť obrany zaskočila Spojencov i pre to, že v oblasti očakávali iba dva pluky 716. divízie. 21. tanková divízia sa ako jedna z mála prebila až k plážam v oblasti Juno a Sword, ale do konca 6. júna sa kvôli hroziacemu obkľúčeniu stiahla. Spojenecké plány počítajúce s obsadením Carentan, Saint-Lô, Caen a Bayeux hneď prvý deň sa však nesplnili, celkové straty Spojencov však neboli také ťažké ako sa pôvodne niektorí nazdávali. Útoky 12. divízie Hitlerjugend 7. a 8. júna spôsobili Kanaďanom ťažké straty, ale neznamenali žiadny prielom ani stratu predmostí. Posilňovanie anglo-amerických jednotiek zatiaľ prebiehalo v najvyšších obrátkach, zatiaľ čo pohyby nemeckých vojsk boli výrazne obmedzené v dôsledku leteckých útokov a činnosti francúzskeho hnutia odporu.
Pokračovanie bojových operácií

Spojenci mali už večer 6. júna na Francúzskej pevnine vyše 100 000 mužov. Po vytvorení predmostí začali Spojenci posilňovať svoje vojská. Do Normandie dotiahli svoje morušové prístavy. Jeden umiestnili 9. júna pri Arromanches-les-Bains Briti a druhý na pláži Omaha Američania. 19. júna však séria silných búrok poškodila americký prístav. V tej dobe už mali Angličania na pobreží 314 547 mužov, 54 000 vozidiel a okolo 102 000 ton zásob, Američania do tej doby priviezli na breh 314 504 mužov, 41 000 vozidiel a asi 116 000 ton zásob. Do prístavu v Arromanches bolo do augusta 1944 denne dovezených okolo 9000 ton zásob. V tej dobe však Spojenci sprevádzkovali zničený prístav v meste Cherbourg, ktorý sa stal na dlhú dobu ich hlavnou zásobovacou tepnou.

Útok na Cherbourg bol záležitosťou amerických vojsk, ktoré k nemu postupovali z juhu cez oblasť malých ohraničených políčok „bocage“. Starodávne hrádze a vyvýšené cesty dookola porastené stromami poskytovali nemeckým obrancom ideálne miesto na vedenie zdržiavacej vojny. 18. júna Američania konečne odrezali obranu polostrova a do 26. júna prístav obsadili. Veliteľ nemeckých vojsk generál von Schlieben však dovtedy prikázal zničiť väčšinu príslušenstva prístavu a tak mohli Spojenci používať tento prvý hlbokovodný prístav, ktorý sa im dostal v Normandii do rúk až od polovice augusta.
Nemeckí výsadkári v obrannom postavení s MG42

13. júna ráno kolóna britských tankových a mechanizovaných jednotiek 7. obrnenej divízie pri mestečku Villers-Bocage narazila na 6 tankov 101. ťažkého tankového pluku SS pod vedením tankového esa Michaela Wittmanna. V následnom nečakanom útoku vyrazili nemecké vozidlá do zostavy postupujúcich Britov, spustiac na nich paľbu z krátkej vzdialenosti a spôsobiac im veľmi ťažké straty. Napriek tomu, že sa Briti čoskoro spamätali a odrazili nemecký útok prišli o najmenej 30 tankov, 30 obrnených vozidiel a asi 500 mužov. Nemci prišli o dovedna 11 tankov, z ktorých 3 stihli odtiahnuť z bojiska a neskôr opraviť. Krátka bitka spečatila šancu britských vojsk obsadiť Caen z chodu a podstatne znevýhodnila celkové postavenie ich vojsk. Ďalšie pokusy obsadiť Caen vyšli anglické a kanadské jednotky veľmi draho. Operácia Charnwood uskutočnená medzi 7. a 9. júlom sa začala veľkým náletom vyše 450 spojeneckých bombardérov na mesto, ktoré v priebehu trištvrte hodiny zmenili na spálenisko. Napriek tomu sa im nepodarilo obsadiť väčšiu juhovýchodnú časť mesta. Generál Miles Dempsey bol pre to poverený uskutočnením ďalšieho útoku, ten sa pod označením operácia Goodwood, odohral medzi 18. a 21. júlom. V dôsledku porazeneckých nálad v tomto období Hitler odvolal maršala von Rundstedta z funkcie a nahradil ho von Klugem. 17. júna 1944 bol Rommel pri presune automobilom napadnutý spojeneckou stíhačkou a ťažko ranený.
Prielom z pláží a boje pri Falaise
Tank Cromwell prechádza okolo opusteného nemeckého kanóna PAK 43/41 počas Operácie Totalise, 8. augusta 1944

V období kedy končili boje operácie Goodwood, viazali na seba britské a kanadské vojská na východe väčšiu časť nemeckých tankových jednotiek, v porovnaní s Američanmi, ktorým vzdoroval menší, asi iba tretinový počet nemeckých tankov. Nemci v tej dobe nasadili svoje posledné rezervy, ktoré mali v oblasti a márne dúfali, že sa im podarí zastaviť Spojencov tam kde sú. Hitler pri tom ešte stále držal silné rezervy pri Calais a veril, že vylodenie príde práve sem. Američania však 24. júla začali rozsiahlu útočnú operáciu Cobra, ktorej úlohou bolo preraziť z Normandie von. Významnú úlohu v nej zohral príchod 3. armády generálporučíka Georga Pattona a obchvatný úder vojsk Bernarda Montgomeryho západne od Caen - operácia Bluecoat. Pre útok na Bretaň bol určený iba jeden armádny zbor. Americké sily začali operáciu Cobra silnými náletmi na nemecké pozície. Pre bezpečnosť mali byť nálety bombardérov vedené rovnobežne s frontovou líniou, ale v dôsledku nepresností bol zasiahnutý aj predný okraj americkej línie, padlo vyše 100 vojakov, vrátane jedného generála. Nálety spolu so silnou ofenzívou čoskoro spôsobili, že sa západná časť nemeckej obrany zrútila. Američania počas operácie Totalize najprv prerazili nemeckú obranu južne od Saint-Lô smerovali západne k Coutances a Avranches pri západnom pobreží a Vire viac na východe. Nemci dúfali, že sa im podarí zastaviť postup Američanov pri Avaranches, pretože v oblasti južne od mesta sa končila oblasť bocage a možnosti obrany v týchto priestoroch sa veľmi znižovali. Pattonove jednotky postupovali po obsadení oblasti na Rennes, Mayenne a odkiaľ ďalej na východ k Le Mans.

Až na začiatku augusta konečne Hitler pochopil, že žiadne ďalšie vylodenie spojencov pri Calais nehrozí a povolil nasadenie záloh, ktoré žiadali nemeckí dôstojníci v Normandii aby mohli usporiadane ustúpiť k Seine. To im však nemecký diktátor nedovolil ale naopak nariadil útok na Mortain, v západnej časti vznikajúceho kotla nemeckých vojsk. Spojenci sa o pripravovanom útoku dozvedeli vďaka systému Ultra a boli ho schopní zastaviť. Nemci sa ocitli v pasci po tom, čo na nich z juhu začali útočiť francúzske vojská generála Leclerca, súčasne s Pattonovou 3. armádou. Tieto postupne získali Eccouché a Argentan na rieke Orne. Zatiaľ sa na nemeckú 7. a 5. tankovú armádu zo severu tlačili britské a kanadské jednotky, kanadská 2. pešia divízia, po ťažkom boji 17. augusta obsadila Falaise. Poľská exilová 1. obrnená divízia nasledujúci deň obsadila strategické výšiny východne od Falaise, odkiaľ kontrolovala jedinú cestu z kotla. O hrdlo sa rozpútali ťažké boje, v ktorých Poliaci stratili skoro 1500 mužov (z toho 1000 ranených). 19. augusta bola jediná úniková cesta široká iba 3 km. Nemci oblasť medzi Saint-Lambert a Chambois nazvali „koridor smrti“. Mnohým nemeckým jednotkám sa podarilo z obkľúčenia uniknúť najmä na začiatku, avšak po tom čo boli Pattonove jednotky presmerované na Falaise sa osud asi 50 000 nemeckých vojakov, ktorí zostali v obkľúčení spečatil. Mnohým iným, vrátane Heinza Guderiana sa síce podarilo uniknúť v malých skupinkách, či ako jednotlivci, no zachránilo sa len asi 20 až 40 000 vojakov. Prišli pri tom o všetku ťažkú výzbroj. Nad cestou z kotla si beztrestne poletovali spojenecké stíhacie bombardéry a útočili na ustupujúce nemecké vojská, po skončení bojov bola cesta medzi Falaise a Argentan posiata tisíckami mŕtvol vojakov, koní a zničenou technikou. Vojaci na západnom fronte sa dovtedy s niečím podobným nikdy nestretli.
Dohra
Americké tanky na Champs-Élysées po oslobodení Paríža.

Čoskoro po zničení zvyšku vojsk v oblasti Falaise sa americké a francúzske vojská obrátili na juhozápad a oslobodili 25. augusta 1944 Paríž. Spojenci, ktorých v tej dobe zasiahla krátka zásobovacia kríza museli na čas spomaliť svoj postup. Vylodenie v Normandii ich stálo celkovo 209 972 mužov, 39 976 z nich padlo. Nemci stratili 450 000 vojakov, asi polovica z nich boli mŕtvi a zajatí. Prišli tiež o 3 500 diel a 20 000 vozidiel. Z 1 500 nemeckých tankov nasadených v Normandii sa cez Seinu dostalo iba 24.

15. augusta 1944 sa Spojenci vylodili na na nechránenom juhu Francúzska pri Cannes a Toulone (operácia Dragoon). 3. septembra sa im podarilo oslobodiť Lyon a neskôr sa pri Dijone spojili so Spojeneckými vojskami postupujúcimi zo severu.

Neúspechy nemeckých armád vyústili v prepustenie Gerda von Rundstedta z funkcie a jeho nahradenie Walterom Modelom. Pre nacistické Nemecko, bolo úspešné otvorenie západného frontu veľmi nebezpečné. Adolf Hitler musel čeliť skrytej kritike, ktorá vyústila v neúspešný atentát 20. júla 1944. Ten bol počiatkom likvidácie mnohých schopných, avšak Hitlerovi vzdorujúcich dôstojníkov vrátane Rommela. V kritickej situácii v auguste počas vrcholiacich bojov pri Falaise spáchal samovraždu aj von Kluge, ktorý sa obával zatknutia.

