Pôrod

Mesiac vyškrabáva do obločnice spln. Psy zavýjajú, mačka a kocúr prenikajú do seba, len malé svetlo osvetlí ulice konkubín. Noc, ktorú iba málokto neprespí. A predsa neprespí.
Budím sa. Čakám, zvrtnem sa, ohnem si ranné telo nadol. Oči otvorené, duša zatvorená, ešte chcem byť aspoň mdlí. Je mi akosi zvláštne rýchlo, no nemám snahu. Nechce sa mi pozerať na svet, ktorý je slepý. Nechce sa mi počúvať zvuky, ktoré sú hluché. Nechce sa mi mať rád ľudí, ktorí vytrvalo nenávidia.
Neviem ani ako, ale vykročím vpred, moja stopa urobí krátky vlhký znak, aj ten je depresívny ako penis v análnom otvore môjho najlepšieho budúceho kamaráta. Umyjem sa? Nemôžem, akýkoľvek pohyb v smere čistoty nezvládnem, aj tak sú všetci špinaví.
Na hrudi mi svieti tlkot, cítim, ako sa krv tlačí zo srdca von rýchlosťou Saganovej nohy. Opäť ten trápny pohyb vpred, som pred východom. Mám vstúpiť do smogu, stresu, smogu, apatie, smogu, hystérie, smogu, prachu dezinformácií, smogu, betónovej morálky, smogu, afektu, smogu, suterénnej amorality, smogu, detailnej nevšímavosti, smogu, disharmónie, mám Danteho peklo Mefistom znásobiť?
Každý z nás občas stojí obdobne znechutený pred východom, preto, odpovedzte danému človeku, ktorý tam práve zapúšťa jedovaté korene. Ako ho presvedčiť, aby vstúpil do života alebo radšej uzamknúť pôrodné cesty?

Keď len občas, tak to je v pohode.

Chaba reakcia, pro forma, len aby bola. len aby ma citali a vedeli, ze dycham litery))..

Mne to takto stačí.

zivot je dar, zajdi si na onkologiu. najlepsie detsku. ani tie deticky tam nevyplakavaju ako ty.