Príručka pre polemizujúcich

vykúpená vlastnými omylmi a naivnými ambíciami. Už dlhší čas som zamýšľal napísať túto esej. Potrebovalo to iba akýsi impulz a ten sa dostavil po tom, čo sa na mňa na blog.sk zosypala polemická tsunami za niečo, čo som nikdy nepovedal, alebo nenapísal. Rozhodol som sa preto podeliť o svoje skúsenosti a názory získané z vedenia rôznych diskusií a polemík skonfrontované s mojím dlhoročným štúdiom gnozeológie a iných kognitívnych filozofií, či vied.

"Polemika je taký spôsob diskusie, v ktorom sa zúčastnené strany navzájom upevnia vo svojich omyloch." J.Tuwim

Polemiky možno klasifikovať podľa rôznych hľadísk, pre podstatu tejto eseje je podstatné rozdelenie podľa cieľa, ktorý má polemika dosiahnuť. A tu sa mi javí možné základné rozdelenie na polemiku, ktorá má dosiahnuť:

* víťazstvo vo svorke, alebo pocit vlastnej nadradenosti,
* získanie iných uhlov pohľadu na predmet polemiky, ako je môj vlastný.

Prvý spôsob je zásadne prevládajúci najmä na anonymných internetových diskusných fórach, či v politických diskusiách. Druhý je veľmi výnimočný. Kedže metodika oboch postupov sa v zásade vzájomne vylučuje, pokúsim sa popísať aspekty druhého postupu, čím samozrejme v opačnom znamienku popíšem aj ten prvý postup.

Skôr ako sa do toho pustím, musím predsa len napísať niečo o rozdiele v oboch postupoch: kým ten prvý je prirodzený, druhý pôsobí proti našej prirodzenosti a vyžaduje veľa sebazaprenia. Kým na prvý spôsob polemiky nás milióny rokov evolúcie (alebo Božia prozreteľnosť, ako kto chce) vybavili dokonale, pretože nejde o nič iné ako o získanie čo najvyššieho postavenia v hierarchii o****j tlupy (alebo ako to s obľubou nazývajú evoluční psychológovia "klovací poriadok"), druhý spôsob je starý iba niekoľko tisícročí a búri sa proti nemu celá naša prirodzenosť. Typické je to najmä v polemike medzi samcami druhu Homo sapiens, samice sú asertívnejšie a ochotnejšie akceptovať iné postoje. Samcom súťaživosť ovšem vyplýva z "povolania". Nemali by sa za ňu, podľa mojej mienky, hanbiť, ani ospravedlňovať, nie je to ich negatívny, alebo pozitívny rys. Pokiaľ to nejde inak, pokiaľ by zdržiavanie sa adrenalínu bolo na úkor nášho zdravia, polemizujme bojovne a súťaživo. Má to svoj význam, dokonca obrovský... ale to už prekračuje rámec tejto eseje.

Prečo je potom dobré rozoberať ten druhý spôsob polemiky? Zdá sa, že sa tak dajú dosiahnuť zaujímavejšie výsledky, boj v tlupe je predsa len trocha nudný, pretože je stále iba o tom istom. Ale to je možno iba názor môj.

Kto má v polemike pravdu

Stručná a jednoduchá odpoveď je - nikto a všetci. Nemá zmysel tu rozoberať otázky subjekto-objektového vzťahu človeka k jeho bytiu. Nemá zmysel zaoberať sa dôsledkami vývoja vied a filozofie, ktoré sa po stáročiach ocitli na svojich hraniciach, kde musia neraz poctivo priznať, že musia rezignovať na absolútnosť svojich tvrdení. Stačí, keď značne zjednodušene povieme, že všetci sme súčasťou všetkého, a tak nemôžeme do určitej miery neodrážať vo svojich tvrdeniach toto všetko a súčasne nemôžeme tvrdiť, že sme tým všetkým.

Pre túto esej je dôležitý záver: môj súper v polemike má (či nemá) tak isto pravdu, ako ja, aj keď sa obe pravdy navzájom vylučujú. Nikto z nás nemá šancu zistiť, kto skutočnosť odráža viac, ja alebo ten druhý.

