Obhajoba zákona karmy

Každý, kto vysloví slovo karma, znamenajúce odplatu za zlé činy, ktoré sme napáchali v našich minulých životoch sa v kresťanských kruhoch stretne s odmietnutím. Kresťania totiž odmietajú kozmický zákon karmy, na základe ktorého je naše utrpenie nevyhnutným dôsledkom našich vlastných, predchádzajúcich zlých a nesprávnych činov.

Výhrady bývajú rôzne. Jednou z nich je napríklad pochybnosť o etickom účinku zmieneného zákona. Ide o pochybnosť o tom, ako môže človeka zušľachtiť trest, ktorým pyká za činy spáchané v minulých životoch, o ktorých nič nevie a ktorých morálny dosah si už nepamätá. Podľa zástancov uvedenej tézy je zákon karmy iba chabým a naivným pokusom o obhájenie spravodlivosti Najvyššieho uprostred sveta plného utrpenia.

Všetko skutočne veľké je však jednoduché! A oná prostá jednoduchosť veľkých vecí sa môže prekomplikovaným ľuďom dnešnej doby javiť ako naivita. Ale to len preto, lebo v nich niet úprimnej snahy o pochopenie najhlbšej podstaty prostého zákona karmy. Jedine pre ich vlastné nepochopenie veľkosti skutočnej jednoduchosti ho potom môžu potierať tvrdením, že niet nijakého morálneho ani etického významu v tom, ak niekto trpí za svoje činy z predchádzajúcich životov. Ak trpí za niečo, čoho obsah si už vôbec nepamätá.

Nasledujúce riadky sú preto určené len všetkým tým, ktorí chcú pochopiť najhlbší zmysel zákona karmy, prostredníctvom ktorého k nám prichádza utrpenie ako dôsledok za zlo, ktorého sme sa dopustili v našich predchádzajúcich životoch na zemi.

Vezmime si napríklad panovačného človeka. Má určitú negatívnu duševnú vlastnosť a ona je súčasťou jeho osobnosti. Prostredníctvom svojej panovačnosti spôsobuje mnoho utrpenia iným.

Máme tu teda panovačnosť, ako zlú duševnú vlastnosť a potom zlé činy, vykonané prostredníctvom nej. Panovačnosť je teda príčinou zlých skutkov, takže oboje je vzájomne pevne previazané.

A raz sa stane, že tento človek zomrie. Svojou smrťou si so sebou odnáša i všetky negatívne duševné vlastnosti. Preto si pri svojom opätovnom pozemskom zrodení jeho duša so sebou znovu prináša silný sklon k panovačnosti. Avšak na jeho panovačnosť sú pevným vláknom naviazané všetky jeho predchádzajúce zlé činy, ktoré kedysi vykonal vo svojom predchádzajúcom pozemskom bytí. Na základe spravodlivého zákona karmy sa po tomto vlákne ku nemu navracia vo forme utrpenia ovocie jeho vlastného negatívneho jednania.

On si však vôbec nemusí a vôbec nepotrebuje pamätať, za aké konkrétne zlé činy ho utrpenie stíha, pretože dôsledky jeho zlých činov sú naviazané predovšetkým na jeho negatívny duševný sklon k panovačnosti. Na sklon k panovačnosti, ktorý tento človek vo svojej duši stále nesie a ktorý sa stal základným popudom k vykonaniu všetkých jeho zlých skutkov v minulom živote.

Výc****ý a etický rozmer zákona karmy je teda naviazaný predovšetkým na našu konkrétnu negatívnu duševnú vlastnosť, ktorú v sebe prechovávame a prostredníctvom ktorej všetky naše zlé činy vznikli.

Preto človek vôbec nepotrebuje vedieť, za aké svoje konkrétne činy pyká. To vôbec nie je dôležité ani podstatné. On totiž pyká predovšetkým za to, že v sebe neustále tvrdošijne prechováva tú istú negatívnu duševnú vlastnosť. Práve ona je hlavnou príčinou všetkých jeho minulých zlých činov a práve na ňu je naviazaná jeho karma.

V poznaní týchto skutočnosti sa však zároveň skrýva i možnosť vyslobodenia sa z účinkov karmy. Je skrytá v našom polepšení sa! Spočíva v rozpoznaní toho, akú negatívnu vlastnosť v sebe nesieme a v snahe o jej odstránenie.

Ak teda na začiatku spomínaný človek odstráni svoju panovačnosť, všetko to negatívne, čo prostredníctvom nej v minulosti vykonal a čo by ho na základe zákona karmy malo bolestivo zasiahnuť, všetko toto sa už zrazu nemá o čo v jeho duši zachytiť. Nenachádza to už žiadnu rovnorodosť, pretože človek sa polepšil a tým sa spojenie s jeho predchádzajúcimi zlými činmi prerušilo.

