Medzinárodný tím investigatívnych novinárov Organized Crime and Corruption Reporting Project (OCCRP) odhalil nové fakty o udalostiach vedúcich ku katastrofickému výbuchu v libanonskom hlavnom meste Bejrút, ktorý 4. augusta 2020 zabil najmenej 182 ľudí, zranil vyše 6 000 a o strechu nad hlavou pripravil stovky tisíc obyvateľov Bejrútu.
Po ničivej explózii prístavného skladu s tisíckami ton dusičnanu amónneho v Bejrúte vyšli do ulíc rozhnevaní obyvatelia a požadovali odpovede na mnohé otázky.
Odkiaľ pochádzali tisíce ton výbušných chemikálií a kto ich vlastnil? Prečo na konci roka 2013 v prístave zadržali loď Rhosus, ktorá priviezla do Libanonu nebezpečný materiál? Ako mohli byť zabavené chemikálie dlhé roky v nezabezpečenom sklade, až kým nedošlo k tragédii?
Zdá sa, že príčiny katastrofy sú spojené s byrokraciou a neschopnosťou. Len dva týždne pred výbuchom dostal libanonský prezident varovanie od tajných služieb krajiny, že situácia v sklade je kritická.
Zodpovednosť zahraničných aktérov sa stráca v spleti firemných vzťahov, obchodov a daňových rajov, ktoré ukrývajú skutočných vlastníkov. Smrtiaci náklad si v Gruzínsku objednala mozambická firma, ktorá vyrába výbušniny. Nákup jej sprostredkovala britská firma s prepojením na Ukrajinu.
Skrývali sa nielen spoločnosti, ktoré realizovali prepravu takmer 3 000 ton nebezpečného dusičnanu amónneho cez polovicu sveta, ale aj skutoční vlastníci lode, ktorá vražedný náklad do Libanonu doviezla. Zdá sa, že ani libanonská vláda nevie, kto v skutočnosti loď vlastnil.
Za majiteľa alebo prevádzkovateľa lode MV Rhosus, plaviacej sa pod moldavskou vlajkou, označovali ruského občana Igora Grechushkina. Loď vraj opustil v Libanone po vyhlásení bankrotu.
Reportéri OCCRP zistili, že na tragédiu mali vplyv aj netransparentné pravidilá zahraničného obchodu, v ktorom tajnostkárske spoločnosti a slabé vlády umožňujú pôsobiť pochybným aktérom.
Zo zistení tiež vyplýva že spojenie s loďou Rhosos a jej poslednou plavbou má nenápadný prepravný magnát z Cypru, ale aj banka a firmy vo východnej Afrike, ktoré vyšetrovali pre pranie špinavých peňazí a väzby na nelegálny obchod so zbraňami.
Spoločné vyšetrovanie novinárov pokrývajúce desať krajín sa podarilo zistiť:
Rus Igor Grechushkin nevlastnil loď Rhosus, iba si ju prenajímal prostredníctvom offshore spoločnosti registrovanej na Marshallových ostrovoch. Získané dokumenty ukazujú, že skutočným vlastníkom Rhosusu bol Charalambos Manoli, cyperský lodný magnát. Manoli to popiera, ale odmietol poskytnúť dokumenty podporujúce jeho tvrdenia.
Manoli vlastnil loď prostredníctvom spoločnosti zaregistrovanej v Paname, známej utajovaním informácií, ktorá prijímala poštu v Bulharsku. Loď zaregistroval v Moldavsku, vnútrozemskej východoeurópskej krajine, ktoré je známa laxnými nariadeniami pre plavidlá, ktoré sa plavia pod jej vlajkou. Ďalšia Manoliho spoločnosť so sídlom v Gruzínsku, certifikovala loď ako schopnú plavby na mori, hoci bola v takom zlom stave, že o niekoľko dní neskôr ju v Španielsku zabavili.
V čase poslednej plavby lode Rhosus mal Manoli dlh voči FBME, banke s libanonskými vlastníkmi, ktorá prišla o licenciu kvôli podozreniam z prania špinavých peňazí, vrátane pomoci militantnej skupine Hizballáh a spoločnosti spojenej s programom zbraní hromadného ničenia v Sýrii. Loď ponúkli ako záruka pre banku.