Napriek tomu, že západní Spojenci viazali na západnom fronte iba okolo 20% nemeckých vojsk a do konca vojny tam zničili okolo 7% nemeckých síl, bolo vylodenie prirodzeným a dlho očakávaným krokom, ktorým ukázali že spojenectvo so ZSSR neznamená iba dodávky zbraní, ale aj rozhodnutie niesť tiaž bojov proti nacizmu na veľkom fronte (v porovnaní s pomalým postupom v Taliansku, či obmedzenej džentlmenskej vojne v severnej Afrike).
👍: spm13
none
22

21. Osvietený 28.04.2020, 15:01

Operácia Overlord FRANCUZKO

Operácia Overlord je názov vylodenia v Normandii, 6. júna 1944, ktoré po štyroch rokoch otvorilo západný front. Bolo jednou z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny.

Tejto operácie sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrália, Belgicko, Kanada, Česko-Slovensko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.

Operácia Overlord začala počas noci, keď v Norman...

28.04.2020, 15:03
Ďalšia časť operácie sa začala 7.11.1944 – 2. a 4. ukrajinský front pod vedením generála Rodiona Jakovleviča Malinovského obsadzoval juhovýchodné Slovensko (Levice, Šahy). Sovietskym vojskám sa postupne podarilo obsadiť aj ďalšie časti juhovýchodného Slovenska a aj mestá Snina, Humenné, Sobrance a Svidník – celkovo oslobodili asi 500 000 obyvateľov a 9 000 km2. Druhá fáza oslobodzovania Slovenska bola zameraná hlavne na južné, juhovýchodné a stredné Slovensko. Vojenská operácia ktorá mala zaistiť južné a juhovýchodné Slovensko bola Západokarpatská operácia 2. a 4. ukrajinského frontu. 4. ukrajinský front, pod velením generála Andreja Ivanoviča Jeremenka postupoval na východné a juhovýchodné Slovensko a oslobodil Košice a Prešov, postupne pokračoval cez stredné Slovensko. 2. ukrajinský front pod velením Malinovského postupoval cez stredné Slovensko až na územie Maďarska a odtiaľ oslobodil južné Slovensko a 4.4. 1945 oslobodil aj hlavné mesto Slovenska Bratislavu.
none
36

22. Lemmy 28.04.2020, 15:03

Ďalšia časť operácie sa začala 7.11.1944 – 2. a 4. ukrajinský front pod vedením generála Rodiona Jakovleviča Malinovského obsadzoval juhovýchodné Slovensko (Levice, Šahy). Sovietskym vojskám sa postupne podarilo obsadiť aj ďalšie časti juhovýchodného Slovenska a aj mestá Snina, Humenné, Sobrance a Svidník – celkovo oslobodili asi 500 000 obyvateľov a 9 000 km2. Druhá fáza oslobodzovania Slovenska bola zameraná hlavne na južné, juhovýchodné a stredné Slovensko. Vojenská operácia ktorá mala zaisti...

28.04.2020, 15:46
Lemmy ano Ukrajinský front poznáme aj velitela z Ukrajiny Malinovského.

Ja popisujem dalšie krajiny v europe
👍: spm13
none
23
28.04.2020, 15:05
Na pomoc Prahe bola uskutočnená Pražská operácia (6. - 9. 5. 1945), ktorej cieľom bolo obchvatným manévrom oslobodiť Prahu a obkľúčiť nemeckú skupinu armád Mitte (stred). V Prahe bojovali aj vojaci z Poľska, Rumunska, ZSSR a aj 1.divízia Červenej oslobodzovacej armády pod velením Andreja Andrejeviča Vlasova, ktorá bola zložená z ruských vojenských zajatcov a bojovala na strane Nemecka. Teraz však pomáhala Pražanom.
none
31

23. Lemmy 28.04.2020, 15:05

Na pomoc Prahe bola uskutočnená Pražská operácia (6. - 9. 5. 1945), ktorej cieľom bolo obchvatným manévrom oslobodiť Prahu a obkľúčiť nemeckú skupinu armád Mitte (stred). V Prahe bojovali aj vojaci z Poľska, Rumunska, ZSSR a aj 1.divízia Červenej oslobodzovacej armády pod velením Andreja Andrejeviča Vlasova, ktorá bola zložená z ruských vojenských zajatcov a bojovala na strane Nemecka. Teraz však pomáhala Pražanom.

28.04.2020, 15:20
Lemmy presne tak v Prahe hrdinsky bojovala okrem spomenutých i ROA

Ruská oslobodenecká armáda

bola vojenská jednotka sformovaná počas druhej svetovej vojny zo sovietskych vojnových zajatcov ako aj dobrovoľníkov, emigrantov a odporcov komunizmu

ej veliteľom bol generál Andrej Andrejevič Vlasov. Ruská oslobodenecká armáda sa účastnila hlavne protipartizánskych akcií. Nemecké velenie ju nikdy nepoužilo na fronte, keďže mnoho jej vojakov sa pridalo iba z donútenia alebo existenčných dôvodov a ich odhodlanie bojovať proti ZSSR nebolo isté. V apríli 1945 ju tvorili 3 divízie (1., 2. a 3.) a rad ďalších menších jednotiek.

Vlasovci veľmi pomohli Prahe počas tzv. Pražského povstania na konci druhej svetovej vojny v roku 1945, keď sa zapojili po boku obyvateľov mesta do boja proti jednotkám Wehrmachtu v meste.

Jednotky armády boli na konci vojny zajaté americkými vojskami. Väčšina jej príslušníkov bola repatriovaná do ZSSR. Radových vojakov čakal väčšinou trest vo forme väzenia alebo nútených prác v gulagoch. Velitelia Ruskej oslobodeneckej armády boli odsúdení za vlastizradu a popravení. Iba časti jej príslušníkov sa podarilo utiecť na západ. Lichtenštajnsko ako jedna z mála krajín im udelilo politický azyl. Časť z nich v neskoršom období emigrovala do Argentíny.
👍: spm13
none
24
28.04.2020, 15:05
GRECKO

V okupovanom Grécku bola vytvorená kolaborantská vláda. Nemecko vykupovalo základné potraviny a suroviny za veľmi nízke ceny, Spojenci uvalili blokádu na dovoz potrebných vecí, aby zabránili zásobovaniu Nemecka. To sa prejavilo hladomorom a smrťou tisícov Grékov. Okupačné vlády tvrdo zasahovali proti domácemu obyvateľstvu. Najmä Bulhari tvrdo postihovali obyvateľstvo svojej okupovanej časti, aby ho asimilovali. Nemci zase presadzovali „konečné riešenie“ židovskej otázky a vyvraždili takmer všetko židovské obyvateľstvo v Solúne.

V Grécku sa okamžite zdvihla vlna protifašistického odporu a za národné oslobodenie. Jednotlivé politické strany vytvárali svoje odbojové organizácie:

Niektoré skupiny, ale predovšetkým kráľ Juraj v exile, sa obávali prílišného posilnenia vplyvu komunistov a medzi EAM a EDES dochádzalo k vážnym bojom o politický vplyv, do ktorého nakoniec zasiahla Veľká Británia a v roku 1944 dosiahla zmierenie odbojových skupín. V roku 1944 vznikol z podnetu EAS aj Politický výbor národného oslobodenia (PEEA – Politiki epitropi ethnikis apeleftherosis – nazývala sa aj Horská vláda), ktorý schválila aj Národná rada, vytvorená na oslobodenom území v apríli 1944.

Sformovala sa aj vláda Národnej jednoty, ktorá združovala odbojové strany a skupiny, v ktorej ľavicové strany získali päť ministerských kresiel (komunisti dve). Predsedom vlády sa stal Georgios Papandreu. Partizánska armáda ELAS však kontrolovala dve tretiny oslobodeného územia Grécka a komunisti predstavovali významnú mocenskú zložku. Veľká Británia si však chcela zabezpečiť vplyv na oslobodenom území, preto v októbri 1944 rokoval Winston Churchill v Moskve a dosiahol, že Sovietsky zväz súhlasil so začlenením Grécka do záujmovej sféry Veľkej Británie.

odkaz
👍: spm13
none
25
28.04.2020, 15:06
Operácia Market Garden

Kvôli nedostatku zásob na strane Spojencov a narušenej nemeckej obrane išlo o čas. Britský maršal Bernard Montgomery navrhol veleniu plán výsadkovej operácie, ktorej cieľom malo byť obsadenie mostov a vytvorenie koridoru na ceste za Rýn v Nemcami okupovanom Holandsku. Išlo o odvážny ale riskantný a pomerne ľahkovážny plán. Výsadkové jednotky mali držať pozície pozdĺž koridoru do doby, kedy sa k nim po zemi priblížia motorizované jednotky. Účelom tejto operácie bolo umožniť Spojencom pokračovať v rýchlom dobývaní Nemecka.

Operácia Market Garden bola najväčšia výsadková operácia v ľudských dejinách, ktorá sa začala 17. septembra 1944 výsadkom troch

(jednej britskej a dvoch amerických)

divízií a poľskej výsadkovej brigády pri holandských mestách Arnhem a Nijmegen. Operácia začala dobre a niektoré jednotky dosiahli stanovené ciele, ale následný postup britských obrnených jednotiek bol oveľa pomalší, než sa očakávalo a nakoniec sa zastavil. Jednotky výsadkárov, hlavne britskej 1. výsadkovej divízie, ktorá bola zhodená najhlbšie v nepriateľskom území sa postupne dostávali do veľmi ťažkej situácie a bola postupne vyradená z bojov. Nemcom sa podarilo udržať dôležité mosty v Arnheme, čo spolu s pomalým postupom britských tankových jednotiek viedlo k rozplynutiu predstáv o rýchlom ukončení vojny.
👍: spm13
none
26
28.04.2020, 15:07
Siegfriedova línia


Po operácii Market Garden sa boje na západnom fronte upokojili a Spojenci postupne postupovali k nemeckému opevneniu v podobe Siegfriedovej línie (alebo Westwall), ktorý chceli preraziť a nasledovne preskočiť Rýn. Na začiatku septembra začali krvavú vojenskú operáciu v oblasti Hürtgenského lesa, v priebehu ktorej

Američania začali pomaly postupovať cez silne bránené pozície Nemcov.
👍: spm13
none
27
28.04.2020, 15:09
Bitka o Ardeny

Spojené štáty americké + Veľká Británia

Bitka o Ardeny (iné názvy: Ardenská bitka, bitka v Ardenách; nem. Unternehmen: Wacht am Rhein neskôr Herbstnebel; v angličtine často označovaná ako bitka o výbežok, angl. Battle of the Bulge) je súhrnný názov, ktorý sa používa na označenie nemeckej ofenzívy na západnom fronte počas druhej svetovej vojny. Spadá do nej aj jej následná eliminácia v decembri 1944 až januári 1945. Išlo o posledný pokus nacistického Nemecka zvrátiť priebeh vojny, či získať Nemecku lepšiu vyjednávaciu pozíciu so západnými spojencami.