Jeho zlá karma, predstavujúca bolestivé dôsledky jeho predchádzajúcich zlých skutkov, ktoré kedysi na základe svojej panovačnosti vykonal ho už nemôže zraniť, pretože už v ňom nijakej panovačnosti niet. Pretože on už spoznal, pochopil a uvedomil si, že je to niečo zlého a zmenil sa k lepšiemu.

Výc****ý a etický rozmer zákona karmy nie je teda naviazaný na naše konkrétne činy, ktoré si už nepamätáme, ale na naše negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe skrývame a na základe ktorých boli naše zlé činy vykonané. Najdôležitejším a najpotrebnejším preto je, aby sme tieto negatívne duševné vlastností dokázali rozpoznať a zbaviť sa ich.

Dovtedy, dokedy tak neučiníme a nepolepšíme sa, nás bude biť karma. Budú nás biť dôsledky našich negatívnych činov, ktoré sme vykonali v predchádzajúcich životoch, aby sme boli nakoniec pod tlakom vlastného utrpenia donútení spoznať, čo zlé neustále prechovávame vo svojej duši. Aby sme sa rozhodli odstrániť to a zmeniť sa k lepšiemu. A ak sa polepšíme, zbavíme sa zlej karmy.

Na vysporiadanie sa so svojou zlou karmou nie je teda vôbec potrebné poznať konkrétne negatívne činy, za ktoré nás stíha. Na vysporiadanie sa so svojou karmou treba predovšetkým spoznať svoje negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe nosíme a ktorých sa musíme zbaviť. Musíme sa ich zbaviť ak chceme, aby sme neboli neustále podrobovaní utrpeniu, ktoré sa nás snaží dotlačiť k tomu, aby sme rozpoznali a odstránili všetko, čo je v našej duši zlé a nesprávne, a na základe čoho by sme iným naďalej spôsobovali iba utrpenie. Utrpenie, za ktoré by sme potom museli my samotní neustále trpieť.

kopa ničím nepodložených sprostosti...

odmietať karmický zákon je ako popierať Newtonov zákon príčiny a dôsledku

ak je niekto v tomto živote panovačný, jeho duša si nemusí vybrať práve panovačnosť za svoju vlastnosť v dalšom živote...môže byť ten človek na opačnom brehu, tj. on panovačný nebude, ale bude stretávať práve takých panovačných ľudí, skrz ktorých sa bude musieť naučiť panovačnosť zvládnuť.

to je asi tak, ako keď si v jednom živote záletník a sukničkár, v ďalšom živote ním byť už nemusíš...ale môžeš byť ženou, ktorej duša stretne všetky tie duše, ktorým ten sukničkár ublížil, len budú mať tento raz mužské telo ...t.j budeš sklamaná žena vo vzťahoch a tvojou úlohou bude všetky tieto "bývalé" vzťahy urovnať.

Diskutujúci zabudli ste na toto: Žijeme len raz

Zrejme stojí za to, trochu sa zastaviť v životnom zhone a porozmýšľať, pomeditovať nad najväčším zázrakom prírody, keď vhodná skupina atómov, buniek, určitý organizmus, začne vnímať samého seba a svoje okolie, mať vedomie – žiť.

Schopnosť organizmu vnímať seba, okolie, žiť, v najširšom slova zmysle, je tým zázrakom prírody, ktorý mám na mysli a súčasne upriamujem svoju pozornosť na zánik tohto fenomenálneho zázraku prírody smrťou.

Smrť je prirodzenou súčasťou života spojenou s jeho zánikom, ak mal pôvodne akúkoľvek formu, či už to bola rastlina, živočích, alebo človek a predstavuje pre človeka, ale aj pre ostatné živé tvory neblahú, neželateľnú, ale nevyhnutnú skutočnosť. A práve v záujme odvrátenia, alebo aspoň akéhosi pozitívneho riešenia, či zmiernenia tejto neblahej skutočnosti, sa od nepamäti pokúša ľudský intelekt vymýšľať hypotézy a teórie, riešiace tento problém, problém života a smrti.

Otázkou života a smrti sa prioritne zaoberajú náboženstvá, ktoré predpokladajú existenciu akejsi nehmotnej večne jestvujúcej duše, ktorá pri smrti opúšťa hmotné telo. Nie je tu jednomyseľnosť, čo sa týka duše. Hinduistické a budhistické náboženstvá priznávajú dušu všetkým živým tvorom, zatiaľ čo semiti, kresťania, moslimovia, len človeku. Rozdielne učenia sú aj o posmrtnom stave duše. Ak novšie náboženstvá vymysleli pre dušu večný, blahobytný pobyt v nebi, alebo rovnako trvajúce zatratenie, tie staršie, predpokladajú, sľubujú, reinkarnáciu – znovuzrodenie.