Konečný odberateľ dusičnanu amónneho z lode, mozambická továreň na výbušniny, je súčasťou siete spoločností, ktoré v minulosti vyšetrovali pre obchodovanie so zbraňami a ktoré údajne dodávali výbušniny používané teroristami.
Sprostredkovateľ zásielky, britská spoločnosť, chcela získať dusičnan amónny a presvedčila libanonského sudcu, aby v roku 2015 nechal testovať jeho kvalitu. Zistilo sa ale, že surovina je v zlom stave a spoločnosť Savaro Limited snahy o získanie chemikálie skončila.
Podľa zistení Helen Sampsonovej, riaditeľky Medzinárodného námorníckeho výskumného centra na Univerzite v Cardiffe, odhalenia poukázali aj na osobitné nebezpečenstvo, ktoré predstavuje nedostatočná transparentnosť v odvetví námornej dopravy.
Skutočný vlastník lode s nebezpečným nákladom
Rhosus v septembri 2013, pod vlajkou Moldavska, vyplával z gruzínskeho prístavu Batumi. Na palube viezol viac ako 2 750 ton nebezpečného dusičnanu amónneho vyrobeného v miestnej továrni. Náklad smeroval do Mozambiku. Loď bola v zlom stave - paluby skorodované, nemala záložný zdroj energie a mala problémy s rádiokomunikáciou. Loď pristála v Bejrúte, kde mali len naložiť ďalší náklad. Prístav však už nikdy neopustilo. Rhosus najprv zadržali veritelia vymáhajúci dlhy od prevádzkovateľa a neskôr úradníci prístavu, ktorí považovali ďalšiu plavbu za nebezpečnú.
Posledná plavba lode Rhosus s explozívnym nákladom, ktorý skončil v Bejrúte. Zdroj: Edin Pašovic
V roku 2014 presunuli tisíce ton dusičnanu amónneho do skladu v prístave. Loď sa nakoniec potopila za vlnolamom, kde sú dodnes jej trosky.
Po katastrofickom výbuchu v Bejrúte sa médiá a vyšetrovacie orgány zamerali na muža zodpovedného za opustenie lode a jej nákladu: Igora Grechushkina. 43-ročného ruského občana žijúceho na Cypre opakovane označili za majiteľa Rhosusa. Verejné záznamy však naznačujú, že má za sebou pôsobenie vo viacerých spoločnostiach, ktoré riadia iné osoby. Grechushkin sa vyhol všetkým pokusom OCCRP a iných médií o poskytnutie rozhovoru, hoci ho na žiadosť libanonských orgánov 6. augusta vypočúvala cyperská polícia.
Grechuskin však prinajmenšom na papieri Rhosus nevlastnil. Loď si, podľa oficiálnych záznamov moldavskej námornej agentúry, prenajal prostredníctvom spoločnosti Teto Shipping z Marshallových ostrovov od panamskej firmy Briarwood Corporation. Panama nezverejňuje skutočných vlastníkov registrovaných spoločností. Novinári z OCCRP však pri prehľadávaní súdnych záznamov na Cypre našli dokument z roku 2012, z ktorého vyplýva, že firma Briarwood patrila cyperskému lodnému magnátovi Manolimu. Tri ďalšie Manoliho spoločnosti pomohli Rhosusu získať moldavskú vlajku, vydali osvedčenia o spôsobilosti na plavbu a poskytli sprostredkovateľské služby, ktoré pomohli udržať loď na mori, hoci mala mnoho vážnych nedostatkov.
Registrácia lode Rhosus z moldavského námorného registra. Zdroj: OCCRP
Koncom júla 2013 spoločnosť Maritime Lloyd vydala osvedčenie, v ktorom sa uvádza, že konštrukcia Rhosusu je bezpečná. O niekoľko dní na to inšpektori prístavu v španielskej Seville loď zadržali a identifikovali 14 nedostatkov vrátane problémov so záložným energetickým systémom.