Hitlerov nápad

Na jeseň 1944 sa nemecká Tretia ríša nachádzala v ťažkej situácii. Sovietske vojská sa dostali až k Varšave, Američania s Britmi oslobodili veľkú časť Francúzska. V novembri sa Spojencom podarilo preraziť západný val a obsadiť prvé veľké nemecké mesto Aachen. Na juhu v Taliansku stratili nacisti Rím, a celá ríša bola postihnutá leteckými útokmi Spojencov. Každý ďalší deň z frontu prichádzali iba zlé správy. Väčšine obyvateľstva už bolo jasné, že táto situácia je nezvládnuteľná. Hitler však veril v to, že sa mu podarí prinútiť západných spojencov šikovným útokom rokovať o mieri a následnom boji proti Sovietskemu zväzu. Pri pohľade na mapu sa mu vnukol nápad zaútočiť cez Ardeny. V roku 1940 útokom cez Ardeny prenikli jeho vojská nečakane do Francúzska a pomerne rýchlo ho paralyzovali. Od vtedy ale prešli už 4 roky a mnohé sa zmenilo. Oblasť Arden sa nachádzala na styku britských a amerických vojsk s oslabenou obranou, ktorú tvorili buď divízie, ktoré sa spamätávali z ťažkých strát (28. a 4. divízia), alebo boli len novosformované a ich jednotky boli ešte neskúsené (9. obrnená a 106. divízia). Tieto štyri americké divízie navyše bránili pomerne široký úsek frontu. Podľa Hitlerovho plánu mali nemecké vojská obsadiť Antverpy, preniknúť do spojeneckého tyla a oddeliť od seba britské Montgomeryho vojská na severe od zvyšku spojeneckých vojsk. Dosiahli by tým zničenie asi 20 divízií. Následne by bolo možné nasadiť zvyšok vojsk proti postupujúcej Červenej armáde. Tento plán však bol veľmi optimistický a navyše počítal s mnohými priaznivými okolnosťami vrátane toho, že sa Nemcom podarí zmocniť množstva spojeneckých zásob či nepriazňou počasia, ktorá nedovolí spojencom využiť svoju leteckú prevahu. Napriek odporu mnohých dôstojníkov na čele s Rundstedom sa Hitler nedal odradiť.

Celý mesiac pracoval Hitler na svojom pláne uzavretý vo svojom vlastnom svete odtrhnutý od každodennej reality. Nemecký priemysel síce v roku 1944 produkoval viac vojenského materiálu než kedykoľvek predtým, ale aj tak nebol schopný konkurovať spojeneckému výrobnému potenciálu. Pred začiatkom ofenzívy tak Wehrmacht stále nemal dostatok síl pre útok v požadovanom rozsahu. Na nemeckej strane bolo pred útokom k dispozícii približne 970 tankov prvej vlny a asi 450 tankov pre rozvinutie útoku bolo v zálohe. V roku 1940 bol pri tom útok cez Ardeny vedený proti podstatne slabšiemu nepriateľovi, ale Nemci disponovali 2 500 tankmi. Luftwaffe sa nachádzala v troskách a k dispozícii bolo iba okolo 1 000 stíhacích bombardérov. Naproti tomu spojenci disponovali značnými zálohami, čo sa prejavilo i tým, že už 4. deň po útoku boli schopní Američania zdvojnásobiť počty svojich vojakov na 180 000 mužov v zbrani. Hitler pôvodne vybral pre začiatok operácie 25. november, ale po konzultácii s generálmi súhlasil s ich odôvodnenými námietkami a posunul dátum začiatku na 10. decembra a neskôr až na 16. decembra, čo malo jeho jednotkám dať viacej času na presun na front a prípravu na útok. Zmenil sa taktiež pôvodný názov operácie z Wacht am Rhein na Herbstnebel (Jesenná hmla). Chyby však urobili aj Spojenci, ktorí predpokladali, že pozorované sústredenie nemeckých síl v oblasti je spôsobené prípravou protiútoku v oblasti Aachenu. Následné udalosti ich však nemilo zaskočili. Zavážilo i to, že v tej dobe si väčšina vojakov na západnom fronte myslela, že Nemci sú už na kolenách. Vďaka tomu, že nemecké jednotky boli pri rádiovej komunikácii veľmi opatrné, sa Američania ani nedovtípili, koľko nemeckých vojsk proti nim stojí. Husté Ardenské lesy tiež len zvyšovali maskovanie pôsobili ako dobrá kamufláž celej nemeckej armády.
Priebeh bitky
2. fáza bitky – likvidácia výsledkov nemeckého postupu (26. december – 25. január).

Útok sa začal 16. decembra 1944 o pol šiestej ráno. Osudné ráno začali na americké pozície na asi 145 km širokom fronte medzi Monschau na severe a Echternachom na juhu dopadať delostrelecké granáty z vyše 2000 nemeckých kanónov. Pre zlé počasie spojenci nemohli využiť svoj ohromný letecký potenciál a otupovať ostrie nemeckého postupu neustálymi útokmi zo vzduchu, ako to robili predtým. 1. deň ofenzívy bol pre Wehrmacht úspešný. Na hrote nemeckého postupu sa pohybovali najmä kvalitné jednotky Waffen SS. Išlo najmä o 6. tankovú armádu pod vedením Josepha „Seppa“ Dietricha na pravom krídle, 5. tankovú armádu Hassa von Mantuffela na ľavom krídle a 7. armádu Ericha Brandenbergera, ktorá mala zaisťovať vzniknutý výbežok pred útokmi z juhu. Nemci dokonca nasadili v tyle amerických vojsk špeciálne komando pod velením Otta Skorzenyho. Jeho vojaci prezlečení do amerických uniforiem mali za úlohu robiť zmätok v tyle Američanov, čo ich následne prinútilo robiť prísnejšie kontroly na cestách. Niektorých sa im tak podarilo chytiť, no väčšina z nich unikla späť k nemeckým jednotkám. Jednou z prvých reakcií spojeneckého velenia bolo vyslanie bojmi zocelenej 101. výsadkovej divízie, od ktorej očakávalo, že udrží v obkľúčení dopravnú tepnu v meste Bastogne a sťaží tak maximálne nemeckú prepravu. Zatiaľ sústredilo sily, aby zastavilo Nemcov, ktorí sa rýchlo prebíjali oblasťou ďalej.

V priebehu prvého dňa sa podarilo nemeckým jednotkám miestami preraziť až do hĺbky 80 km. Najrýchlejšie postupovala 5. tanková armáda, ktorá prerazila pozície 28. a 106. divízie a postupovala ďalej k svojmu cieľu, ktorým mali byť Antverpy. V tej dobe boli 422. a 423. pluk americkej 106. divízie obkľúčené a odrezané nemeckými jednotkami. 18. decembra sa oba tieto pluky vzdali. Nemci zajali v oblasti Schnee Eifel celkovo 7000 mužov 106. divízie, bola to najťažšia porážka americkej armády za celé obdobie 2. svetovej vojny v Európe.

Zo všetkých nemeckých jednotiek to boli práve Mantuffelovi vojaci, ktorí sa dokázali prebojovať najbližšie k cieľu ofenzívy. Dostali sa dokonca až k Calles, iba 10 km od rieky Maasy. V priebehu ich rýchleho postupu sa Nemcom 20. decembra podarilo obkľúčiť spojenecké vojská v okolí mesta Bastogne, ktoré ležalo v smere nemeckého hlavného postupu. Strategické miesto, ktoré bolo regionálnou križovatkou ciest, bránilo vo vytvorení zásobovacej trasy pre postupujúcu 5. tankovú armádu a viazalo ďalšie útočné jednotky.

17. decembra jednotka Kampfgruppe Peiper z 6. tankovej armády, zajala po krátkom boji medzi mestami Malmedy a Ligneuville asi 120 až 150 vojakov amerického 285. delostreleckého pozorovacieho práporu. Následne ich prinútili nastúpiť do 8 radov po 15 mužov a spustili do nich paľbu z guľometov. Niekoľko mužov tento masaker prežilo. Joachim Peiper, veliteľ jednotky, ktorá tieto zločiny vykonala, bol po vojne za vraždu 308 vojakov a 111 civilistov počas bitky o Ardeny odsúdený na trest smrti. Neskôr tento rozsudok zmenený na doživotie, z ktorého ho nakoniec koncom roka 1956 prepustili.
Postavenie amerických výsadkárov brániace jednu z ciest do Bastogne

Spojenci boli zatiaľ nútení pod tlakom útokov nemeckých tankových vojsk ustupovať a ničiť výzbroj a zásoby, ktoré nestíhali evakuovať, aby sa nedostali do rúk Nemcom. Výsadkári sa však postupne bez podpory letectva dostávali do čoraz ťažšej situácie. Veľké problémy spôsobila strata nemocničného personálu, ktorý sa Nemcom podarilo zajať hneď na začiatku bojov. Veliteľ 101. výsadkovej divízie Anthony McAuliffe napriek ťažkej situácii svojich vojsk odmietol Nemcami navrhovanú kapituláciu. Ako odpoveď na ponuku kapitulácie Nemcom poslal odkaz „Nuts“ (čiže cvoci, či blázni, čomu rovnako ako všetci neameričania neporozumeli ani samotní nemeckí tlmočníci). Po zlepšení počasia sa spojeneckému letectvu darilo každý deň zhadzovať potrebné zásoby zbraní a materiálu pre obkľúčených výsadkárov v Bastogne. Wehrmacht s ťažkosťami naďalej postupoval i s mestom Bastogne v tyle, ale ako sa jeho zásobovacie trasy naťahovali a klesali zásoby paliva, ofenzíva pomaly utíchala.

