Päť fáz smrti

1.POPIERANIE A IZOLÁCIA
Prvé štádium, do ktorého sa človek obyčajne dostane, keď sa dozvie o svojej blízkej smrti, je odmietnutie priznania, že sa to týka jeho. Povie napríklad, že sa lekár určite pomýlil, že sa poplietli rOntgenové snímky, prípadne sa domáha ošetrenia iného lekára. Pritom vo vnútri, v skrytosti, môže vedieť, že sa to naozaj týka jeho. Navonok sa to však bojí priznať. Skúsenosť hovorí, že sa jedná zvlášť o pacientov, ktorým skutočnosť blízkeho konca bola oznámená nešetrne, stroho. Treba pozorovať, kedy je pacient disponovaný prijať túto skutočnosť. Nemôže sa stať, že to oznámi, niekto, kto „to chce mať rýchlo za sebou“. Najlepšie je oboznámiť pacienta so smrťou čím skôr, kým je relatívne zdravší a schopnejší rozmýšľať. Dôležité je tiež hovoriť na túto tému len toľko, koľko vládze uniesť v danej chvíli, nie príliš dlho.
Ako ale zistiť, kedy si už pacient nepraje zapodievať touto témou? Stáva sa, že z veľmi vážneho rozhovoru o smrti zrazu pacient prejde k úplne iným veciam, ktoré môžu byť v úplnom rozpore s tým, čo hovoril predtým. Počúvajúci môže mať dojem, akoby v tej chvíli vôbec nešlo o človeka s vážnou chorobou. Vtedy nie je dobré pacienta „vovádzať do reality“, upozorňovať ho na rozpory a protirečenia. Treba ho aj nechať chvíľu snívať, oddýchnuť od myšlienok na smrť.
Avšak aj keď je pacient oboznámený a vyrovnaný so skutočnosťou blízkej smrti, dochádza aj neskôr k tomu, že sa uchýli k tzv. izolácii, t. zn., že oddeľuje zdanlivo neoddeliteľné veci - napr. svoje zdravie a chorobu, smrť a nesmrteľnosť. Je potom schopný uvedomovať si nevyhnutnosť smrti a zároveň mať nádej.
V štádiu popierania môže niekedy pacient zotrvať až do smrti. Človek sa cíti veľmi frustrovaný, kvôli tomu je tu aj zvýšené nebezpečenstvo samovraždy. Preto nastáva potreba kontroly nášho správania sa a reakcií pri pacientovi s terminálnym ochorením. Všetko sa to odráža na jeho postojoch. Môžeme mu tým totiž veľmi pomôcť alebo naopak, výrazne uškodiť.

2.ZLOSŤ

Zo skúsenosti o prijatí správ o katastrofických udalostiach vieme, že aj keď človek má tendenciu najprv túto správu neprijať a poprieť, predsa sa nakoniec musí podrobiť tvrdej realite a priznať skutočnosť.
Tak je to aj v okolnostiach terminálne chorého pacienta. Po fáze popierania nastupuje fáza zlosti, hnevu. Pacient chtiac-nechtiac musí prijať realitu. Nasleduje pocit zlosti, závisti, namrzenosti. Dáva si otázku: „Prečo práve ja a nie niekto iný?“ Pacient si vybíja zlosť na komkoľvek, kto je nablízku. Môže to byť zdravotný personál, príbuzní, spolupacienti; môže to byť napr. hocijaký program v televízii, ktorý ho rozčúli, alebo niečo iné.
V tomto stave je veľmi potrebná empatia, t.j. vcítenie sa do toho, čo ten človek prežíva. Všetko, prečo žil, všetka aktivita, všetky diela, ktoré vykonal, necháva tu na zemi. Je mu to všetko takpovediac nanič. Všetok majetok, peniaze necháva, aby s tým urobili iní, čo chcú. Ak pritom pacient má možnosť pozorovať, že svet sa zaobíde aj bez neho, cíti sa o to viac sám a nepotrebný, možno už zabudnutý a ako niečo „navyše“. Preto vysiela do svojho okolia avízo, že ešte žije, ešte je tu, ešte nezomrel. Ak sa nájdu ľudia okolo neho, ktorí ho chápu, majú pre neho čas a venujú mu pozornosť, pacient časom zmierni svoje požiadavky a utíši sa. Dôležité je nebrať tento hnev osobne, lebo aj tak sa nevzťahuje na ľudí okolo, ale je zameraný proti nezvratnej skutočnosti. Ak si toto človek neuvedomí, môže len prispievať k hnevu a nepriateľskému postoju nemocného. Pacient potrebuje pocítiť, že niekto má o neho záujem, že je prijímaný a milovaný.

