Nerozumieť znamená pochoopiť - Anthony H.

Časť z textu odkaz:
Pri spomínanom prvom pozretí som zostal v nastavení, že sledujem svet očami zmätenej hlavnej postavy. Až pri druhom pokuse mi došlo, že režisér Zeller nehrá čisto a zachádza ešte ďalej. Anarchiu tu cítiť aj bez Anthonyho prítomnosti a tak sa zdá, že autor nám nielenže ozrejmuje fungovanie choroby, ale snaží sa nás ňou aj dočasne nakaziť. Naoko chronologické rozprávanie stihne obsiahnuť tri rôzne obdobia života hlavnej postavy. Hra s rozprávacou formou tu nie je len ozvláštnením. Pre scenáristov, ktorí radi vystrájajú, je niekedy ťažké nájsť si „ospravedlnenie“ za svoje experimenty. Argument „skúšam, lebo môžem“ nikdy úplne neobstojí. Zeller však nemusí prikladať žiadne dôvody pre zvolenú formu. Tá je totiž vyslovene žiadúcou. Obdivuhodne sa mu podarilo vytvoriť akýsi gombíkový princíp, ktorý nám pomáha pochopiť priebeh demencie, hoci tá zrejme málokedy hrá podľa pravidiel. Problém je v tom, že jednotlivé gombíky na košeli sú zapnuté v nesprávnych dierkach. A tak detaily, čo vyzerajú byť v poriadku, v celku nedávajú zmysel. Anthonyho pamäť môže pripomínať aj spálňu, v ktorej malé dieťa radostne roztvorí šuplíky a rozhádže ponožky po celom priestore. Starec ich usilovne zbiera, no zisťuje, že nie je schopný nájsť ani jeden správny pár. Rôzne staré spomienky sa v jeho mysli premiešajú podľa záhadného vzorca, pričom jedna druhú mení a ovplyvňuje. Novší zážitok môže zmeniť spomienku na ten starší a tak si hlavná postava sama pre seba mimovoľne mení svoju minulosť a občas aj budúcnosť, hoci to je pochopiteľne iba klam. Nerozumiete? Nevadí. Nerozumieť v tomto prípade znamená pochopiť.

Tento je funkčný: odkaz

Veru, nie je to prediktovaná povinnosť, ale záujem priblížiť sa k pochopeniu.