Riešenie tohto problému bolo kľúčom, aby sa Rhosus dostal na more. Vyriešila ho ďalšia z Manoliho spoločností. V auguste 2013, teda dva mesiace predtým, ako sa loď vydala na svoju poslednú plavbu z Batumi, Manoliho cyperská spoločnosť na správu lodí sprostredkovala prenájom nového generátora z medzinárodnej požičovne zariadení Aggreko. Nesplatené nájomné za generátor bolo jedným z dlhov, ktoré neskôr uväznili Rhosus v prístave v Bejrúte.
Podľa Helen Sampsonovej z univerzity v Cardiffe bola zložitá sieť firiem okolo Rhosusu typická pre spoločnosti, ktoré sa používali na minimalizáciu nákladov a ochranu majiteľov pred zodpovednosťou. "Ak sa plavíte loďou, o ktorej viete, že je nespôsobilá, potom máte motiváciu skryť svoju totožnosť," povedala Sampsonová a dodala: "Skutočnosť, že sa zdá, že vlastník Rhosusu vlastní aj certifikačnú spoločnosť, ktorá vydala osvedčenie o jeho spôsobilosti na plavbu, podľa môjho názoru znamená, že toto osvedčenie naozaj nestojí za nič."
Charalambos Manoli sa narodil v roku 1960 v pobrežnom meste Famagusta, ktoré je v súčasnosti v tureckej časti Cypru. Po štúdiu stavby lodí v Škótsku sa vrátil na Cyprus, kde pracoval ako lodný inšpektor a potom založil viacero plavebných spoločností.
Manoli je na Cypre najznámejší pre spojenie s miestnym futbalom. Od roku 2014 do roku 2017 stál na čele klubu FC Anorthosis Famagusta, jedného z najpopulárnejších tímov v krajine. V roku 2015 neúspešne kandidoval do vedenia cyperského futbalového zväzu.
V roku 2002 Manoli založil v Limassole Acheon Akti Navigations Limited, spoločnosť zaoberajúcu sa správou lodí. V roku 2007 založil ďalšiu firmu Interfleet Shipmanagement Limited. Foto: Facebook
V sérii rozhovorov Manoli poskytol novinárom informácie o zmenách majiteľa lode. Spočiatku tvrdil, že jeho spoločnosť v Paname, Briarwood, v máji 2012 loď predala Grechushkinovej firme Teto Shipping. Keď mu neskôr novinári predložili dokumenty, ktoré ukazujú, že firma Briarwood stále vlastnila Rhosus, a že ju iba prenajala spoločnosti Teto Shipping, Manoli zmenil svoje vyjadrenie. Uznal, že Briarwood skutočne prenajal Rhosus spoločnosti Teto Shipping v roku 2012. Tvrdil však, že neskôr, v auguste 2013, tesne pred poslednou plavbou lode, previedol všetky akcie panamskej spoločnosti na Grechushkinovu firmu, čím sa z Rusa stal majiteľ lode.
Firmy v daňových rajoch pomáhali zakryť skutočných vlastníkov lode Rhosus. Zdroj: Edin Pašovic
Manoli najprv súhlasil, že umožní reportérom prezrieť si dokumenty preukazujúce prevod Rhosus, ale následné žiadosti o uskutočnenie videohovoru odmietol. Manoli sa tiež snažil znižovať podiel majiteľa lode, podľa neho ním bol Grechushkin, na zavinení výbuchu. „Náklad prišiel do Libanonu v roku 2013. A nie teraz. Tam zabavili jeho loď. A vyhlásil bankrot kvôli zabaveniu lode,“ povedal telefonicky. "Za čo je teda, vzhľadom k uvedenému, zodpovedný tento muž (Grechushkin - pozn.red.), ak libanonské prady toto hnojivo nesprávne skladovali?"
Manoli poprel, že by pri prevádzkovaní spoločností, ktoré pomohli zaregistrovať a certifikovať Rhosus, došlo ku konfliktu záujmov.