Aj keď nejestvujú relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali náboženstvami sľubované posmrtné stavy nášho vedomia, či duše, väčšina ľudí prijíma vo forme viery to, čo učia jednotlivé náboženstvá.

Je tu ešte skupina nenábožensky orientovaných ľudí – ateistov, agnostikov, skeptikov, ktorí predpokladajú, že život je jednorázový, neopakovateľný prírodný jav, končiaci zánikom biologickej formy aj vedomia.

Podrobme dialektickému skúmaniu jednotlivé pohľady, názory, na život a predpokladané posmrtné stavy. V prvom rade by bolo potrebné sa vysporiadať s pojmami duša a vedomie. Náboženstvami je pojmom duša označovaná, definovaná, nehmotná, duchovná, nesmrteľná časť ľudskej bytosti. Pojmom vedomie označujeme schopnosť organizmu vnímať seba a svoje okolie v najširšom slova zmysle. Nikto nebude namietať proti konštatovaniu, že v prvých dňoch , týždňoch ba aj roku po narodení, bolo naše vedomie dosť vágne, nerozvinuté a vyvíjalo sa, zrelo, s vývojom nášho tela, hlavne mozgu, jeho schopnosťou pamätať si a nepopierateľne táto schopnosť zánikom, smrťou ľudského tela, nezvratne zaniká, lebo zaniká aj pamäťové médium – mozog.

Že živý organizmus má individuálne rozvinuté vedomie, dokazujeme svojou existenciou, ale že má dušu, ako to prezentujú svojim veriacim náboženstvá je rozporné v tom, že je chápaná ako nehmotná, duchovná, večná substancia, ktorej jestvovanie môžeme prijať len cez náboženskú vieru, lebo naše psychologické, biologické a fyzikálne poznanie takúto substanciu nepozná a ani nevie indikovať v ľudskom organizme rovnako, ako aj nadprirodzený svet duchov, nebo, peklo a zdá sa, že boli účelovo vymyslené k ovládaniu, strašeniu a moralizovaniu ľudí. Z uvedeného sa dá usúdiť, že je neracionálne predpokladať jednak jestvovanie duše a aj jej posmrtný stav blaženosti, či zatratenia.

Skúsme podrobiť analýze, názor veriacich v reinkarnáciu, ktorá je spájaná s vytváraním si karmy – zásluhovosti, determinujúcej nasledujúci zrod a život, a porovnať ho s názorom ateistov a skeptikov, že žijeme len raz. Opäť budem vychádzať z reality. Dokázateľne, ak by malo byť reálnym faktom naše opätovné zrodenie a zomieranie, potom nikto z nás si nepamätá svoj predchádzajúci život, pretože ak ho žil, tak jeho smrťou zanikli aj jeho mozgové pamäťové bunky a je tu teda stav vnímania súčasného nášho bytia, ako by bolo prvé a rovnako aj tie predchádzajúce a nasledujúce životy by sme prežívali rovnako. No pozitívne v tejto filozofii je to, že zásluhovosť, karmu pre nasledujúci život si vytvárame v súčasnom živote podľa pravidla: čo sme siali, činili iným teraz, budeme žať v nasledujúcom živote my sami.

Z predchádzajúcej analýzy vyplýva súlad s tým, ako ponímajú život a smrť sekulárni humanisti, že ho vnímame , žijeme, ten súčasný, len tento jediný raz. Či podmienky pre jeho prežitie boli náhodné, alebo determinované karmou z predchádzajúceho života nie je podstatné, ale zdá sa byť rozumné žiť tu a teraz, čo najšťastnejšie, vzájomne si neubližovať, rozvíjať si vedomie vzdelávaním a byť kreatívny aby sme neužitočne , nešťastne, nepremrhali ten jedinečný zázrak prírody – život.
Ten život, ktorý dáva opodstatnenie celému vesmíru, ktorý by nemal bez inteligentného pozorovateľa žiadny zmysel.

Neexistuje zla karma a tych nepresnosti a zavadzajucich veci Markus tam mas ovela viacej. Karma nie je tiez viazana na zle dusevne vlastnosti. Dusa nema zle vlastnosti.

a neexistuje nijake prevtelovanie

a co je potom pycha? ak nie zla dusevna vlastnost.

To bude vlastnost nejakeho enrgetickeho tela, za emocie je zodpovedne astralne telo, myslienky sa priraduju mentalnemu telu, dusa je cista, nemoze byt poskvrnena nicim..