Eisenhower sa 19. decembra spolu so svojimi generálmi rozhodol nemecký útok využiť. Nemci sa totiž sami nechali vylákať z výhodných a dobre bránených postavení Siegfriedovej línie. Vznikajúci výbežok frontu, ktorý dal neskôr bitke meno, sa tak pre Spojencov stal lákavým cieľom. Zatiaľ, čo sa na oboch nemeckých krídlach pripravovali mocné spojenecké vojská na odvetu, bol zvyšok spojeneckých záloh nasadený na spomalenie čela nemeckého postupu. 21. decembra sa Dietrichovým vojskám podarilo vytlačiť po ťažkých bojoch americké obrnené jednotky z St. Vith. Predvoj nemeckých vojsk tvorený XXXXVII. tankovým zborom, bol postupne zastavený pri meste Dinant. Nemecký postup sa v tomto období zastavil aj pri Givete a Namure. Nasledujúci deň sa Rundstedt, ktorý dobre chápal meniacu sa situáciu, pokúsil prehovoriť Hitlera, aby zastavil útok a začal sťahovať svoje vojská skôr, ako ich Spojenci zničia. Hitler však naopak vyslal ďalšie posily, aby sa mohol útok ešte viac rozvinúť. Úporné boje teda pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Protiútoky početnejších spojeneckých vojsk sa začal na viacerých miestach súčasne 24. decembra 1944. Pri meste Merche sa podarilo obkľúčiť časť síl nemeckej 2. tankovej divízie a postupne ich zlikvidovať alebo prinútiť na ústup. Až to Hitlera presvedčilo o potrebe stiahnuť zvyšok svojich vojsk. Na nový rok sa pozície Nemcov dostali pod silné protiútoky spojeneckých vojsk zo severu i z juhu, nemecké vojská neboli schopné bez zásob vzdorovať nepriateľskému tlaku a onedlho boli zatlačené do svojich pôvodných pozícií. Wehrmachtu a SS nepomohlo ani nasadenie nových „zázračných zbraní“ ako tankov Tiger II, samohybných diel Jagdtiger, či prúdových stíhačiek Messerschmitt Me 262.
Dohra
Postupujúce spojenecké jednotky

1. januára 1945 začali nemecké vojská armádnej skupiny G a Oberrhein ofenzívu pri Strassbourgu, aby odľahčili svojim vojskám vo výbežku v Ardenach, útokmi v oblasti Alsaska a Lotrinska, bránených americkou 7. armádou. V ten istý deň Luftwaffe uskutočnilo rozsiahly útok na spojenecké letiská, tzv. operáciu Bodenplatte. Situácia na tomto úseku frontu sa pre Spojencov výrazne skomplikovala. Nemecké útoky však napokon neboli úspešné.

Do februára 1945 sa situácia na fronte vrátila do stavu z decembra 1944. Začiatkom februára začali spojenci útoky po celej dĺžke západného frontu. Na severe pod Montgomeryho smerom k mestu Aachen, v strednej časti frontu pod vedením Hodgesa a na juhu viedol jednotky Patton. Montgomeryho správanie počas obdobia bitky o Ardeny, vrátane jeho tlačovej konferencie 7. januára, zľahčovalo skutočný príspevok amerických generálov v bojoch a ešte viac zhoršilo jeho vzťahy s americkým velením.

Nemecké straty spôsobené bojmi mali ťažký dopad na ďalšie dianie na fronte. Rezervy Wehrmachtu sa vyčerpali Luftwaffe znovu utrpela ťažké straty. Čiastočne aj kvôli zúfalému protiútoku počas operácie Bodenplatte, ktorý sa skončil veľkým fiaskom. Navyše situácia na východnom fronte sa z pohľadu Nemecka ešte viac zhoršila, keď sa Červená armáda prebojovávala Poľskom k nemeckým hraniciam míľovými krokmi. Tretia ríša prinútená bojovať na dvoch frontoch sa ocitla na pokraji zrútenia.

Straty, ktoré utrpeli obe strany, boli ťažké. Americké velenie priznáva stratu 80 987 vojakov (z toho asi 20 000 mŕtvych a 24 000 zajatých a nezvestných), aj keď neoficiálne odhady kolíšu medzi 70 až 104 000. Britské vojská pri bojoch stratili celkovo 1 400 mužov. Nemecké najvyššie velenie vyčíslilo straty na 84 834 (15 652 mŕtvych, 27 582 nezvestných alebo zajatých a 41 600 ranených), iné pramene odhadujú nemecké straty medzi 60 až 100 000.
Referencie a bibliografia

odkaz
👍: spm13
none
28
28.04.2020, 15:10
Postup do Nemecka, Rakúska a Česko-Slovenska

7. marca 1945 sa vojskám 1. armády amerického generála Hodgesa podarilo obsadiť Ludendorffov železničný most cez Rýn v meste Remagen. Most získali vďaka chybe nemeckých ženistov, ktorým sa nepodarilo most vyhodiť do vzduchu, ale ho iba poškodiť. Američania na druhom brehu rýchlo vytvorili predmostie. Most sa síce po niekoľkých dňoch zrútil, ale medzitým boli na druhý breh prepravené početné jednotky vrátane tankov. Ďalšie predmostie sa podarilo vytvoriť americkej 3. armáde pri Niersteine 22. marca. Onedlho Spojenci prekročili rieku aj na úseku medzi mestami Nijmegen a Mannheim.


27. marca Spojenci obsadili Wiesbaden, nasledujúceho dňa sa americkej 7. armáde podarilo prekročiť Rýn pri meste Worms a spojiť sa jednotkami Pattonovej 3. armády, ktoré postupovali po východnom brehu rieky. Potom, čo koncom marca pri Mannheime prenikli do nemeckého vnútrozemia francúzske sily, stratili Nemci aj posledné zvyšky obrannej línie pozdĺž rieky Rýn. Ich jednotky mali ešte stále dostatok skúsených vojakov, ale proti presile, bez dostatku potravín, paliva, zbraní a munície nemohli vzdorovať. Mnoho nemeckých vojakov sa dobrovoľne vzdávalo, aby neskôr nepadli do obávaného sovietskeho zajatia.

Spojenecké jednotky mohli takmer bez odporu postupovať na východ. Podľa spojeneckých dohôd, ku ktorým došlo na Jaltskej konferencii však malo pripadnúť územie východne od rieky Labe Sovietom. Medzi predstaviteľmi západných Spojencov však nepanoval na to, či sa za rieku nepúšťať, jednotný názor. Viacerí na čele s Churchillom sa zasadzovali za to, aby jednotky čo najskôr postupovali na východ a dosiahli Berlín, centrum nacistického Nemecka a prestížny cieľ celej vojny, ako prví. Veliteľ pozemných vojsk Spojencov v Európe Dwight D. Eisenhower nakoniec presadil svoj názor, že pre západných Spojencov by bolo nevýhodné púšťať sa za demarkačnú líniu a neskôr spätne toto územie, vrátane dvoch dvoch tretín mesta, prepustiť Sovietom[2]. Z tohto dôvodu sa západní Spojenci ani nepokúsili o útok na Berlín, ktorého krvavé dobývanie prenechali Sovietom.

Namiesto toho boli väčšie zálohy a sily sústredené na južnú časť bojiska, pretože panovali obavy, že by sa Nemcom v Alpách, v Bavorsku a Rakúsku podarilo vybudovať rozsiahlu základňu pre vedenie partizánskej vojny.[3] Napriek tomu, že s týmito myšlienkami operoval aj Hitler, nikdy nedošlo k ich úspešnej realizácii. Spojenci postupovali cez Regensburg a Passau pozdĺž Dunaja až k Linzu a Českým Budějoviciam a na južnom krídle cez Stuttgart, Memmingen k Innsbrucku. Línia medzi Plzňou, Českými Budějovicami a Linzom bola demarkačnou zónou, na ktorej došlo k styku so sovietskymi jednotkami. Prvý kontakt bol zaznamenaný 25. apríla 1945 na rieke Labe pri nemeckom Torgau medzi jednotkami americkej 1. armády a sovietskej 5. gardovej armády. Nemecké sily tak boli rozdelené na dve skupiny. 3. mája sa na severe Nemecka spojili britské sily 21. armádnej skupiny so sovietskym 2. bieloruským frontom.

Po Hitlerovej samovražde, 30. apríla, a kapitulácii Berlína Nemci ešte stále držali v rukách časti Nórska, Dánska, západné Holandsko a časti Nemecka, Rakúska, Česko-Slovenska a Juhoslávie, ale aj niekoľko prístavov na pobreží Atlantiku a v Baltskom mori. Až 7. mája 1945 nový vedúci predstaviteľ Nemecka, admirál Dönitz, nariadil ukončiť bojové operácie. Kapituláciu bez prítomnosti oficiálnych vyšších predstaviteľov ZSSR podpísali západní Spojenci v Remeši. Za nemeckú stranu ju podpísal náčelník štábu ozbrojených síl Alfred Jodl. Za západných Spojencov ju podpísal Walter Bedell Smith a francúzsky generál François Sevez, za Sovietov Ivan A. Susloparov. Keďže generál Susloparov nemal na podpísanie takéhoto oficiálneho dokumentu od Stalina povolenie a navyše podpísanie kapitulácie v Remeši len malo zdôrazniť nemecké pohŕdanie Sovietmi, opakoval sa kapitulačný akt 8. mája za prítomnosti sovietskych predstaviteľov v Karlshorste pri Berlíne.

Dopady vojny v západnej Európe neboli rozdelené rovnomerne a generálne neboli natoľko vážne ako v iných oblastiach sveta poznačených vojnou (najmä v porovnaní s východnou Európou).
Posádka britského tanku v deň nemeckej kapitulácie v Holandskom Zutphene.

Škody v Spojenom kráľovstve neboli ťažké, napriek tomu, že krajina kládla odpor Nemcom a ich spojencom od začiatku vojny až do konca, v určitej fáze ako jediná demokratická sila v Európe. Obete na civilnom obyvateľstve boli pomerne nízke. Krajina však zostala silne zadlžená. Zahynulo 60 595 civilistov a 1 206 príslušníkov domobrany. Straty Britov vo Francúzsku v roku 1940 predstavovali 11 010 mŕtvych a nezvestných, 14 070 ranených (ktorých sa podarilo evakuovať) a 41 340 zajatých[4]. Po otvorení druhého frontu bolo na britskej strane v rokoch 1944 – 1945 30 280 padlých alebo nezvestných, 96 670 ranených a 14 700 zajatých. Kanaďania, ako početne druhí najdôležitejší členovia Britského spoločenstva v Európe, mali 10 740 mŕtvych a nezvestných, 30 910 ranených a 2 250 zajatých.

Dánsko a Nórsko prešli vojnu tiež bez vážnych škôd. V Dánsku zahynulo asi 3 000 a v Nórsku 9 500 ľudí. Rýchly spojenecký postup ochránil pred vojnovými škodami aj väčšinu Belgicka, napriek tomu, napr. Antverpy boli počas vojny ťažko poškodené. Belgicko stratilo 88 100 obyvateľov. Z toho 76 000 bolo civilistov, vrátane 24 000 obetí holokaustu. Padlo 12 100 belgických vojakov. Vojenské straty (z bojov v roku 1940) zahŕňali 15 850 ranených a 200 000 zajatých. V malom Luxembursku zahynulo počas vojny asi 2 000 ľudí. Naopak Holandsko bolo bojmi silne poznačené. Časť obyvateľstva bola v dôsledku nemeckých represálií voči odbojovým skupinám vystavená hladu. Zahynulo 301 000 ľudí, z nich len 17 000 tvorili vojaci, zvyšných 284 000 predstavovali straty civilného obyvateľstva, podstatnú časť z nich – 106 000 tvorili obete holokaustu – Židia.

