Rohožka 7

Už sme pili prakticky šesť hodín bez prestávky a pekne nám už začínal vynechávať rozum. Víno sľubovalo krutú opicu a blížili sme sa k tomu, že sa spustí program náhodne generovaných filozofických úvah. Prisahám, že nikdy nebol náš život prázdnejší ako v tomto okamihu. Obaja sme sedeli na chladnej podlahe kuchyne posiatej popolom a omrvinkami. Pri koši sa váľali prázdne fľaše a my sme si striedali ďalšiu. Koza mi podal cigaretu, zapálil som si a dovolil som si cítiť sa staro. Áno, čakal nás parádny výlet a zážitok a život a všetko, ale chvíľkami som sa nemohol ubrániť pocitu, že sa len zúfalo snažíme vrátiť čas. A nie je to nám ľuďom vlastné? Stále sa špárame v starých fotkách a videách, vždy keď sa stretneme, tak namiesto toho, aby sme niečo nové zažili, sedíme na našich deprimovaných ritiach (áno, deprimované sú len naše zadky, našou lenivosťou a strachom) a spomíname na to, aké to bolo kedysi... najčastejšia ľudská veta nie je dokonca ani „ahoj“, je to „pamätáš keď...?“. To sa ozaj bojíme žiť tu a teraz? Nechcem popierať význam spomienok, ale nezahlcujeme nimi celý nás čas. Už sa teším ako sa stretneme najbližšie a dohodneme sa „o týždeň, zaspomíname si a teraz, pamätáš keď...?“. Spoludepkujúci mi podal víno a rozhodol sa prerušiť hudobný podmas a moje myšlienky.

-Včera som pozeral nejaký divný program. Uvádzal to nejaký lekár, cvokár alebo tak niečo.-
-A?-, spýtal som sa s krásnym prízvukom rumunského štamgasta.
-Mal tam dve ženské a jedného chlapíka.-
-Všetci naraz, či si menili holky?-, chcelo sa mi žartovať a ubrať na pochmúrnosti, no kamarát na mňa vrhol nepekný pohľad s odkazom, že mám ísť na iné pieskovisko.
-Jedna ženská prekonala rakovinu, druhá bola bez nôh a ten chlapík prežil zrážku s vlakom.-
-Múzeum príšer?-, nedal som si pokoj.
-Chceš to počuť ty debil alebo nie?-
-Jasan, prepáč, to je to víno, logni si...-
-A teda neviem, asi všetci traja boli veriaci, ale len tá ženská bez nôh bola veriaca od narodenia.-
-Bude to o viere?-
-Nie, nie vôbec nie o viere... možno trošku, ale skôr myslím na zmysel.-
-Zmysel?-
-No nie ako dôvod, ale nejaký ten pocit. Každý z nich bol v mladosti v pohodke, žili, kalili, okradali rodičov, aby mali na pivo a kondómy. Úplne normálni ľudia ako ja alebo ty. Ale zrazu tej žene museli kvôli nejakej skrytej vade amputovať nohy, tej ďalšej našli rakovinu a týpkovi zhasol motor na koľajach.-
-Boží zásah.-, zasmial som sa.
-Presne!-, takúto reakciu som ozaj nečakal,- Boží zásah alebo zásah osudu alebo karma alebo ja neviem čo. Každý z tých ľudí zrazu niečo objavil. Tá rakoviňáčka si našla všeobjímajúcu lásku a bola sladšia ako minikeksík z kila cukru. Tá bez nôh teraz našla osobného Boha a týpek sa dal brutálne na charitu, pretože tiež objavil niečo „nad“-
-A kde je problém? Úraz alebo ťažká choroba ťa zmení. Na tom nie je nič divné.-
-Práveže o to ide!-
-Nechápem?-
-Ja som si tiež prešiel svojim, čo malo zmeniť môj život...-, neklamal, vedel som, že prešiel ťažkým obdobím v nemocnici a prakticky len zázrak zariadil, že tu teraz mohol sedieť vedľa mňa, -... a nič sa nestalo. Chápeš? Ostal som stále tým istým stroskotaným debilom, aký som bol predtým. Keď som sa vtedy prebral v nemocnici, tak pri mojej posteli sedel kňaz a modlil sa za môj návrat. Očividne to mal zariadiť Boh alebo niečo podobné, ale nikoho okrem seba som si pre mne necítil. Síce sa za okienkom premávali pacienti, lekári, sestričky, príbuzní a pri mne sedel ten kňaz, tak sa nič nestalo. Ležal som tam úplne sám na svojej zaprášenej lesnej životnej cestičke ako práve bicyklom narovnaný slimák. A tak si tam ležím vo vlastnom slize a myslím si „Bože, ďakujem, že si ma vrátil medzi živých“, ale na konci linky je len ten koniec linky, nikto ďalší, žiaden Boh. Tak si myslím ďalej „Ó Všeobjímajúca Láska, ďakujem, že si mi dovolila znovu vedome žmurkať“ a tam zase nič. A teraz tu len zasrane vo vlastnej bezmocnosti trepem o tejto hlúposti opretý vedľa fľaše vína.-

Šiel si ľahnúť, keďže mu neostali sily už ani na depresiu. Ja som ostal sedieť oproti otvorenému balkónu a dorážal som sa. Z jeho prejavu som najskôr cítil krutú dávku sebaľútosti človeka, ktorý nevedel a možno sa ani nechcel nikam pohnúť, ale potom som začal nad tým rozmýšľať a mal pravdu. Vtedy, keď sme sa rozhodli opustiť akademickú pôdu a len tak naverímboha sa vydať na cesty, tak sme tú snahu mali a teraz sme ju mali opäť. Strašne sme sa chceli niekam pohnúť, strašne sme chceli niečo zmeniť, len tu nebolo nič, žiaden vyšší pocit, ktorý by nám mohol dať motiváciu a tak sme len znovu a znovu blúdili od rána k ránu a od večera k večeru, aby sme s nepokojnými dušami padali do nespokojných perín.