Je cieľom polemiky uznať inú pravdu?

Pochopiteľne nie. Cieľom polemiky je spoznať inú pravdu, ale brániť si svoju. Iná pravda často dobre poslúži ako zdroj argumentov pre pravdu moju. Tiež často iná pravda pomôže odhaliť nové aspekty pravdy mojej.

Je potrebné mať protivníka v úcte?

Samozrejme nie. Ide o polemiku názorov, nie súboj opíc v tlupe. Protivník je tvorcom a nositeľom svojej pravdy, nič viac a nič menej, Treba mať v úcte tú jeho pravdu a k nemu si nevytvárať nijaký vzťah. Vôbec najlepšie je o ňom nič nevedieť a ani sa oňho nijako nezaujímať.

Dokedy má polemika trvať?

Sú dve podstatné kritériá na trvanie polemiky, obe vyplývajúce z jej užitočnosti:

kým sú prinášané nové argumenty a
kým sa polemika vedie vo vecnej a nie osobnej rovine.
Má mať polemika víťaza?

Je mi trapné sa opakovať, ale musím... polemika nesmie mať víťaza. Ak sa tak stane, niekde sa stala chyba. Buď sa do nej vkradli osobné aspekty, alebo jeden z polemizujúcich nie je schopný nájsť nové argumenty pre svoju pravdu a druhý to nesprávne považuje za svoje víťazstvo. Ak niekto nie je schopný nájsť argumenty pre podporu svojich tvrdení, nijako z toho nevyplýva, že jeho tvrdenia nie sú správne. V takom prípade je užitočné sa za polemiku slušne poďakovať a skúsiť si nájsť niekoho, kto v polemike dokáže pokračovať, alebo pokúsiť sa zaujať súperovo stanovisko a rozvíjať ho vlastnými silami.

Ako na to (Know-How)

V tejto časti by som rád predostrel niektoré praktické rady, ako postupovať v polemike.

Krok prvý: vypočuť (prečítať) cudzie argumenty
Tento prvý krok sa zdá jednoduchý. Omyl!!! Opak je pravidlom. V polemike sa ľahšie číta, alebo počúva to, čo si myslím, že súper povedal, ako to, čo skutočne povedal. Uvediem príklad:

V príspevku na daimonion.blog.sk "Zomrel Leonid Iljič Brežnev..." som napísal kritiku slovenských verejnoprávnych médií za ich, voči vládnej ideológii konformný, prístup. Väčšina reakcií nereagovala na obsah článku, ale na provokatívny nadpis, ktorý zámerne vyvolával pocit, že porovnávam Jána Pavla II s Brežnevom. Ak si tento článok prečítate pozerne celý, nič také tam nenájdete. Reagujúci si článok zjavne neprečítali, stačil im iba nadpis, ostatné bolo pre nich nepodstatné. Pokúsil som sa ich usmerniť v nadväznom článku "Pre tých, čo síce píšu, ale nevedia čítať". Márne. Hoci som po lopate zdôraznil že článok je o neprofesionalite médií a ich riťolezectve, naďalej polemizovali s vlastným strašiakom ateistu, ktorý nemá rád Svätého otca.

Krok druhý: Pochopiť cudzie argumenty
Toto je pomerne ťažká úloha a vyžaduje od každého neraz značný intelektuálny výkon. Potiaž je totiž v tom, že je nesprávne vychádzať z predpokladu, že protivník dokáže presne formulovať svoje argumenty. Zväčša nedokáže, treba na to talent. Aby sme teda dokázali polemizovať s cudzími argumentami, treba ich najprv pochopiť, ale nie tak, ako sú napísané (povedané), ale ako sú protivníkom myslené. Treba jeho stanovisko pochopiť z jeho hľadiska. Tu je ten hviezdny moment takejto polemiky, pretože od tohoto momentu sa dokáže vytvárať naše vlastné, o cudzie argumenty obohatené stanovisko.

