Príbeh "voľnej výchovy "

Príbeh voľnej výchovy

Po dlhšom čase som sa vybral do Košíc autobusom. Nešiel som ním už
niekoľko rokov a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a
pohľad mi upútala skupinka ľudí čo sedela neďaleko mňa. Na
štvorsedadle sedela stará pani a jej manžel, oproti ním mamička jej
asi štvor až päťročná dcéra. Obe vyfiknuté ako z módneho časopisu.
Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a znechutený a občas
kradmý pohľad po ľuďoch akoby hovoril "Preboha, fuj, kde som sa to
dostala" Jej malá princezná mala podpätky a maľovanie nahradili copiky vyčesané na vrch hlavy.
Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že znechutená rovnako, ako jej mama. Oproti
ním sedeli starček a starenka. Manželia. Obaja sa opierali o paličky,
boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali.
Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora. Sedeli, nikoho si
nevšímali, len pani občas vyrušilo kopnutie malej princezny pod
koleno.
Najprv sa zdalo, akoby náhodou, že nechcene sa dievčatko dotklo
špičkou topánky babičky. Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že
kopance sú cielené. Kývala nohami, kývala, pohľad upretý na tvár
starej pani a kop - a zas akoby nič sa pozerala cez okno. Stará pani
si poposadla a za chvíľu zas. Pátravý pohľad a raz, dva, tri - kop. A
zas nenápadný pohľad von. A tak dookola. Babka už nevedela kde s
nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak
trpezlivo sa snažila vycítiť okamžik výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia
okolo nehovorili nič.
S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a
znechutenie obidvoch manželov a ostatných cestujúcich. Celé to
sledoval mladík stojací opodiaľ. Mal také tie široké nohavice s
rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu.
Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom
sa zas pozeral znudene von. Nerobil nič. Bol jeden z mála ľudí, na
ktorom sa nedalo poznať či sa zabáva, alebo je pohoršený. Keď už stará
pani nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj
sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
"Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte čo robí??"
Mamička sa pozrela na mňa potom na svoju princeznú, pohladila ju a
pohŕdavo povedala:
"Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu".
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo,
kým autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže
pása sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku
dverám. Keď bol tesne pri nich, urobila sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo
pár okamžikov. Dokolísal sa pomaly k ním, stále mal ten nič
nehovoriaci výraz, kľudne až lenivo vybral z pusy žuvačku a jedným
pohybom ju zamotal dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď
maliar dá na obraz tú poslednú dôležitú bodku. Bez mihnutia oka
postupoval ďalej k dverám akoby nič.
Mamička zalapala po dychu za vyštekla: "Čo to robíš ty idiot jeden"? "Šibe ti?"
Chlapec len tak lenivo otočil hlavu späť a úplne kľudným hlasom
povedal: Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu... Ahoj"
Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu a ešte sa na starú pani
usmial a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu
neisto zamávala. Celý autobus sa zabával. A ja s ním. Teraz v tom
prípade "voľná výchova" priniesla svoje ovocie a pre všetkých ten
mladík bol taký "borec nakoniec"

..je to pekný príbeh toho chlapca no tomu decku..len jednu poza uši a je :D

hahaa krasne Chalan nemal iste az taku volnu vychovu.. Ale nie tomu decku by som dal facku, ale jeho tupej materi

Ešteže tam bol ten happy end.

totiž ono sa takéto veci podobné stávajú pomaly denno denne a mlčky sa na to prizeráme. A práve takí, od ktorých by to človek najmenej čakal, sa zachová najlepšie. To je aj o tom ako sa tu raz písalo v jednej téme, že "šaty robia človeka".. odsudzujú sa ľudia podľa vzhľadu.

Ľahostajnosť je problém spoločnosti. No zlé je aj to, ak sa ľudia nevedia brániť. Moja dcéra mala v škôlke problém s jednou malou bitkárkou. Sťažovala som sa riaditeľke opakovane. Napokon nám odporučila, že moja dcéra sa musí sama ubrániť, musí jej to proste vrátiť. A naučila sa, už vie, že sa nemá nechať biť.

👍: Martin

To je fajn že sa naučila brániť.

Anette, toto presne bolo s mojim synom v škôlke, kedy sme našeho doma učili sa ručne "brániť" voči jednomu spratkovi nevychovanému drzému rozmaznanému..keď nič nepomohlo ani rozhovor s učiteľkou ani s rodičmi, ani upozornenia priamo chlapcovi nezaberali, tak som si toho chlapca vystihla keď bola sám a pošepkala som mu : " ešte raz sa dotkneš môjho syna, takú ti jednu vypálim že sa na mieste poserieš")).. na počudovanie ono to zabralo , syn mal odvtedy pokoj a mňa sa panicky bál...))

mne je toho dievcatka uprimne luto ze ma tu super volnu vychovu...deti potrebuju vedenie a nie tento druh lahostajnosti. to im len a len skodi.

Aká matka, taká Katka. Isteže vychovávať treba ináč.

coool
aj ked , toto nie je dobry priklad spravania sa deti.