3.VYJEDNÁVANIE
Táto fáza je menej známa, ale je rovnako dôležitá pre pacienta ako predošlé, hoci trvá relatívne krátko. Podobá sa reakciám malých detí, keď chcú niečo dosiahnuť(„odmena za dobré správanie“). Najčastejšie to býva prianie predĺženie života a prežiť niekoľko dní bez bolestí, ale aj iné priania, všetko ako odmena za nejaké mimoriadne služby alebo za dobré správanie a pod. Takéto „zmluvy“ uzatvárajú pacienti väčšinou s Bohom a obvykle ich utajujú. Zmienky sa o nich objavia len „medzi riadkami“. Napr. pacient sa chce zasvätiť Bohu výmenou za určité predĺženie života alebo chce venovať niektoré svoje orgány vede, len aby mu lekári čo najviac predĺžili život atď.
Ak sa objavia kde-tu podobné náznaky v pacientovom prejave, je dôležité, aby neboli podceňované a prehliadnuté. Z psychologického hľadiska sa totiž môžu spájať s pocitom viny. S takýmito sľubmi sa pacienti obyčajne najlepšie zdôveria duchovnej osobe(kňazovi). Je veľmi dôležité, aby sa pacient zbavil svojho iracionálneho strachu, či dokonca želania byť potrestaným za svoju vinu. Jej ťarcha totiž stále rastie s porušenými sľubmi a ďalším vyjednávaním.

4.DEPRESIA
V tejto fáze smrteľne chorý pacient už nemôže svoju chorobu popierať. Jeho pocity sa menia na pocity straty. S rozsiahlym liečením pribúdajú aj finančné náklady. Pacient si musí zvoliť: buď dá financie do liečenia, ktoré môže byť aj neúspešné, alebo odoprie iné veci sebe, prípadne svojim najbližším(deťom). Kvôli častým absenciám stratí napr. zamestnanie. Môže trpieť kvôli nezdarom, strateným príležitostiam, zlyhaniam, pokiaľ bol ešte zdravý. Všetky tieto okolnosti navodzujú a zvyšujú smútok, depresiu. Popri tom sa pridáva ešte iná depresia - smútok zo skorej rozlúčky so svetom.
V spomínanom prvom druhu depresie je veľmi nápomocné, ak duchovný a kompetentný sociálny pracovník reorganizujú život najbližších príbuzných nemocného, najmä ak sú touto situáciou postihnuté deti alebo starí ľudia. Vtedy sa depresia chorého veľmi rýchlo stráca.
Na druhý typ depresie však treba reagovať ináč. Väčšinou sa v takýchto situáciách pokúšame ľudí rozveseliť, utešovať. Ak je toto chvályhodné pri prvom type depresie, teraz je otázka, či je to na mieste. Tu pacient nemá veľa slov, skôr je ticho. Takisto ani veľa slov z našej strany veľa nezaváži, ba má opačný účinok. Omnoho dôležitejšie je súcitiť s ním, vyjadriť to napr. dotykom ruky, pohladením, dlhšou prítomnosťou pri chorom - posedením pri lôžku. Nenúťme pacienta bojovať o život, kým on sa už pripravuje na smrť.
Je tu tiež namieste spomenúť, že v tomto štádiu sa vyskytne dosť ľahko túžba skrátiť si utrpenie, požiadať o injekciu, ktorá by to všetko ukončila. Preto je dôležité urobiť všetko preto, aby tieto chvíle pacient prekonal bez podobných dôsledkov.