Ako príklad neskromne uvediem svoju esej "Boh samozrejme existuje", v ktorej sa snažím, hoc ateista, ukázať, že polemika o existencii Boha je v podstate bezpredmetná. Dopracoval som sa k nej cez viaceré polemiky na túto tému, ale aj cez snahu vcítiť sa do hlboko veriaceho človeka a cez pár veľmi intímnych zážitkov, ktoré by niekto mohol označiť ako mystické. Trúfam si povedať, že do určitej miery chápem veriacich ľudí a do určitej miery aj neveriacich. Preto som sa cítil byť oprávnený napísať iba mierne k ateizmu inklinujúce stanovisko k existencii Boha.

Krok tretí: analýza cudzích argumentov
Keď naozaj pochopíme cudzie argumenty ako boli myslené, môžeme sa pokúsiť o ich analýzu. Najprv sa pokúsime nájsť vnútorné rozpory v cudzích argumentoch z ich pozície. Pokiaľ sú cudzie argumenty vnútorne rozporné, je tu možnosť, že sme niečo nepochopili, alebo nám protivník niečo nepovedal, alebo sám v tom nemá jasno. Pre nás je dôležité, že odstránenie týchto vnútorných rozporov je v našom záujme, ak chceme dospieť k zaujímavému výsledku. Preto sa o to pokúsime a skúsime nájsť vnútorne bezrozporné stanovisko. Ak sa nám to nepodarí, musí to spraviť protivník, alebo ukončiť diskusiu.

Ak sa dopracujeme k vnútorne bezrozpornému stanovisku, skonfrontujeme toto s naším východiskom. Ak nájdeme nové východisko, je na rade súper. Inak je na nás, aby sme preskúmali naše stanovisko a vo svetle cudzích argumentov sa ho pokúsili obnoviť, obohatiť. Ak sa nám to podarí je na rade súper, ak nie, mali by sme diskusiu ukončiť a skúmať predmet polemiky hlbšie.

Výstraha: nevkladať do cudzej polemiky vlastné predstavy

Toto je veľmi častá chyba. Nepolemizujeme s tým čo súper povedal, ale s tým, čo si mysíme, že povedal.

Výstraha: nepsychologizovať protivníka

Psychologizácia protivníka je hlavná metóda polemiky prvým spôsobom, pretože ide o získanie postavenia v svorke a vtedy je to podstatný a účinný prostriedok. V polemike druhého typu je to však úplne neprípustné. Protivník nie je človek, nepatríme do žiadnej svorky, chceme si iba odovzdať odlišné pohľady. V takejto polemike je to iba plýtvanie časom. Preto ja sa takýchto polemík nezúčastňujem.

Výstraha: čítať to po sebe

a neodpovedať hneď. Ono vôbec je dobré si veci napísať a s odstupom času prepísať a potom to ešte zopakovať. Pomáha to preniknúť k podstate vlastnej argumentácie a redukuje to vnútornu nekonzistentnosť postoja. Človek je neraz v prvom momente rozhorčený a píše, čo mu adrenalín vnucuje. Ale po čase všetko môže vyzerať (aneraz aj vyzerá) inak.

Toľko zatiaľ postrehov o polemike druhého typu. Mám isté tušenie, že som na niečo zabudol. Ak si spomeniem, doplním. Zároveň chcem všetkých ubezpečiť, že aj ja sa stále učím týmto zásadám, že rozhodne nie som v tomto smere nejaký guru. Pokiaľ tieto názory niekoho zujali, prípadne by chcel o nich polemizovať, prosím nech sa obráti priamo na moju mailovú adresu.

branit si svoju pravdu...vsak to je v polemike ok, ale inak v zivote je to riadna hovadina...🙂))

mne sa pacil zeman, ked odmietol poskytnut rozhovor TA3, a vobec ziadnemu sk mediu, lebo ho ohovorili v sme-tiach.. presne tak by mali vsetci postupovat, poskytovat rozhovory len serioznym mediam.. nech tie shitne skra****u..