Odrazu som sa nevedel rozhodnúť ako veľmi bol dobrý nápad znovu sadnúť do auta a naštartovať smerom za obzor, čo nám to sľubovalo? Na konci som videl len neistotu a prázdno. Ale musel som aj úprimne uznať, že vízia pokračovania doterajšieho života nevyzerala lepšie. Opäť to isté?

Ranný bolehlav neprerušilo ani zvonenie mobilu. No umocnilo ho do takej miery, že som to zdvihnúť musel. Bola to Sylvia. Všetko vybavila a sľúbila, že do hodiny a pol je u nás. Tak som sa vytackal z postele a po skvelej akcii rána „alko****o“ som sa pustil do budenia Kozy. Zabudol som, že po pití to nemá trikrát rád, takže som sa o chvíľku posadil na zem rýchlejšie ako som si predstavoval s otlačkom ruky medzi okom a bradou.

-Ou, prepáč kámo.-
-V pohode, vždy na to zabudnem.-
-Fakt sorec, je to reflex.-
-Chúďa tvoja mama v časoch tvojej povinnej školskej dochádzky.-
-To som mal slabšiu ranu a menšiu ruku.-, zaškľabil sa červenými očami.
-Sylvia príde za hodinu a pol.-
-Varíš raňajky!-
-Do rite!-, zabudol som na naše pravidlo po prepitej noci, kto to prvý hodí na druhého, ten má voľno.
-Skočím po minerálku, nie som hladný.-, pokúsil som sa úprimne sa z toho vyvliecť.
-Ouk, ani ja nemám nejakú chuť.-, podarilo sa.

V obchode mi doplo, potrebujem vypadnúť, ani zázrak dnešného konzumu ma nepresvedčil, že by som tu mal ostať (priznávam, že možno to bolo umocnené mojimi pocitmi po minulej noci). Po ceste späť som ale začal rozmýšľať, že ako odídeme, keď obaja čo máme vodičák sme v takomto stave. Pocítil som výčitky svedomia kvôli Sylvii a povracal sa vo výťahu.

O hodinu a pol tu naozaj bola.
-Panebože, tu je smrad!-
-Vitaj, cíť sa ako doma.-, zvestoval som s útrpným úsmevom.
-Vy ste pili?-
-No kŕmením korytnačiek by som to asi nenazval.-, zapojil sa Koza.
-Trošku...-, uviedol som na správnu mieru.
-Mohla som tušiť, že to takto dopadne. Máte nápad, potom sa ožeriete a vykašlete sa na to. Kašlem aj ja na vás!-

Zabuchli sa dvere a aj moja sánka. Počul som ju ako beží po schodoch a nevedel som, čo robiť. Žalúdok mal stále chuť okoreniť situáciu a Koza začínal znovu zaspávať. Prišiel čas konať.
-Slečna, naskočte si!-
Sylvia sa na chodníku otočila a jej výraz mi podal nápovedu, že som sa rozhodol správne a nesklamal som ju. O niekoľko hodín neskôr som už za západu slnka odstavoval auto na odpočívadle a Koza začínal s rozkladaním dvojmiestného stanu s cigaretou v ústach. Už viem prečo sme odišli, so Sylviou na hrudi a západom slnka mi už patril celý celučičký svet.


Iľja sa po hodine zvonenia a čakania pred vchodom vzdala tiež sa rozhodol konať. Sáša mu nechal kľúče od bytu. Vkĺzol do bytovky a po schodoch dobehol k vchodovým dverám. Neisto strčil kľúč do zámky a otvoril dvere. Po istej chvíli na prázdno preglgol... Sylvia bola preč. Iľja si spomenul na mŕtveho priateľa a zmätene sa posadil na koberec, tam kde všetci patríme...

Tak tá Sylvia furt vystupuje, ako trpiteľka. A ešte tam cítiť ether, tvoju skepsu k nadprirodzeným veciam.

aha Rohožka..až prídem, prečítam

dobre 🙂
ale mam dotaz, aj sa pohnu postavy dalej alebo nie?

nota bene pod rohozkou.

neporovnateľne lepšia s predchádzajúcou časťou.. Rohožky..Podľa mňa má rýchlejší spád deja..Aj keď je tam toho chlastu dosť, nie je to hlavnou myšlienkou Rohožky..Kto priebežne číta, myšlienku nájde...
ether, ešte by som poprosila, keďže na Mozille som ešte dutá s kopírovaním..Pošli mi na.. e-mail adresu: svet.gombicka@gmail.com
predchádzajúcu a aj túto časť..Rohožky..Ak nezabudneš, tak vopred ďakujem 🙂

ach jaj, nevidím tu súhlas..tak nemám za čo ďakovať

trpezlivosť...

ether..obdivuhodné, že stíhaš ešte aj písať ...

to je terapia asi