Dokumenty z registra tiež ukazujú, že panamská spoločnosť Briarwood, ktorá vlastní Rhosus, mala poštovú adresu v dnes už neexistujúcej spoločnosti v Bulharsku s názvom Interfleet Shipmanagement. Jej majiteľ Nikolay Petrov Hristov potvrdil, že spoločnosť bola partnerom cyperskej firmy s rovnakým menom, ktorú vlastní Manoli. Hristov tvrdil, že bulharskú spoločnosť v roku 2012 zrušil po tom, ako ho Manoli zapojil do pôžičky na loď Sachalin z FBME bez jeho vedomia. Manoli však uviedol, že bulharský Interfleet Management nemá nič spoločné s loďou Sachalin okrem „technického riadenia“.
Dlh voči špinavej banke
Súdne záznamy na Cypre a dokumenty získané OCCRP ukazujú, že len dva roky pred poslednou plavbou Rhosusa si majiteľ lode Manoli zobral pôžičku 4 milióny dolárov od spoločnosti FBME. Finančná inštitúcia zaregistrovaná v Tanzánii fungovala najmä prostredníctvom svojej pobočky na Cypre. Odvtedy ju uzavreli pre podozrenie, že pôsobí ako banka pre skupiny a jednotlivcov spojených s organizovaným zločinom, terorizmom a obchodom so zbraňami.
Manoli si podľa záznamov pôžičku zobral v októbri 2011 na financovanie nákupu druhej lode, MV Sakhalin. Iba o mesiac neskôr spoločnosť Seaforce Marine Limited z Belize, ktorú tiež vlastní Manoli, vynechala prvú splátku. Manoli následne ponúkol ako dodatočnú záruku práve loď Rhosus. V marci 2012 spoločnosť FBME, po tom, čo sa dozvedela, že Manoli má v úmysle predať Rhosus, zmrazila jeho cyperské nehnuteľnosti.
Interné záznamy FBME získané OCCRP ukazujú, že dlh spoločnosti Seaforce v hodnote viac ako 962 000 USD bol k 5. októbru 2014 stále nesplatený, čo znamená, že bol aktuálny aj v čase, keď sa Rhosus vydal na poslednú cestu z Gruzínska cez Libanon do Mozambiku. Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by spájal dlh Manoliho voči FBME s okolnosťami okolo poslednej cesty Rhosusa. Existencia úveru však ukazuje, že Manoli rokoval s bankou, ktorá sa čoskoro stala známou pre podozrenia z prania špinavých peňazí.
Spoločnosť FBME, ktorú založila libanonská rodina Saabovcov, skončila svoju činnosť po tom, ako ju v polovici roku 2014 sankcionovala vláda USA. Medzi klientov FBME patril podľa ministerstva financií USA financmajster Hizballáhu, ako aj ďalší člen tejto libanonskej šiitskej militantnej skupiny a jeho firma v Tanzánii. Ďalším zákazníkom FBME bola spoločnosť ktorá údajne kryla snahy Sýrie získať zbrane hromadného ničenia. Hoci bol Rhosus ponúknutý FBME ako kolaterál, nikdy sa na tento účel nepoužil, ManCo a banka o tom informovali OCCRP.
"MV Rhosus nikdy nebol zárukou za pôžičku a banka FBME sa nikdy nezúčastňovala na jeho financovaní ani vlastníctve," uviedla banka vo vyhlásení. Potvrdilo sa, že banka poskytla pôžičku spoločnosti Manoli's Seaforce na nákup lode MV Sakhalin. „Pán Manoli, ani spoločnosť SeaForce Marine Ltd nesplatili pôžičky a banka proti nim začala súdne konanie. Keďže správcovia prevzali banku v júli 2014, nevieme o aktuálnom stave prípadu.“
Posledná zastávka
Vyšetrovanie OCCRP ukázalo, že Grechushkin Rhosus síce nevlastnil, no bol zapojený do väčšiny priamych operácií lode. Kapitán lode počas jej poslednej plavby vyhlásil, že Grechushkin mu osobne nariadil, aby na ceste do Mozambiku zakotvil v Bejrúte.
Podľa kapitána Borisa Prokosheva zastávka na poslednú chvíľu v Libanone slúžila na nalodenie ďalšieho nákladu, aby zaplatili plavbu Suezským prieplavom. Plán však padol hneď po tom, ako prvý nákladný automobil z nového nákladu takmer poškodil palubu, povedal Prokoshev. Jeho tvrdenia podporujú aj dokumenty z libanonského ministerstva verejných prác a dopravy.