V oblastiach kde prebiehali pozemné boje alebo boli vystavené leteckým úderom nepriateľa bola často silne zasiahnutá dopravná infraštruktúra. Veľké škody spôsobené bombardovaním utrpelo predovšetkým Nemecko. Nemecko ako hlavný aktér vojny stratilo na západnom fronte v rokoch 1939 – 1940 27 074 vojakov, 110 034 bolo zranených a 18 384 nezvestných. Po otvorení druhého frontu do 31. decembra 1944 asi 339 957 mužov, ďalších 30 000 padlo v bojoch v severnej Európe[5]. Spomedzi vojnových zajatcov prevažne na sklonku vojny zahynulo vo Francúzsku 34 000 nemeckých zajatcov, v USA 22 000, v Spojenom kráľovstve 21 000[6].

Na území Nemeckej ríše (hraniciach z roku 1937) zahynulo v dôsledku bombardovania 360 000 až 465 000 ľudí. Životy 127 000 nemeckých civilistov si v roku 1945 vyžiadala evakuácia z východných území a boje v týchto oblastiach. Asi 20 000 civilistov bolo usmrtených počas bojov na území Nemecka (vrátane osôb vystavených útokom sovietskych vojsk).

Francúzsko stratilo počas vojny asi 562 000 obyvateľov. Z toho 212 000 vojakov a 350 000 civilistov. 83 000 mŕtvych predstavovali Židia – obete holokaustu. Boje v rokoch 1939 – 1940 si vyžiadali 120 000 mŕtvych alebo nezvestných, 250 000 ranených a 1,45 milióna zajatých[4]. Po otvorení druhého frontu predstavovali vojenské straty Francúzska 12 590 padlých a nezvestných, 49 510 ranených, 4 730 zajatých. 8 000 – 9 000 ľudí bolo po oslobodení krajiny okamžite popravených za spoluprácu s nacistami. 1 500 ďalších bolo odsúdených na trest smrti neskoršími povojnovými súdmi[7].

Spojené štáty sa v pozemnej vojne na západoeurópskom bojisku angažovali až od leta 1944. Počas vojny prišli na celom európskom a atlantickom bojisku o 183 588 mužov, z toho pozemné sily stratili 141 088 ľudí, letectvo 36 461 a námorníctvo s pobrežnou strážou 6 039 ľudí[8][9]. Historik Ellis uvádza, že v rokoch 1944 až 1945 to bolo 109 820 mŕtvych a nezvestných, 356 660 ranených a 56 630 zajatých[4].

Spomedzi armád Spojencov, ktorých vlasť sa nachádzala mimo tohto bojiska mali Poliaci 1 160 mŕtvych a nezvestných, 3 840 ranených a 370 zajatých.

odkaz
👍: spm13
none
29
28.04.2020, 15:14
Bitka o Britániu

Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Kanada
USA

Piloti z krajín Commonwealthu:
Austrália
Barbados
Írsko
Jamajka
Južná Afrika (1928-1994) Južná Afrika
Južná Rodézia
Newfoundland
Nový Zéland

Severná Rodézia

Zahraniční piloti:
Belgicko Belgicko
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Francúzsko
Poľsko
USA

Bitka o Britániu (angl. Battle of Britain; nem. Luftschlacht um England) bola séria leteckých bitiek počas druhej svetovej vojny v lete a na jeseň 1940, ktoré sa odohrávali vo vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä nad južným Anglickom a Lamanšským prielivom.

Išlo o prvý významný konflikt v dejinách vojen vybojovaný výhradne prostredníctvom leteckých síl (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky, ktorú po skončení bitky o Francúzsko rozpútala nemecká strana, bolo zničiť alebo výrazne oslabiť britské Royal Air Force (Kráľovské vzdušné sily/letectvo) a získať úplnú vzdušnú prevahu nad Lamanšským prielivom a Britániou, čo bolo pre nemecké velenie nutnou podmienkou na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe). Bez vzdušnej prevahy by táto akcia bola príliš riskantná až neuskutočniteľná.

Koncom októbra 1940 Nemci pochopili, že nie sú schopní dosiahnuť svoj cieľ a zničiť britské Royal Air Force. Začali tak obmedzovať svoje akcie a ťažisko útokov presúvať na nálety uskutočňované v noci, v období Britmi nazývanom Blitz. V roku 1941 bola nakoniec väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská, a to najmä do Stredomoria a na východný front.

Po úspešnom nemeckom útoku cez Ardeny na Sedan, porážke spojených britsko-francúzskych vojsk a ich obkľúčení v severovýchodnom Francúzsku, museli byť britské expedičné jednotky stiahnuté z okolia prístavu Dunkerque do vlasti bez väčšiny ťažkej výzbroje. Britské pozemné sily tak boli celkom oslabené. Navyše po kapitulácii Francúzska, 22. júna 1940, zostalo Spojené kráľovstvo jedinou krajinou v Európe stojacou proti Nacistickému Nemecku. Briti sa v dôsledku obáv z nemeckého vylodenia začali intenzívne pripravovať na obranu na súši a odrazenie veľkého vylodenia. Z východného a juhovýchodného pobrežia krajiny bolo evakuovaných asi 120 000 ľudí, ďalších 80 000 z pobrežia Kentu[10]. V krajine panovali obavy z nepriateľských výsadkov a činnosti sabotérov a špiónov. V rámci príprav boli dokonca niektoré letecké jednotky cvičené na použitie chemických zbraní[11], realizovali sa aj bizarné pokusy, podľa ktorých mali byť predpokladané miesta obojživelných výsadkov pri nemeckom vylodení zapálené.

Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu 4 – 7 dní bude stíhacie letectvo RAF v južnom Anglicku zničené. Po tom malo bombardovacie letectvo s podporou stíhačiek s dlhým doletom počas 4 týždňov zničiť letecké sily RAF a letecký priemysel v zvyšnej časti Anglicka. Nemecké velenie pritom malo dbať na čo najnižšie straty stíhacieho letectva tak, aby bola Luftwaffe v nasledujúcom období schopná poskytnúť krytie vyloďovacím jednotkám pri následnej invázii na Britské ostrovy[11].

Nemecký maršal letectva a veliteľ Luftwaffe, Hermann Göring, mal k útoku na Spojené kráľovstvo k dispozícii tri letecké armády (Luftflotte). Najväčšia z nich bola Luftflotte 2, pod vedením Alberta Kesselringa, ktorá disponovala 1 206 lietadlami[11], z toho vyše polovica boli stíhačky. Luftflotte 3, pod vedením generála Huga Sperrleho, disponovala na letiskách v okupovanom severnom Francúzsku 1 042 lietadlami[11]. Menej podstatnou silou bola Luftflotte 5, maršala Hansa-Jürgena Stumpffa, dislokovaná v Nórsku disponovala len 155 strojmi použiteľnými k útokom na Britániu[11].

Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na 754 stíhacích lietadiel[11] Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire bola komplexná infraštruktúra zahrňujúca detekciu nepriateľských lietadiel pomocou radaru spojenú s veliteľstvom, ktoré malo presný prehľad o dianí na oblohe, a preto mohlo účinne riadiť a rozmiestňovať svoje stíhacie jednotky presne podľa aktuálnej situácie. Tento britský systém sa stal známy ako „Dowdingov systém“ podľa Sira Hugha Dowdinga, veliteľa Fighter Command RAF. Britské letecké sily boli rozdelené do štyroch leteckých skupín (Group). 10. skupina Air Vice Marshala Sira Q. Branda, bránila juhozápad Spojeného kráľovstva. 11. skupina Air vice-marshala Keitha Parka bránila juhovýchod krajiny a niesla hlavnú ťarchu nemeckých úderov. 12. skupina Air vice-marshala Trafforda Leigh-Malloryho bránila strednú časť ostrovov, zatiaľ čo 13. skupina Air vice-marshala Richarda Saula bránila sever krajiny.

odkaz
👍: spm13
none
37
28.04.2020, 15:50
Ešte na jednu krajinu som pozabudol Holandsko čiže 22


HOLANDSKO

Operácia Market Garden

Spojené kráľovstvo
Spojené štáty americke
Kanada
Poľsko

Operácia Market Garden bola spojenecká výsadková operácia počas druhej svetovej vojny, ktorej cieľom bolo zaistenie viacerých mostov v okupovanom Holandsku, tak aby bol vytvorený koridor pre postupujúce spojenecké vojská, čo by umožnilo západným Spojencom prekročiť za chodu Rýn a napadnúť nacistické Nemecko bez ďalších prekážok. Išlo o najväčšiu výsadkovú operáciu v druhej svetovej vojne a v dejinách vôbec. Uskutočnila sa medzi 17. septembrom a 25. septembrom 1944, pričom boje pokračovali až do novembra 1944.

Operácia sa spočiatku vyvíjala úspešne, obsadením mostov cez rieku Waal pri Nijmegene 20. septembra, ale hlavný cieľ – most cez Rýn v Arnheme – sa Spojencom získať nepodarilo. V ťažkých bojoch v meste a jeho okolí bola stratená prakticky celá britská 1. výsadková divízia. Rýn sa Spojencom nepodarilo prekročiť až do marca 1945.


Situácia koncom leta 1944

Po ťažkých porážkach v Normandii v júli a auguste 1944, ustupovali zvyšky nemeckých vojsk z Francúzska cez Benelux k nemeckým hraniciam. Na severe spojeneckého vojska sa nachádzala 21. armádna skupina Bernarda Montgomeryho, ktorá postupovala smerom na Antverpy k severným hraniciam Belgicka. 25. až 27. augusta sa jeho vojskám podarilo prekročiť Seinu. Južnejšie 12. armádna skupina generála Omara Bradleyho už takmer dosiahla nemeckú hranicu pri meste Aachen. Medzi nimi postupovala americká 1. armáda. 6. armádna skupina generála Jacoba Deversa postupovala v južnom Francúzsku po vylodení počas operácie Dragoon. Tento rýchly postup západných spojencov však spôsoboval čoraz väčšie ťažkosti so zásobovaním, keďže miesta bojov boli čoraz ďalej od normandských pláží. Celé spojenecké vojsko bolo zásobované cez normandské pláže a z prístavu Cherbourg. Nemci o spojeneckých problémoch vedeli a snažili sa držať prístavy čo najdlhšie. Prístavy ako Dunkerque, Calais a Le Havre boli stále v rukách nacistov. Prístavné zariadenie v Breste bolo pred nemeckou kapituláciou zničené a jeho obnova trvala niekoľko mesiacov. Prístav Boulogne-sur-Mer bránilo vyše 10-tisíc nemeckých vojakov, ktorí dokonca prečíslili kanadské vojská, ktoré mali prístav obsadiť. Okrem toho 1400 britských trojtonových nákladných automobilov v tomto období muselo byť odstavených mimo službu pre problémy s motormi. Zatiaľ čo sa loďami darilo Cherbourg zásobovať pomerne úspešne, Spojenci mali problém dopraviť zásoby z prístavu k postupujúcim jednotkám. Vytvorili tzv. Red Ball Express – zásobovací systém podporovaný 5900 nákladnými automobilmi. Jeho chybou však bolo, že sám spotrebovával veľa paliva. V tomto období bol Dwight D. Eisenhower postavený pred problém, ktorej zo spojeneckých armád poskytnúť zásoby, pretože prednostné zásobovanie požadoval Montgomery aj Bradley.

