Okupácia Nemecka
Podľa pôvodných dohôd politikov Veľkej trojky v Podstupíme, malo byť Nemecko po stránke hospodárskej spravované ako jednotné územie. Tento zámer však bol hneď na konferencii spochybnený rozhodnutím, že zostavajúcu správu (najmä politickú) si spojenci rozdelia medzi seba. Bola vytvorená Kontrolná rada pre Nemecko. Jej členom sa okrem USA, Veľkej Británie a SSR stalo aj Francúzsko, ktorému bol na Churchillovo naliehanie pririeknutý nárok na vlastnú okupačnú zónu. Ďalšia dohoda z Postupimu sa týkala otázky čerpania nemeckých reparácií, ktoré si mala každá z mocností brať z vlastnej zóny. Bolo evidentné, že skôr či neskôr sa musia prejaviť rozpory medi spojencami aj v otázke budúcej existencie Nemecka. Kým Briti a Američania sa usilovali o obnovu nemeckého hospodárstva s cieľom prinavrátiť mu úlohu motora európskej ekonomiky (aj na úkor čerpania svojich reparačných prostriedkov), politika Francúzska a hlavne ZSSR bola odlišná. Obidvom štátom išlo o trvalé ekonomické oslabenie Nemecka. Sovieti dokonca začali s "úspešnou" realizáciou tohto plánu. Zo svojej zóny začali veľmi rýchlo po jej obsadení demontovať stroje i zariadenia nemeckých podnikov a odvážať ich do Sovietskeho zväzu.
V polovici roku 1946 došlo k sporu medzi západnými spojencami a ZSSR nielen mimo Európy, ale aj v Nemecku. Sovieti odmietali splniť si svoje povinnosti v otázke zasielania potravín do ostatných častí Nemecka, k čomu sa Stalin osobne zaviazal. Reakciou na to bolo spojenie americkej a britskej zóny a v roku 1946 vznikla tzv. Bizónia. Mimo Bizónie zostávalo zatiaľ územie pod francúzskou správou, čo bolo prejavom francúzskej snahy o oslabenie Nemecka. Aj naďalej totiž požadovali oddelenie Sárska, Porýnia a Porúria od Nemecka.
V priebehu roka 1947 prebiehala celá séria rokovaní medzi spojencami o budúcom usporiadaní Nemecka na ktorých bolo jasné iba to, že k dohode nedôjde. Kým Francúzi žiadali oddelenie Sárska, Porýnia a Porúria od Nemecka, Sovieti sa nechceli vzdať svojich reparačných platieb, ktoré už čerpali aj z bežnej výroby a Briti s Američanmi niekoľkokrát spochybnili platnosť novej poľskonemeckej hranice na Odre a Nise.
Prvá berlínska kríza
Vzhľadom na neúspešnosť týchto rokovaní začali západní spojenci v marci 1948 jednania o možnosti spojenia všetkých troch západných zón do jedného štátu. Naštartoval sa proces konštituovania západonemeckého štátu. Spojenci dali aj podnet na konštituovanie nemeckého ústavodarného zhromaždenia. Reakciou ZSSR na tento proces bolo trvalejšie pripútavanie si východných území Nemecka a nátlak na Berlín, kde boli západné sektory obkolesené sovietskou zónou.
Zámienkou na vypuknutie krízy sa stala menová reforma prevedená v západných sektoroch. Sovieti neakceptovali americké rozhodnutie, že západná marka by mala platiť aj v západnom Berlíne. V lete 1948 zablokovali všetky pozemné aj vodné prístupové cesty do Berlína, boli zastavené dodávky vody, energie, uhlia a pod. Cieľom bolo odrezanie vojenských posádok západných štátov od svojich základní a radikalizácia Berlínčanov, ktorí by povstali a požiadali Sovietov o pomoc. Americká a britská vláda však zareagovali zriadením vzdušného mosta, s pomocou ktorého bolo počas 11 mesiacov zásobovaných 2,5 milióna obyvateľov Berlína a členov okupačných posádok. Stalin bol nakoniec v máji 1949 nútený priznať porážku a blokádu ukončiť. Po tejto kríze, ktorá vošla do dejín pod názvom Prvá berlínska kríza, bol už naplno rozbehnutý nielen proces konštituovania Spolkovej republiky Nemecko, ale bolo jasné, že Nemecko bude rozdeleným štátom a Berlín sa stane symbolom tohto rozdelenia.
Už počas berlínskej krízy v lete 1948 sa pripojili k Bizónii aj Francúzi, čím vznikla Trizónia. Po voľbách do Spolkového snemu bola 7. septembra 1949 vyhlásená Spolková republika Nemecko. Prvým nemeckým kancelárom sa stal kresťansko-demokratický politik Konrad Adenauer. O mesiac neskôr – 7. októbra 1949 vznikla Nemecká demokratická republika ako satelit ZSSR.
Druhá berlínska kríza (1958 – 1961)
Rozdelený Berlín zostával miestom, kde sa najviac prejavovali spory dvoch blokov studenej vojny. Možnosť slobodného pobytu medzi Západným a Východným Berlínom viedla od polovice 50-tych rokov k hromadnej emigrácií prevažne mladých a kvalifikovaných ľudí z východného do západného Nemecka. Východonemecký vodca Walter Ulbricht si veľmi dobre uvedomoval, že takýto vývin situácie by onedlho znamenal stratu najvýznamnejšej hospodárskej vrstvy obyvateľstva a viedol by k postupnému ekonomickému krachu NDR. Preto naliehal na Chruščova, aby podnikol primerané kroky na pričlenenie západnej časti Berlína k NDR. V novembri 1958 posla Chruščov západným veľmociam ultimátum, v ktorom hrozil, že pokiaľ nebudú Berlína stiahnuté cudzie vojská a pokiaľ nebude otázka Berlína uspokojivo vyriešená, odovzdá správu Berlína do rúk NDR, čo by znemožnilo jeho existenciu v dovtedajšom stave. Kríza vyvrcholila v roku 1961 po bezvýslednom júnovom stretnutí amerického prezidenta Kennedyho s Chruščovom vo Viedni. Keďže Kennedy odmietol ustúpiť Chruščovovmu nátlaku, 13. augusta 1961 východonemecká štátna bezpečnosť uzavrela prechody medzi NDR a Západným Berlínom. Celý Západný Berlín bol obohnaný ostatným drôtom a vyše štvormetrovým betónovým múrom. Tzv. berlínsky múr sa tak stal symbolom rozdelenia Európy a Nemecka do dvoch blokov.
A tu je nakoniec video:
odkaz
-Sphynxinatorix
