Podlaha 2

Bol krásny teplý jesenný večer. Neďaleký strom ponúkal príjemný tieň, ktorým nás chránil pred spaľujúcim slnkom, ktoré sa akosi ani nechystalo zapadnúť. Pozrel som sa na zlatisté bublinky derúce sa na slobodu a odpil som si z pohára. Bola to tá chvíľa, v ktorej chce každý niečo povedať, lenže nikto nevie čo a vo vzduchu zavisne ťaživé ticho. Bol som tu s Jankou a Jožom. Obaja si mĺkvo upíjali z piva a Janka sa snažila prehlušiť ticho šťukaním zapaľovača. Krásny teplý lenivý jesenný večer. Všetci sme zvažovali zajtrajšiu školu, na prednáške by sme sa aj tak nič nedozvedeli na seminári sme mali voľnú absenčku. Počasie neúprosne odmietalo našu snahu o chodenie do školy. Okolo prešiel asi tridsaťpäťročný pán, ktorý pohľadom premeral Jankine tričko. Mal prečo. Vo výstrihu si pokojne odpočívali dve krásne veľké prsia, boli presne ten typ, z ktorého neviete spustiť oči. A ona to vedela. Aj ten už to vedel. Vedel som to koniec koncov aj ja. Už dva týždne totiž patrili nie len jej, ale aj mne.

Chápem, že tu je moment, pri ktorom sa musím pozastaviť. S Jankou sme spolu nádejne chodili. Sylvia bola preč a ja tiež. Náš rozchod na vysoké školy znamenal aj rozchod úplný. Bolo až desivé ako rýchlo zhasol plameň šťastia, ktorý sme tak dlho a tak poctivo trápili jeho budovaním. Bolo to jednoducho jednoduché. Ahoj, buď šťastná, ty tiež a hotovo. Či to bolelo? Bolelo. Ale taký je život, raz sa tešíte, raz smútite a občas to aj bolí. Ani sme sa nesnažili náš vzťah zachrániť, zmáhal sa v kŕči nastávajúceho odlúčenia a tak sme ho nechali nech sa udusí. Janku som stretol tu na výške. Teda jasné, najprv som stretol jej záhadné prsia a potom ju. Tak ako každý. Veľmi rýchlo sme si porozumeli a jeden večer na diskotéke, na ktorej sme nechceli byť, sme sa začali bozkávať. Tiež to bolo len také jednoduché. Ak aj nebolo, tak ja som to odmietol komplikovať. Toho som mal už skutočne plné zuby. Potom to už išlo rýchlo. Stretli sme sa raz, dva razy a jej spolubývajúci a spolubývajúce boli preč a bola povestná ruka v rukáve. Vo všetkých možných zmysloch. Tak to zrejme malo byť a inak ani nebolo. Bola mojou spolužiačkou, čo pochovalo akékoľvek záletné snahy alebo túžby. Bolo to neuveriteľné osvieženie. Najmä po tom všetkom so Sylviou. S Jankou to bolo všetko prirodzené a ľahké. Žiadne hlúposti, žiadne zbytočné snahy. Len sme sa smiali a tešili jeden z druhého. Zbohom spomienky.

Čakali sme na Lukáša. Na hybnú silu našej partie. V škole nehviezdil, v baroch áno. Pomaly sme si odpíjali piva a apaticky sme diskutovali. Skrátka sme zabíjali čas. Predvčerom sme boli na koncerte, ale to, ako sme sa tam vyžili už upadalo do nemilosrdných zubov vždy melúceho času. Slnko sa konečne pohlo na dolnej dráhe a tak aj nočné tvory v našich krehkých denných telách ožívali. Nič sa nemenilo, len maličkosti. Potrebovali sme sa tešiť a tak sme čakali na Lukáša.

-Nemešká už?-
-Ako vždy, ale je to len desať minút. Ako ho poznám, to má ešte polhodku.-
-Pravda.-
-Musím si nájsť ženu.-, rezolútne vyhlásil Jožo.
-To vždy, nie?-
-Ale potom musím vždy sedieť ako piate koleso pri voze.-
-Nezvykol si si ešte?-
-To je tiež pravda.-
-Jožko, neber to tragicky. Niekde na teba čaká blondína so štvorkami a zázrakom medzi nohami.-, Jožo zaúpel ako ranené zviera. Nečudoval som sa, ktorý muž nikdy v živote netrpel naliehavou túžbou po ženskom lone.
-Janka má pravdu. Dočkáš sa a ak nie, tak ti nájdeme chlapca.-
-Mám pocit, že ani s tými by sa mi nedarilo.-
-Takže žiadne veľké odhalenie sa dnes večer nekoná?-
-Choď do riti.-
-Keď Janka nechce.-
-Si sprostý, Alex.-
-Ale no tak zlato, len raz.-, pri predstave nahej Janky sa nejako rozbehol aj Jožo.
-To je pravda, snáď by si mu neodoprela radosť!-
-Ste prasatá.-
-A to sme pritom ten istý druh.-
-Čaute, sráči!-, dorazil Lukáš so svojim širokým úsmevom, -Ahoj, Janka. Zas ťa v mysliach zneužívajú na svoje perverznosti?-
-A ty nie?-
-Ja nie! No možno aj áno.-, priznal sa smutne, -Veľkú dvanástku!-, zakričal smerom do baru.
-A nikam nejdeme?-
-Čo by sme nešli, ale Lukáško si musí zvlažiť hrdlo.-, rád o sebe hovoril v tretej osobe. Inak sme si to už ani nevedeli predstaviť. Proste to k nemu patrilo a dievčatá mu to žrali.