Grechushkin síce Rhosus opustil, no kapitán Prokoshev a traja členovia posádky však strávili ďalších 10 mesiacov v pasci libanonských orgánov na jeho palube, pretože veritelia prenasledovali Grechushkina za jeho dlhy. Libanonskí inšpektori, ktorí nastúpili na palubu plavidla v apríli 2014, uviedli, že posádka nemá takmer žiadne jedlo ani peniaze a na palube sa hromadia odpadky. Korešpondencia zo strany libanonských orgánov ukazuje, že Grechushkin sa v marci 2014 aspoň raz pokúsil zachrániť posádku. Kapitán Prokoshev sa však krátko na to sťažoval, že Grechushkinova spoločnosť im prestala vyplácať mzdy a vyhýbala sa akejkoľvek komunikácii s námorníkmi.
Libanonské úrady a veritelia lode zrejme netušili, že vlastníkom lode je Manoli. On ani jeho spoločnosti nie sú uvedené v žiadnych libanonských súdnych dokumentoch, ktoré získali novinári. Neexistuje ani náznak toho, že by sa ho niekto pokúsil kontaktovať.
Mozambické spojenie
Majitelia mozambickej továrne na výbušniny, ktorá si objednala dusičnan amónny, sa po zhabaní Rhosusu nepokúsili získať náklad späť. Dokumenty, ktoré získalo OCCRP, ukazujú, že továreň Fabrica de Explosivos de Mocambique je súčasťou siete spoločností napojených na vládnucu elitu Mozambiku. Spoločnosti v minulosti vyšetrovali pre podozrenia z nezákonného obchodovania so zbraňami a dodávky výbušnín teroristom. 95 percent továrne vlastní rodina zosnulého portugalského obchodníka Antonia Moura Vieiru prostredníctvom firmy Moura Silva & Filhos.
Hovorca spoločnosti Fabrica de Explosivos Antonio Cunha Vaz v e-mailovej správe uviedol, že si prostredníctvom britskej spoločnosti Savaro Limited objednali dusičnan amónny. Keď zásielka nedorazila do Mozambiku, jednoducho zadali novú objednávku.Moura Silva & Filhos vyšetrovali pre podozrenia z dodávky výbušnín použitých pri teroristických útokoch na vlaky v Madride v roku 2004, pri ktorých zahynulo takmer 200 ľudí. Nasledujúci rok, po získaní tipu od španielskych orgánov, portugalská polícia obsadila štyri sklady patriace spoločnosti, pričom zabavila 785 kilogramov výbušnín, ktoré vraj neboli registrované v inventarizačnom systéme.
Spoločnosť je tiež prepojená s mozambickou prezidentskou rodinou a armádou. Súčasný riaditeľ spoločnosti Fabrica de Explosivos, Nuno Vieira, je od roku 2012 obchodným partnerom Jacinta Nyusiho, syna mozambického prezidenta Filipe Nyusiho, s ktorým vlastní eventovú a marketingovú spoločnosť. V tom istom roku založil Vieira s mozambickou štátnou investičnou spoločnosťou Monte Binga a tajnou službou krajiny Mudemol firmu na výrobu streliva a výbušnín, ktorá zásobovala armádu. Syn mozambického prezidenta Filipe Nyusi bol v tom čase ministrom obrany. Organizácia Spojených národov označila Monte Binga pre údajné porušenie medzinárodných sankcií tým, že sa zapojila do vojenských dohôd so Severnou Kóreou.
Továreň na výbušniny, ktorá mala prijať náklad Rhosusu, má tiež spoločnú adresu s ExploAfrica, spoločnosťou, ktorej spoluvlastníkom je rodina Vieira. Dôverné firemné a vládne dokumenty zdieľané v projekte Conflict Awarness Project ukazujú, že juhoafrické a portugalské úrady vyšetrovali ExploAfrica a jej pridružené spoločnosti pre snahy získať americké a české zbrane, ktoré neskôr skončili v rukách pytliakov poľujúcich na nosorožce a slony v juhoafrických národných parkoch Kruger na hranici s Mozambikom. Hovorca spoločnosti Fabrica de Explosivos Antonio Cunha Vaz uviedol, že zamestnancov spoločnosti Moura Silva & Filhos vypočúvala polícia, ale boli zbavení akýchkoľvek obvinení. "Všetky dohody, ktoré uskutočnila spoločnosť ExploAfrica, boli úplne legálne a ... Ak by sa použili zbrane na účely, ktoré nie sú v súlade so zákonom, spoločnosť ExploAfrica za ne nezodpovedá," dodal Cunha Vaz.