Eisenhower však uprednostňoval postup Montgomeryho skupiny od Seiny k Rýnu, pretože jej cesta viedla pozdĺž pobrežia a viedla k oslobodeniu viacerých prístavov, ktoré boli pre udržanie rýchleho postupu Spojencov životne dôležité. Pri postupe na Antverpy bola prekročená rieka Somme, s ktorou maršal Model počítal ako s významnou oporou nemeckej obrany. Hrot britského útoku, XXX. zbor, postupoval koncom augusta 50 kilometrov denne. Takýto postup si však vyžadoval veľké množstvo paliva, čo nebolo z logistických príčin udržateľné. 4. septembra 1944 britská 11. obrnená divízia 2. armády prenikla k Antverpám. Aj vďaka holandskému hnutiu odporu padli prístavné zariadenia do rúk Spojencov v nasledujúcich dňoch nepoškodené. Či už pre chybu velenia alebo pre nedostatok pohonných hmôt, britské jednotky ďalej nepostupovali a severné predmestia Antverp na polostrove Zuid-Beveland zostali v rukách Nemcov. Prístav v Antverpách tak nebol použiteľný, pretože by doň žiadne zásobovacie lode cez deltu rieky Šeldy bezpečne neprešli[1].

3. septembra sa Spojencom podarilo oslobodiť Brusel aj Paríž. Ale boje o mestá na pobreží pokračovali ďalej. 22. septembra bol oslobodený Boulogne-sur-Mer. 30. septembra nakoniec aj Calais. Kanaďania ďalej útočili aj na Dunkerque, ktorý sa vydržal brániť podstatne dlhšie do jari 1945[1].
Spojenecké sily a ciele
Mapa plánovanej operácie.

Poľný maršal Bernard Montgomery v tomto období vypracoval plán novej operácie, ktorá by zahŕňala použitie 1. výsadkovej armády (generálporučík Lewis H. Brereton), resp. I. výsadkového zboru (generálporučík Frederick Browning). Výsadkové jednotky sa v Británii zotavovali po bojoch v Normandii. Armádu, resp. zbor, tvorili americká 82. a 101. a britská 1. výsadková divízia a 1. poľská výsadková brigáda. Tieto jednotky mali byť vysadené pozdĺž cesty do Nemecka, tak aby obsadili dôležité mosty. Táto časť operácie niesla krycie meno Market (trh). Britský XXX. zbor mal postupovať na sever, využiť výsadkármi obsadené mosty. Táto časť niesla krycie označenie Garden (záhrada). Po prípadnom úspechu by Briti mohli rozdeliť a obkľúčiť nemecké sily v Holandsku alebo vpadnúť do Porúria, významného nemeckého priemyselného centra. Na Porúrie mohla postupovať aj armáda generála Hodgesa z Arden. 4. septembra Montgomery o svojom pláne informoval Eisenhowera. Konkrétnymi cieľmi bolo:

101. výsadková divízia mala obsadiť mosty cez Wilhelminin kanál pri mestách Eindhoven a Son, most cez Zuid-Willems kanál pri Veghel
82. výsadková divízia mala získať most cez Maasu pri Grave a Nijmegene. Pri Nijmegene mala tiež zaistiť most cez Waalu. Okrem mostov museli obsadiť aj strategicky dôležité výšiny okolo cesty 69.
1. výsadková divízia s podporou 1. poľskej výsadkovej brigády mala dobyť most v meste Arnhem
udržať tieto mosty a cestu číslo 69 v dĺžke asi 90 km až do príchodu hlavných spojeneckých síl, ktoré tvorili obrnené jednotky XXX. zboru generálporučíka Horrocksa.

Keby sa táto operácia podarila, výrazne by to zhoršilo situáciu nacistov na západnom fronte, v obkľúčení v Porúrí a Holandsku by boli zničené silné nemecké zoskupenia a spojencom by nestálo nič v ceste na Berlín. 10. septembra Eisenhower plán s určitými zmenami schválil. Problematickými však naďalej zostávalo viacero okolností. Hlavným problémom bolo, že Spojenci podcenili silu a stav nemeckých vojsk. Všeobecne predpokladali, že nemecké sily sú na kraji svojich síl a stačí ich prenasledovať aby nestíhali vybudovať obranu. Briti pritom vedeli, že pri Arnheme oddychujú jednotky II. tankového zboru SS o sile najmenej dvoch tankových divízii. Ďalším, nemenej dôležitým faktom bolo, že miesta zoskokov niektorých jednotiek boli veľmi ďaleko od ich cieľov. Napr. výsadok smerujúci do Arnhemu mal zónu zoskoku severozápadne od Oosnarbeeku, asi 13 km od mosta, ktorý mali obsadiť[2]. Montgomery navyše operoval s predstavou, že do Arnhemu, ktorý bol najvzdialenejším cieľom dorazia jeho jednotky už za dva dni. Veliteľ výsadkového zboru považoval za reálne udržať ciele bez pomoci po dobu 4 dní. V neposlednom rade vystupoval ako problém fakt, že na dopravu 34 600 mužov výsadkových a klzákových jednotiek nebol dostatok lietadiel. Museli byť preto presunutí vo viacerých vlnách. Prednosť pri výsadku dostali americké divízie, ktoré boli vysadené bližšie pri fronte. Výsadkové aj pozemné jednotky mali na prípravu 6 dní. Ich výsadky sa mali za denného svetla v blízkosti cieľov. Celá operácia, ktorá bola veľkým hazardom, sa mala začať 17. septembra 1944.

Holandská exilová vláda v Londýne po dohode so Spojencami v rádiovom vysielaní žiadala aby holandskí železničiari, ktorí obsluhovali železnice v Nemcami kontrolovanej krajine zorganizovali štrajk a zamedzili alebo spomalili nemeckú železničnú prepravu na bojisko. Táto činnosť skutočne prerušila nemecké zásobovanie po železnici, ale vyvolala represálie. Nemci zastavili civilnú námornú a riečnu dopravu po celej krajine, čo neskôr viedlo k zimnému hladomoru po celej krajine[3].
Nemecké sily
Maršal W. Model pri porade s H. Harmelom, veliteľom 10. tankovej divízie SS.

Po neúspechoch v obrane normandského pobrežia sa nemecké sily chvatne sťahovali za Seinu. Mnoho nemeckých jednotiek buď utrpelo ťažké straty, alebo bolo v predchádzajúcich bojoch úplne zničených. Zvyšné predstavovali často už len torzá pôvodných jednotiek. Veliteľ nemeckej skupiny armád B, W. Model, známy svojimi úspechmi pri obranných operáciách, bol poverený vybudovaním novej obrannej línie. Musel pri tom použiť silne opotrebované alebo sa len formujúce jednotky generálplukovníka Karla Studenta, ktoré boli eufemisticky označované ako 1. výsadková armáda, napriek tomu, že silu armády nikdy nedosiahli. Druhým nemeckým zoskupením bola 15. armáda generála G. von Zangena. Priamo do oblasti Arnhemu boli na odpočinok vyslané jednotky II. tankového zboru SS generála W. Bittricha. Jeho jednotky boli tiež silne oslabené predošlými bojmi. 9. a 10. tanková divízia SS, ktoré tvorili tento zbor, mali každá len okolo 3000 mužov a približne 12 tankov[2]. Boli preto rozdelené na SS-Kampfgruppe Hohenstauffen a SS-Kampfgruppe Frundsberg. (Kampfgruppe alebo bojová skupina boli nemecké improvizované vojenské jednotky menšie ako divízia, väčšinou zodpovedajúca pluku alebo práporu, nezriedka aj rote). Nemecké velenie so spojeneckou výsadkovou operáciou nepočítalo a výsadkami síce bolo dosť zaskočené, ale v nasledujúcich bojoch konalo veľmi flexibilne.
Výsadky
Výsadok 82. výsadkovej divízie pri Grave.

Nedeľa 17. septembra 1944 bol v južnom Holandsku teplý, suchý a jasný deň. V noci a ranných hodinách spojenecké letectvo uskutočnilo asi 1400 strojmi silné letecké útoky na batérie protilietadlového delostrelectva, ktoré by mohli ohrozovať dopravné lietadlá pri preprave do oblasti. Lietadlá určené na dopravu výsadkov vzlietli z anglických letísk okolo poludnia. Flotilu asi 2000 dopravných a ťažných strojov sprevádzalo 1500 stíhačiek. Spolu s klzákmi to bolo viac ako 5000 strojov. Prvé výsadky boli skutočne veľmi úspešné. Prvých 16 500 výsadkárov a 3500 príslušníkov klzákovej pechoty pristálo s veľkou presnosťou vo vytýčených zónach. Dve americké divízie pristáli blízko svojich cieľov. V porovnaní s predošlými nočnými výsadkami, keď boli niektoré jednotky zhodené až 19 km od určených zón zoskoku, bol takýto zoskok veľmi uspokojivý. Aj straty v dôsledku nepriateľskej protilietadlovej paľby boli nízke. Nemecká protilietadlová paľba nebola efektívna.
Pozemné boje
Prvý deň: nedeľa 17. september
Mapa zón zoskoku britských vojsk v okolí Arnhemu.

V južnej časti výsadku sa jednotky 101. výsadkovej divízie stretli iba so slabým odporom. Podarilo sa im obsadiť 4 mosty. 502. a 506. pluk boli v meste Son privítané miestnym obyvateľstvom, ale pri moste cez Wilhelminin kanál sa dostali pod paľbu batérie 88 mm kanónov a guľometov. Kým si Američania s týmto odporom poradili, Nemci most vyhodili do vzduchu. Neskôr na Američanov podnikli útoky jednotky nemeckej 59. divízie, ale tieto boli odrazené.

Severnejšie jednotky 82. výsadkovej divízie po výsadku rýchlo obsadili most pri Grave a tiež dôležitý most cez kanál Maasa-Waala pri Heumene. Hlavnou úlohou 82. divízie bolo získať výšiny Groesbeek a vybudovať obranné pozície, ktoré by zamedzili útokom z blízkeho Reichswaldu. 508. výsadkový pluk 82. divízie sa v podvečer pokúsil získať most cez Waalu pri Nijmegene, práve vo chvíli keď k nemu dorazili jednotky 9. prieskumného práporu SS. Americký útok nebol úspešný a most zostal v nemeckých rukách.