5.AKCEPTÁCIA - PRIJATIE
Posledná fáza zomierajúceho je akceptácia stavu, v ktorom sa nachádza. Je pochopiteľné, že sa to týka tých, ktorí majú dostatok času - teda keď nejde o náhlu smrť. Pacient je schopný hovoriť o svojej predošlej bolesti, o svojich pocitoch a hneve. Často upadá do krátkeho spánku, je unavený a zoslabnutý. Prestáva ho zaujímať vonkajší svet, vyrušujú ho časté návštevy. Akceptácia nie je šťastné štádium, za aké sa často považuje, je to takmer strata vedomia. Boj je dobojovaný a prichádza čas na odpočinok pred dlhou cestou. Tu je veľmi dôležitá neverbálna komunikácia, napríklad zotrvanie pri posteli chorého, držanie za ruku. Veľmi vhodná je na to večerná chvíľa, keď už pominul denný ruch. Pre pacienta je dôležité vedieť, že jeho príbuzní na neho nezabúdajú.

Tak čo, dubino, už dobojovávate? :D

Chybný názov. Smrť nemá štádia.Ide o štádia umierania. To je rozdiel. Okrem toho, chýba tu linka na článok z internetu.

Toto nemôže byť všeobecný postup emócií, veriaci sa tešia na stretnutie s Bohom, či?

wendigo..sú to ale sprostosti, ..za to niekto berie honorár ? ..smrť môže prísť náhle..v nepripravenom okamihu..teraz si a už nie si. asi tak..))..so smrťou sa nevyjednáva..smrť sa pošle do riti , pretože ja tu ešte chcem byť.

a pod 5-timi fázami smrti (keďuž autor píše o 5-tich) ..si predstavujem niečo ako
1. pocit
2. uvedomenie sa
3. vnútorná a duševná príprava
4. tichá rozlúčka
5. výdych.

ak sa môžem opýtať, ako vysvetlíš že sa niekomu premietol život pred očami? keď má niekto, koho náhle zrazí auto sedemdesiat rokov. to sa mu tie fázy odohrajú v hlave v jednej sekunde?

hovorí sa, ..že sa blížiaca smrť cíti dopredu..teda nevie síce akou smrťou sa pominie..ale vraj to človeku sa blíži "jeho čas ...ten človek je iný, "lúči " sa dopredu a druhí nechápu, niekto stihne dať ešte veci tzv. na "poriadok" ../neviem či tomu rozumieš /..
Nikdy nezabudnem.,mala som jedného žiaka na výtvarnej, chlapčeka 10 ročného..šikovného...Odrazu sa zmenilo jeho správanie..mlčal, nič nenakreslil, hľadel do blba..takto to bolo po dva dni , tretí deň nakreslil len rovnú čiaru -ako cestu a veľké nákladné auto..potom prišiel ku mne a dlho mlčky pozeral ,.. nič nepovedal ... a už sme sa nikdy nevideli. večer ho zrazilo "to" veľké nákladné auto.

opr. zabilo .."to" veľké nákladné auto. ))

:-( veľmi sa ma dotýkajú takéto príbehy, ostalo mi veľmi smutno :-(

Heh ja ani nemam smrtrelnu chorobu a som v poslednej fazy. No ***at takyto svet.

zožeň si elixír života ... ))

Ale nie, to umyselne. Hladam iba sposob ako existovat a zvysoka kaslat anto o co sa bezne kazdy usiluje. Zivot je sam o sebe dost kratky, ayb som ho premrhal nahananim sa za peniazmi, ci spolocenskym uspechom. Nezaujímave veci.

života bučimom je motivácia .

pardon.. života budičom je motivácia ...)))))