Oplzlosti v Biblii 4

Dievča iba požiadalo: „Ušetri ma ešte dva mesiace; nech odídem do hôr a oplačem svoje panenstvo, ja i moje priateľky“ (Sdc 11, 37). A krutý, diabolský a barbarský boh panenskú obeť neodmietol. Myslím si, že som tohoto primitívneho boha na tomto mieste už definitívne znenávidel! Odvtedy si ho predstavujem ako Ivana Hrozného, zobrazeného na obraze Iľju Repina „Ivan Hrozný a jeho syn Ivan“, ktorý ho zobrazuje – po vražde vlastného syna – s krvou podliatymi očami.
Jedným zo „sudcov“ bol Gedeon. Ten ma ohromil svojou trúfalosťou voči samému bohu. To, čo si dovolil on, ďaleko predčí pochybnosti neveriaceho Tomáša: Gedeon svojmu bohu totiž prikázal, ako mu má dokázať, že naozaj mieni zachrániť tých neustále za inými bohmi odbehujúcich Izraelitov: „Ak chceš mojou rukou zachrániť Izrael, ako si zasľúbil, tak položím vlnené rúno na holohumnicu; ak bude rosa len na rúne a zem dookola zostane suchá, spoznám, že chceš zachrániť Izrael mojou rukou, ako si zasľúbil. A tak sa stalo: Keď na druhý deň včasráno vstal, postláčal rúno a vytlačil z neho celú čašu vody. Nato Gedeon povedal Bohu: Nech nevzbĺkne Tvoj hnev proti mne, keď ešte raz prehovorím; chcel by som to skúsiť ešte raz s rúnom; nech zostane len rúno suché a na zemi dookola nech je rosa. A Boh to tak urobil v onú noc; len rúno zostalo suché, kým rosa pokrývala celú zem dookola“ (Joz 6, 36-40). Z textu jasne vidno, ako boh Gedeona na slovo poslúchal a vôbec nepovažoval jeho nedôveru za urážku svojho majestátu. Toto som už nevedel odlíšiť od príbehov z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského (Tatran, Bratislava 1972, 2 zväzky). Rovnako rozprávkové mi pripadalo kritérium, podľa ktorého boh vyberal bojovníkov do Gedeonovho vojska: „Hospodin povedal Gedeonovi: Každý, kto jazykom chlepce vodu ako pes, toho postav osobitne… S tristo mužmi, ktorí chleptali, vás zachránim a vydám ti Midjáncov do rúk“ (Sdc 7, 5-7). Bolo to isto kritérium čudesné, ale božie. Nejak som sa teda cez Sudcov preniesol.
Trochu som sa uvoľnil, keď som čítal ako Hospodin potrestal Filištíncov za to, že „vzali truhlu Božiu“ Izraelitom. Trest spočíval v tom, že sa všetkým naraz na zadkoch „povyhadzovali“ hemoroidy. Pozoruhodná bola aj terapia tohoto nezvyklého hromadného ochorenia: hemoroidy zmizli, len čo Filištínci vrátili truhlu právoplatným majiteľom spolu s piatimi zlatými zadkami a piatimi zlatými myšami (1 Sam 6, 5). Ešte aj spôsob vracania bol kuriózny: voz s truhlou ťahali dve otelené kravy, ktoré išli rovno za nosom. „A pozorujte: ak [voz] pôjde cestou k svojim hraniciam, smerom na Bétšemeš, tak nám On [Hospodin] spôsobil to veľké zlo, ale ak nie, budeme vedieť, že nedotkla sa nás jeho ruka, ale že sa to stalo náhodou.“ (1 Sam 6, 9) Kravy naozaj potvrdili, že trest bol od boha. „A svedkom je veľký kameň [keby tak ešte vedel hovoriť!], na ktorý položili truhlu Hospodinovu, ktorý je tam až podnes na poli Józuu Bétšemešského.“ (1 Sam 6, 18)
Po tejto zábavnej príhode však nasledovala druhá kniha Samuelova a knihy Kráľovské. Tu ma boh úplne znechutil tým, ako sa zachoval ku konaniu kráľa Dávida voči Uriášovi Hetejskému. Každý veriaci by mal túto historku poznať. Kráľovi Dávidovi sa zrejme málilo jeho takmer dvadsať žien a súložníc, lebo zatúžil ešte aj po žene Uriášovej, ktorá sa v jeho zornom poli umývala po menštruácii – Biblia tento nadmieru dôležitý fakt naozaj zdôrazňuje (zrejme preto, aby sa čitateľ nezľakol, že sám kráľ porušil Hospodinov zákaz súlože počas menštruácie): „Keď prišla k nemu, spal s ňou. A ona sa práve bola očistila zo svojej nečistoty“ (2Sam 11, 4). Keď žena z cudzoložstva otehotnela, Dávid dal neboráka Uriáša jednoducho zabiť vo vojne. Tu mi už vzkypela krv a čakal som, ako s ním Hospodin zatočí. Boh sa naň naozaj nahneval – a zabil dieťa (2 Sam 12,14), ktoré sa z cudzoložstva narodilo!! Neviem to s istotou, ale kdesi tu sa mi začal stavať podozrivým Hospodinov vzťah k vlastným príkazom. Pre koho vydal desatoro, keď nikoho za jeho porušovanie netrestal? Kde sa podel trest ukameňovaním za cudzoložstvo? Kde je koreň morálky, keď sám boh je amorálny? Myslím si teraz (vtedy v detstve ma to ešte nenapadlo), že časťou odpovede je to, že už vtedy platilo quod licet Jovi, non licet bovi – alebo po slovensky:

Rec je o veriacich? Aj samotny Satan je pri veriacich len obycajny amater!!!!!hahaha

Nie...Takí ste...