Všetci sme boli spolužiaci, teda Lukáš opakoval ročník a teda bol z nás najstarší, ale aj tak bol rovnako mladý. Možno aj najmladší. Netušili sme prečo študujeme a prečo práve tu, ale bolo nám ako nikomu. Radovali sme sa a to nám stačilo. Slnko konalo svoj kolobeh a občas pokrútilo noštekom nad našou existenciou, ale rozumelo nám.

-Kúpime dáke pivá a pôjdeme si sadnúť na štadión, tam niečo vymyslíme.-, štadiónom mal Lukáš na mysli ihrisko, ktoré niekto zabudol dostavať za našou školou. Trávnik bol síce krásne zelený a každý deň kosený, ale okolie tomu nijako nenasvedčovalo. Tak sme to využívali na to, aby sme sedeli na rozbitých kamenných laviciach (dosky totiž už niekto vytrhal).
-Stihnem ešte jedno?-
-Nie, veď pozeraj.-, Lukáš exol pivo a kývol na barmanku, že zaplatíme.

Nechodili sme tu až tak dlho, ale on áno. Koniec koncov, aj my sme sa rýchlo zaradili do stálej klientely. Takže sme poznali personál a ten poznal nás. Občas nám dali niečo len tak, občas sme na druhý deň doniesli peniaze. Dlhy sme nemali radi ani my, ani oni. Tak sme zaplatili a skočili do obchod po osem plechoviek. Usadili sme sa na kamene a rozmýšľali nad tým, kam dnes pôjdeme. Teda viac menej rozmýšľal Lukáš a my sme len čakali, či niečo vymyslí, alebo ostaneme len na pive pri slniečku. Janka bývala na tom istom byte ako Lukáš, Jožo a ja sme zas bývali na intráku asi štyridsaťpäť minút od danej bytovky. Tak sa mi však zdá, že sme aj tak viac času trávili u nich na byte. Býval s nimi ešte nejaký štvrták, ktorý tam však nikdy nebol a ani Lukáš, ktorý tam býval s ním už druhý rok, ho poriadne nepoznal. Ďalej s nimi bývali ešte dve dievčatá, obe prváčky, ktoré študovali na našej fakulte, len jemne odlišný odbor. Takto som teda zažíval krásne rána vedľa Janky, ktorá ešte spokojne spala a pri tých dvoch, ktoré ma okamžite začali považovať za súčasť tejto ináč výlučne dievčenskej izby a tak predo mnou behali len v nohavičkách a ja som mal pocit, že som v tom povestnom moslimskom nebi. Lenže tu by ste panny hľadali asi márne. Nevadilo mi to, nie som náročný. Neskôr som každý utorok s jednou z nich fajčieval na okne. Ľudia kráčali do práce a tí šťastnejší, ktorí sa pozreli hore, mali lepší deň, pretože si so sebou odniesli spomienku krásnej mladej dievčiny v podprsenke, mňa si pravdepodobne ani nevšimli.

Takto sa s najobyčajnejšou samozrejmosťou premenil môj život. Všetko sa zdalo ako dávna minulosť, prípadne ako film, ktorý sa vám páčil, ale už si naň neviete presne spomenúť. Iste, nenechal som všetko za sebou, pretože všetko, čo si zažijete, si nesiete so sebou už celý život. Máte to vypálené v duši ako Kainov kruh. Len som si asi vydýchol. Cítil som sa ako by som po saharskom maratóne dobehol priamo do vlažnej vane. Žil som si a nič mi nevadilo, vzduch býval rovnako sparný a občas svieži. Občas pršalo a občas svietilo slnko. Občas sme sedeli doma a pozerali filmy a občas sme sa spamätávali o piatej ráno.

-Už viem, ideme do Krígľa!-

Veru, občas si my ľudia sami zbytočne komplikujeme život a neuvedomujeme si, že spokojnosť, či chvíle šťastia nám môže priniesť práve jednoduchšie a priame pozeranie na dané veci a skutočnosti ... Špekulovanie, premýšľanie až príliš do hĺbky je občas skôr na škodu ...