Sprostredkovateľ
Zatiaľčo mozambická továreň nevynaložila žiadne zjavné úsilie, aby získala materiál zadržaný v Libanone, urobila tak iná firma: spoločnosť, ktorá pôsobila ako sprostredkovateľ obchodu. Firemné záznamy ukazujú, že sprostredkovateľ, spoločnosť Savaro Limited so sídlom v Spojenom kráľovstve, objednal dusičnan amónny v čase, keď nevykazoval žiadnu oficiálnu obchodnú činnosť.
Savaro Limited je prepojená s firmou Savaro so sídlom v ukrajinskom meste Dnipro prostredníctvom niekoľkých akcionárov a riaditeľov na Cypre a v Spojených štátoch. Riaditeľom ukrajinskej spoločnosti je miestny podnikateľ Vladimir Verbonol. OCCRP povedal, že nemá žiadnu spojitosť so zásielkou dusičnanu amónneho, ktorá skončila v bejrútskom prístave, kde spôsobila katastrofický výbuch.
Dokumenty súdu ukazujú, že Savaro Limited si vo februári 2015 najala libanonského právnika, aby požiadal miestny súd o kontrolu kvality a množstva dusičnanu amónneho zadržiavaného v prístavnom sklade. Experti dospeli k záveru, že väčšina jednotonových vriec obsahujúcich dusičnan amónny - približne 1 900 - bola roztrhaná a ich obsah sa vysypal. Podľa dokumentov spoločnosť Savaro odmietla vykonať chemické testovanie dusičnanu amónneho a neexistuje žiadna zmienka o tom, že by sa spoločnosť po zistení expertov pokúsila chemikáliu získať.
Namiesto Savaro sa hľadal nový potenciálny kupec nebezpečnej látky
Libanonskí colníci požiadali o prevzatie dusičnanu amónneho armádu, no tá odmietla a navrhla, aby chemikáliu ponúkli miestnemu výrobcovi výbušnín, Lebanese Explosives Co, ktoré vlastní podnikateľ Majid Shammas. Neexistuje žiadny záznam o tom, že by spoločnosť ponuku prijala. Armáda potom navrhla poslať dusičnan amónny späť do Gruzínska na náklady dovozcu. Ani to sa nikdy nestalo z dôvodov, ktoré zostávajú dodnes nejasné. Zdá sa, že od februára 2018 sa libanonské úrady vzdali úsilia odstrániť dusičnan amónny z oblasti susediacej s obývanými štvrťami hlavného mesta.
Tisíce ton výbušných chemikálií tak zostali v nezabezpečenom sklade v prístave, kde došlo k explózii.
Len dva týždne pred výbuchom, v správe z 20. júla 2020 libanonská tajná služba varovala prezidenta a premiéra, že sklad má viacero bezpečnostných rizík, ktoré môžu spôsobiť krádež dusičnanu amónneho. Jedny dvere nestráženého skladu chýbali a v jeho južnej stene bola diera.
"V prípade krádeže by páchatelia mohli premeniť chemikálie na výbušniny," varovala správa tajných služieb.
Podľa troch európskych spravodajských zdrojov, ktoré mali možnosť skúmať výbuch a poskytli informácie pod podmienkou zachovania anonymity môže byť množstvo, ktoré bolo v auguste stále v prístavnom sklade, pravdepodobne menšie ako pôvodných 2 750 ton. Podľa nich bol rozsah výbuchu ekvivalentný 700 až 1 000 tonám dusičnanu amónneho. Výbuch však bol dosť veľký na to, aby zničil veľkú časť východného Bejrútu. Bol to jeden z najsilnejších nejadrových výbuchov, aký bol kedy na Zemi zaznamenaný.
odkaz