Britské výsadky mali väčšie problémy. Vysadené príliš ďaleko od Arnhemu – západne od Oosterbeeku, im trvalo 4 hodiny kým sa dostali k mostom v Arnheme. V ceste im pri tom stáli nemecké jednotky. 1. výsadkový prápor narazil pri postupe zo severu na nemecké jednotky a bol zastavený. 2. prápor, ktorému velil generálplukovník John Frost, postupoval stredom okolo železnice a napriek bojom južne a severne od železnice sa mu podarilo preniknúť do mesta. 3. prápor postupoval do mesta juhom pozdĺž Rýna. Nemci však po príchode výsadkárov pri Oosterbeeku zničili železničný most a zabránili tak Britom preniknúť na druhú stranu rieky a sťažili im tak výrazne možnosť dobyť cestný most. 2. práporu sa prvým útokom cestný most obsadiť nepodarilo. Frostovi muži sa preto opevnili v domoch okolo severného vstupu na most. Práporu sa pri bojoch podarilo prepadnúť jedno z nemeckých štábnych vozidiel a v boji zlikvidovať generálmajora Friedricha Kussina aj s pobočníkom. Situácia britských jednotiek sa ešte skomplikovala po tom, čo sa im nepodarilo nadviazať spojenie s veliteľstvom. Mnohé ich vysielačky vôbec nefungovali, iné neboli v dosahu signálu. Nepodarilo sa im ani spojiť s podpornými jednotkami letectva.[2].
Situačná mapa zoskokových zón v okolí Eindhovenu.

Nemci sa z prvotného prekvapenia spamätali pomerne rýchlo. Maršal Walter Model sa počas začiatku výsadku nachádzal v Hoteli Tafelberg v Oosterbeeku, veľmi blízko britskej zóny výsadku. Rýchlo zorganizoval obranu a evakuoval veliteľstvo na bezpečnejšie miesto. Wilhelm Bittrich medzitým vyslal prieskumný oddiel 9. tankovej divízie SS, aby posilnil obranu mostu pri Nijmegene. Výsadok pri Oosterbeeku sledovali z blízka aj jednotky SS majora Seppa Kraffta. Títo zastavili aj spojeneckú rýchlu skupinu s jeepmi, ktorá mala ako prvá náhlym výpadom získať mosty. Okolo polnoci už mal Model jasné predstavy o celej operácii a pripravil obranu Arnhemu. Faktor prekvapenia, ktorý obvykle býva na strane útočiacich vojsk pri výsadkových operáciách, sa tak minimalizoval. Nemcom sa zároveň podarilo získať kompletné plány spojeneckej operácie z havarovaného klzáku. Plány napriek zákazu so sebou niesol jeden z amerických dôstojníkov, ktorý zahynul pri havárii klzáku s celou posádkou.
Druhý deň: pondelok 18. september

Ráno nedovolilo nepriaznivé počasie s nízkou hmlou odštartovať britským dopravným lietadlám s posilami. O 9:30 sa z Nijmegenu začali vracať prieskumné jednotky 9. práporu SS aby podporil vojakov bojujúcich v Arnheme. Frostovi vojaci na severnom konci mostu, opevnení okolo nemocnice svätej Alžbety, na nich spustili silnú paľbu a kolónu vozidiel zlikvidovali. Padol aj veliteľ práporu SS-Hauptsturmführer Gräbner. Severný koniec mosta tak zablokovali zničené vozidlá. Posily 1. výsadkovej divízie pri Arnheme sa začali vysadzovať okolo 15:00. Generál Urquart sa osobne vydal s 2. južnostaffordshireským plukom a 11. práporom na pomoc za 1. a 3. práporom, bojujúcimi na západe mesta aby mohol efektívnejšie riadiť postup. Auto s Urquartom a jeho pobočníkom však bolo pri pouličnom boji napadnuté Nemcami. Čo ho prinútila skrývať sa v jednom z domov na okraji Arnhemu bez spojenia s ostatnými jednotkami[2]. 4. prápor, ktorý bol vysadený ako posila divízie sa čoskoro po výsadku dostal pod nepriateľskú paľbu a bol nútený ustúpiť z oblasti zóny výsadku.

Večer sa podarilo jednotkám XXX. zboru dosiahnuť pozície 101. výsadkovej divízie. Keďže bol most pri meste Son zničený, začala urýchlená stavba tzv. Baileyho mostu. 82. divízia sa pokúšala celý deň obsadiť železničný most pri Nijmegene, ale nebola úspešná.
Tretí deň: utorok 19. september
Britskí výsadkári pri pouličných bojoch v Oosterbeeku.

Situácia britskej výsadkovej divízie bola čoraz beznádejnejšia. Časť jej vojsk bola obkľúčená Nemcami medzi Oosterbreekom a okrajom Arnhemu. Časť 1. a 3. brigády spolu s 2. južnostaffordshireským plukom a 11. práporom sa pokúsili prelomiť nemeckú obranu a spojiť sa s jednotkami 2. práporu pri moste. Po rozvidnení sa však Briti dostali do ťažkej paľby. 1. prápor bol zastavený a jeho pozície sa rozpadli, zvyšky jednotky spolu s pozostatkami 3. práporu ustúpili. 2. južnostaffordshireský pluk bol zničený. 11. prápor, ktorý dovtedy utrpel len ľahké straty, bol zničený pri pokuse o obsadenie výšin severne od mesta. Asi 500 mužov, ktorí z týchto útočiacich jednotiek prežilo, sa stiahlo späť na západ do Oosterbeeku. Po strate pristávacích plôch a zlému počasiu v Anglicku sa nepodarilo prepraviť poľskú brigádu. Komplikované bolo aj zásobovanie, pretože viaceré vytýčené zóny zhodenia zásob obsadili Nemci. Zásoby sa k výsadkárom darilo dopravovať iba za cenu veľkých obetí a hazardu posádok dopravných strojov. Druhý prápor, ktorý sa držal v pozíciách v Arnheme na sever mostu, mal v utorok asi 600 bojaschopných mužov. Nemci postavenia práporu silne ostreľovali mínometnou a delostreleckou paľbou. Na likvidáciu jednotlivých domov používali aj tanky. Britom sa podarilo udržať obranný perimeter iba za cenu ťažkých strát.

Ráno sa podarilo spojiť vojakom XXX. zboru s 82. výsadkovou divíziou. V priebehu dňa sa britské a americké jednotky zmocnili mosta pri Wijchene.
Štvrtý deň: streda 20. september
Nemecké jednotky postupujúce pri Oosterbeeku.

Po spojení s Britmi sa 20. septembra Američania odhodlali k odvážnemu útoku na most pri Nijmegene. Na plátenných člnoch časť 504. pluku majora Juliana Cooka prekročila s podporou britského delostrelectva Waalu západne od mostov a podporila tak britské jednotky pri prieniku na mosty. Napriek obsadeniu oboch mostov pri Nijmegene sa čelo XXX. zboru tvorené gardovou tankovou divíziou neodhodlalo k pokračovaniu útoku smerom k Arnhemu a zastavilo postup aby doplnilo sily.

Urquart sa pri Oosterbeeku rozhodol držať obranu s chrbtom otočeným k rieke. V tej dobe mu už zostávalo menej než 4000 mužov z pôvodných 12 000. Pri obranných bojoch sa vyznamenal seržant John Baskeyfield, ktorý napriek zraneniu paľbou svojho 6-librového protitankového kanónu predtým ako padol zničil niekoľko nemeckých obrnených vozidiel. Sitácia Frostových mužov v Arnheme bola kritická. Sám Frost bol ranený črepinou granátu do nohy a vyradený z boja. Jeho miesto zaujal major Frederick Gough. Tomu sa podarilo vyjednať s Nemcami možnosť odsunu britských ranených do nemeckej opatery. Výsadkárom chýbala munícia, potraviny aj lekársky materiál.
Piaty deň: štvrtok 21. september
Skupina vyčerpaných britských výsadkárov, ktorých Nemci zajali v Arnheme.

Boje v Arnheme pokračovali aj ráno, ale doobeda sa Nemcom podarilo vyčerpané britské výsadkové jednotky zlikvidovať. Otvorenou cestou po moste prenikli nemecké jednotky na juh mesta a rýchlo podporili svoje jednotky, ktoré sa bránili pred útokmi XXX. zboru. Ako prvá prenikla bojová skupina SS Knaust, ktorá napadla XXX. zbor pri Elste.

Aj zvyšky britskej výsadkovej divízie pri Oosterbeeku sa držali z posledných síl. Po nemeckých útokoch bojovej skupiny von Tettau museli nasadiť posledné rezervy, ktorými bol 1. pohraničný pluk. Pluk podnikol útok na Westerbouwingské výšiny, ktoré kontrolovali celú oblasť a vypínali sa priamo nad Heveadorpskou kompou a obcou Driel na druhej strane Rýna[2]. V prípade straty tejto pozície by Nemci mohli kontrolovať celý okolitý terén a zabránili by aj prísunu zásob.

Kvôli problémom s počasím v Británii sa začal výsadok 1. samostatnej poľskej výsadkovej brigády až v poobedňajších hodinách 21. septembra. Dva z troch práporov brigády boli zhodené do zóny južne od Rýna, južne od postavení britskej 1. výsadkovej divízie pri obci Driel. Jednotky sa ešte počas zoskoku dostali do silnej nepriateľskej paľby. Navyše kvôli zlej koordinácii RAF a útokom nemeckých stíhacích lietadiel boli zvyšné zásoby pre brigádu zhodené celkom mimo zóny asi 15 km ďaleko na druhej strane Rýna. Poľská brigáda sama vo veľmi zlej situácii bola jediná jednotka, ktorá mohla pomôcť Britom z 1. výsadkovej divízie. Pri Drieli sa totiž nachádzala kompa, ktorou sa mohli prepraviť na druhú stranu. Tú už však v tej dobe držali Nemci. Poliaci preto museli čakať na príchod člnov.
Šiesty deň: piatok 22. septembra 1944

Nemci intenzívne ostreľovali pozície britských výsadkárov, ale prítomnosť poľskej brigády ich prinútila stiahnuť časť vojsk z útoku proti Urquartovým mužom, v obave pred možnosťou útoku na most v Arnheme z juhu. Medzitým sa podarilo britskej 43. (Wessexskej) divízii spojiť s Poliakmi pri Drieli[2]. Toho istého dňa sa podarilo 35 mužom poľskej brigády prejsť na člnoch pri Heveadorpskej kompe. No ich počet bol príliš malý aby zmenili situáciu na druhej strane rieky. Pokračovali aj boje s nemeckými jednotkami pozdĺž cesty 69, ktorú Američania začali prezývať „Hell’s Highway“.
Koniec operácie: 23. až 26. september
StuG 42 podporujúci nemeckú pechotu pri pouličných bojoch v Arnheme.

V nasledujúcich dňoch sa Nemci rozhodli skoncovať s predmostím tvoreným zvyškami britských výsadkových jednotiek. Ich útoky sa však podarilo odraziť s pomocou delostrelectva XXX. zboru. Nemci zároveň pokračovali v útokoch na cestu č. 69 a pri Grave a Voghele na čas prerušili spojenie s čelom XXX. zboru. V noci 23. septembra sa podarilo ďalším 200 mužom poľskej brigády preniknúť na severný breh Rýna aby posilnili vyčerpaných Britov. Boje o predmostie sa v tomto období zmenili na mínometné prepady a paľbu ostreľovačov.

24. septembra bolo 1400 ranených, ktorým hrozilo, že budú zaživa pochovaní v pivniciach domov, kde sa skrývali, umožnené vzdať sa Nemcom. Vo večerných hodinách Nemci nasadili proti východnej strane Urquartovho predmostia 15 ťažkých tankov Königstiger. Situácia predmostia sa stávala kritickou. Britských výsadkárov mal posilniť prechod 4. práporu dorsetshireského pluku, ale jednotka sa z člnov vylodila na nesprávnom mieste v postaveniach nemeckých jednotiek. Z 315 mužov sa nakoniec podarilo k obkľúčeným výsadkárom dostať iba 75 mužom. Zvyšok jednotky bol Nemcami zajatý. Po tomto neúspechu vydalo 25. septembra ráno velenie XXX. zboru rozkaz k opusteniu predmostia.

Ústupovú operáciu bolo možné uskutočniť iba v nočných hodinách. Jej krycí názov znel operácia Berlin. V priebehu dňa však Nemci napadli Britov na predmostí dvomi bojovými skupinami jednotiek Waffen SS a výrazne zhoršili ich postavenie. V noci o 22. hodine začali britskí a kanadskí ženisti, s pomocou krytia poľskej brigády evakuáciu zostatku 1. výsadkovej divízie. Do nasledujúceho rána sa im podarilo evakuovať 2398 preživších. Tma a dážď ochránili ustupujúce jednotky pred nemeckými pozorovateľmi. Nemecká paľba, ktorá prerušila možnosť pohybu člnov po rieke, napokon ráno prinútila zvyšných 300 mužov na severnom brehu kapitulovať. Z približne 10 600 mužov 1. výsadkovej divízie, ktorí bojovali na severnom brehu Rýna 1485 zahynulo a 6414 padlo do zajatia.
Dohra
Hrob britského výsadkára, ktorý padol pri Arnheme v septembri 1944.

Počas operácie Market Garden, Spojenci vysadili viac než 20 000 výsadkárov a 13 500 mužov klzákovej pechoty. Na miesta bojov dopravili 5 200 ton zásob, 1 900 vozidiel a 560 diel. Operácie boli poznačené zlým počasím v Anglicku, ktoré zbrzdili príchod poľských jednotiek ale aj viacerými technickými problémami. Pri svojom postupe k výsadkovým jednotkám v Arnheme prišiel XXX. zbor o asi 1 500 mužov. Len 1. výsadková divízia pri tom stratila asi 7 200 – 7 800 mužov. 82. výsadková divízia stratila ďalších 1 400 a 101. 2 100 mužov. Zahynulo asi 500 holandských civilistov. Neúspech tejto operácie spôsobil, že Spojenci stratili nádej na rýchly prechod Rýna a skoré ukončenie bojov na západnom fronte.

Výška nemeckých strát sa ťažko odhaduje a je pravdepodobne neúplná. Odhady hovoria o 6 400 až 8 000 resp. 9 800 – 13 300 padlých. Niektoré zdroje tiež naznačujú, že Briti mohli počas operácie zajať asi 16 000 Nemcov, no tieto čísla sú rovnako veľmi diskutabilné.

Po neúspechu operácie Spojenci rozhodli o dvoch osiach postupu. Pre sprístupnenie prístavu v Antverpách zaútočili na estuárium rieky Šeldy a zaútočili tiež na východ aby zaistili brehy rieky Maasy. Tento útok na nemecké pozície západne od Maasy pri meste Venlo bol pre Spojencov nečakane nákladný. Prebehla tu bitka o Overloon.

Až vo februári 1945 Spojenci počas operácie Veritable postúpili z Groesbeeckých výšin, ktoré obsadili počas operácie Market Garden, do Nemecka. V marci sa im podarilo preniknúť cez Rýn počas operácie Plunder. Pri tejto operácii sa I. kanadskému zboru podarilo Arnhem 14. apríla 1945 po dvoch dňoch bojov oslobodiť. Zvyšky nemeckých síl v západnom Holandsku sa vzdali 5. mája 1945.

odkaz
👍: spm13
none
45
01.05.2020, 16:02
Citát:
Rozprávka ako ZSSR oslobodili celú Europu od nacizmu

Odpoveď:
ZSSR neprišli Európu oslobodiť, ale zotročiť. ....Teraz už len zostáva otázka, čo by bolo horšie zlo? Hitler alebo Stalin? Kto z nich povraždil viac ľuidí?
👍: Osvietený
none
47

45. spm13 01.05.2020, 16:02

Citát:
Rozprávka ako ZSSR oslobodili celú Europu od nacizmu

Odpoveď:
ZSSR neprišli Európu oslobodiť, ale zotročiť. ....Teraz už len zostáva otázka, čo by bolo horšie zlo? Hitler alebo Stalin? Kto z nich povraždil viac ľuidí?

01.05.2020, 16:06
Máte falošné a zákerné názory. Pretože Stalin aj keď bol súčasťou výhry vo vojne, lebo sa Nemecká ríša porazila, za nesmiernej obety, miliónov mŕtvych, tak po vojne tu Stalin nekonal ako hitlerovské vojská, aby boli koncentračné tábory pre aspoň 6 000 000 obetí, najmä Židov. A keby Hitler vojnu vyhral, tak ZSSR by neexistovalo, a teda hypotézy sú nanič.
none
48

47. Lemmy 01.05.2020, 16:06

Máte falošné a zákerné názory. Pretože Stalin aj keď bol súčasťou výhry vo vojne, lebo sa Nemecká ríša porazila, za nesmiernej obety, miliónov mŕtvych, tak po vojne tu Stalin nekonal ako hitlerovské vojská, aby boli koncentračné tábory pre aspoň 6 000 000 obetí, najmä Židov. A keby Hitler vojnu vyhral, tak ZSSR by neexistovalo, a teda hypotézy sú nanič.

01.05.2020, 17:15
Lemmy koncentračné tábory okukal Hitler od Stalina

Gulag,

sovietskej organizácie zodpovednej za správu (hlavných) pracovných trestaneckých táborov v ZSSR, ktorá existovala v rokoch 1930 – 1960; zároveň prenesene označenie pre zariadenia (tábory) a systém pod jej správou.

Mongolsko bola jediná krajina, ktorá používala GULAGy okrem ZSSR.

Do týchto koncentračných táborov sovietskych i zahraničných zločincov. Je dôležité poznamenať, že to sovietsky vyšetrovatelia a sovietska tajná polícia KGB určovala, kto je "zločincom", tým pádom sa niektorým mohlo zdať, že sú odsúdení neprávom, aj keď zákonník ZSSR takýto postup povoľoval. Do GULAGov sa však nedostávali len obyvatelia ZSSR, ale aj zahraniční hostia, či turisti.

Podľa svedectiev život v GULAGoch nebol dobre zabezpečený. Väzni a odsúdenci v týchto táboroch boli nútení pracovať 10-12 hodín denne, pravidelná strava nebola zabezpečená a nemohli dbať ani o svoje telo, hygienu a zdravie.

Zatiaľ čo väzni koncentračných táborov GULAG boli deportovaní na základe individuálnych a väčšinou falošných súdnych rozhodnutí, ľudia v táboroch GUPVI boli masívne prepravovaní do táborov pre nútenú prácu, pričom ich totožnosť považovali za nepodstatnú

Podľa Rady Ľudových komisárov ZSSR (rus.????? ???????? ?????????? ???? ) zo dňa 7. apríla 1930:

"Úlohou nápravno-pracovných táborov je ochrana spoločnosti pred sociálne zvláštnymi, nebezpečnými zločincami prostredníctvom ich izolácie spojenou so spoločensky prospešnou prácou.

Pracovné trestanecké tábory existovali v Rusku už pred nástupom boľševikov k moci, ale nepomerne väčší rozmer (počtom väzňov) nadobudli až od roku 1929 s vrcholom okolo roku 1950. Veľké množstvo sovietskych občanov bolo odsúdených na nútené práce v gulagoch najmä počas vlády Josifa Stalina, ich počet neskôr počas vlády Georija Malenkova, Nikitu Chruščova a ďalších postupne klesal.

Sovietske a ruské zdroje uvádzajú nasledovné počty väzňov v gulagoch:

v rokoch 1937 - 1953 - 17 miliónov osôb
v rokoch 1929 - 1953 - 21,6 milióna osôb
v rokoch 1935 - 1941 - 19,8 milióna osôb

Spolu s väzňami z pracovných kolónii a zvláštnych sídel dosahuje počet obetí číslo 2 749 163, avšak viaceré zdroje toto číslo považujú za stále neúplné.

Na rozdiel od nacistických vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne či dokonca viac s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými
normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami zaobchádzať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného oblečenia. Vo väčšine táborov nebola úmrtnosť väzňov výrazná, tragédiou mnohých neodôvodnene odsúdených však bolo, že ako inteligencia neboli zvyknutí na namáhavú fyzickú prácu a systému táborov postupne podľahli. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko-baltský kanál.

odkaz

Hladomor na Ukrajine
Ukrajinský hladomor bol jedným z dôsledkov Stalinskej politiky kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorú Stalin inicioval začiatkom 30. rokov 20. storočia s cieľom likvidácie súkromného vlastníctva poľnohospodárskej pôdy na úkor štátom kontrolovaných kolchozov v rámci prvej päťročnice a industrializácie hospodárstva.

Odhaduje sa však, na základe demografického výpočtu Ukrajincov, že to na Ukrajine mohlo byť až 6 miliónov ľudí.
odkaz
none
46
01.05.2020, 16:05
Mini Fini im vyprášili tie kabanice .
none

najnovšie príspevky :

prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 287 767 B vygenerované za : 0.117 s unikátne zobrazenia tém : 36 456 unikátne zobrazenia blogov : 544 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

odkaz Ďakujem ti náš Stvoriteľ, chcem byť s Tebou večný priateľ, ty's život si nám podaroval, potom si sa kdesi schoval. Milujem Ťa milý Bože, nechcem s Tebou byť na nože. Moja vôľa snáď pom...

citát dňa :

Udržiavajúc si svoj duševný pokoj chránime i ten telesný.