Nachádzanie chýb.

Jezis povedal, ze nie je dobry, ze dobry je len Otec..
Tak preco si o sebe clovek neraz mysli, ze je lepsim clovekom ako su ostatni?
Vobec si neuvedomuje vlastnu pychu?

ale ja som dobry clovek,mam si zacat sypat na hlavu popol,len preto,ze sa to o sebe vraviet nepatri?ja netvrdim o inych ludoch,ze su zli,ani si nemyslim,ze som lepsia,ani netvrdim,ze nerobim chyby.a pysna viem byt ,ale u mna sa to prejavuje inak,a ak to aspon jeden clovek uhadne moze povedat,ze ma pozna🙂

a aky je to pocit " byt dobry clovek? ;-)

Dobrý pocit.

to nie je o pocite.a o tom aky pocit,to je mimo pocitov🙂

ok, tak z akeho dovodu si nadobudla pocit - vedomie resp, ze si dobry clovek? ;-))

no co je piskotka? toto by ma vazne zaujimalo ;--))

scarlet povedal mi to amunra🙂dobru noc,idem spat🙂mozme sa vratit k tomu inokedy,dnes som naozaj unavena.

a co ti hovori tvoje srdce? ;-DD

5/ piskota môžeš byť dobrý človek, pritom si naozaj samoľúba alebo namyslená, všimol som si, ako sa rada bavíš stále o sebe.

hm...že by samoľúbosť ? ... som presvedčená že si to myslí preto, lebo sa vyvyšuje nad ostatných, chýba takému vnútorná pokora..neuvedomuje si svoje chyby.,...paradox je, že najmä s týmto sa stretávam u veriacich...ktorí tým, že pravidelne chodia do kostola a dodržujú tie ich rituály, sú skalopevne presvedčení, ..že sú veľmi dobrí ľudia, ..a moje skúsenosti s nimi sú pravým opakom.
Tiež si myslím, že ak nikomu neškodím, teda úmyselne nie,.. mám čisté svedomie ale nemusím o sebe byť presvedčená že som lepší človek než niekto iný...bola by to odvaha tvrdiť.

onya ak sa nepovazujes za lepsiu,ako mozes napisat o inom cloveku,ze je samoluby?

ta vlastnost je nam znama predsa, mozno na nu niekedy trpime aj my sami piskotka..

winry v tom pripade si protirecis🙂ja myslim,ze kazdy dopsely clovek,pokial u neho funguje zdrava sebakritika a ma primerane sebavedomie vie zhodnotit sam seba.a nepotrebuje sa porovnavat s inymi ludmi,nepotrebuje hladat na inych ludoch chyby,aby poznal svoju vlastnu hodnotu.vtedy vie,ze nie je ani viac,ani menej,pretoze hodnoti seba v zmysle ako sa sprava,ako kona,ake ma umysly ,ako zije a podobne.

clovek o sebe nic nevie...asi ani to, ze je sucastou jedneho celku..

35/ piskot..asi si zle pochopila....kde píšem o inom človeku že je samolúby?..reagovala som na tému na otázku :" Tak preco si o sebe clovek neraz mysli, ze je lepsim clovekom ako su ostatni?
.. a ja sa pýtam: " že by samoľúbosť ?

piskot ten koment 16 patril k téme č. 1

onya,ale ja viem,ze patril k teme a nie ku mne🙂opisujes inych ludi,ich chyby,v zaciatku svojho prispevku,tym sa povazujes za lepsiu,preto ta otazka,chapes?🙂aj ,ked napises,ze nie.pretoze prave na tomto sa da najlahsie spoznat,ci sa clovek povazuje za lepsieho,alebo nie.ak nie pise o sebe ako vnima seba a nie druhych v zmysle v com su,, horsi"🙂

ale ano piskotka..opisujem svoje skúsenosti..tak mi nepodsúvaj niečo čo mi je cudzie..opisujem to, čo poznám /...kde píšem že sa považujem za lepšiu ? ..píšem že neškodím..umýselne nie !
piskotka..buď taká láskavá neanalyzuj moj koment,..ak si ho správne nepochopila.., dík. ))

snazila som sa ti len vysvetlit,ale lahke je sklznut k tomu,ze sa jeden clovek povazuje za lepsieho ako druhy a ze najlahsie je to poznat prave na tom ako sa vyjadruje o druhych,nechcela som sa ta dotknut,ak sa ta to dotlko tak prepac.

👍: ruwolf

Kritizovanie druhých naozaj môže byť chápané ako druh povyšovania sa, mne sa na tom páči, že Piškotka kritizuje Onku, že sa takto povyšuje, čím sa teda v tomto duchu povyšuje aj ona nad Onku

58/ nie piskot..nedotkla si sa ma.., len si myslím že si môj koment veľmi zle pochopila,..po druhé píšem vo všeobecnej rovine svoj názor, ..a na margo toho ak by sme zabŕdli do odbornosti a porovnávali sa s odbornosťou jednotlivca,...tam sa dá posudzovať kto je lepší a kto je horší. ..ale všeobecne ak o nič nejde a je človek ktorý o sebe tvrdí že je dobrý, a jeho vlastnosti sú toho opakom, ..tak to považujem za samoľúbosť alebo zbytočnú pýchu.

Winry, keby som chcel byť mentor, tak ti prezradím, že hneď v nadpise máš chybu.

Nachádzanie chýb

Lebo nadpisy sa píšu bez bodky.

...ono tie vonkajšie prejavy, preceňovanie, nadsebahodnotenie sú často prejavom komplexov, winry ...
...a naopak, človek, ktorý sa neustále podceňuje a prehnane sa kritizuje si zase o sebe myslí v skutočnosti viac ako všetci ostatní ...
...akurát rozmýšľam nad sebou ...kam patrím ; ))

podcenovanie sa si ludia mylia s pokorou, to je zase druhy extrem bytia 🙂

...presne tak ...aj zdravo sebavedomý človek môže byť pokorný ...
...a všimni si, ozajstné osobnosti, ľudia, čo naozaj čosi dokázali nie sú pyšní, sú skromní, pokorní a tichí ..ani ich nevidíme motať sa medzi našimi pseudo-celebritami ...taký Ľubomír Feldek, či Milan Lasica ...
( bode moj, ked vidím tú Moniku Haklovú v tv, roztvára sa mi neexistujúci nožík vo vrecku, to je des )

a preco by si to o sebe nemal mysliet, ka je to pravda? ak je v niecom lepsi, ako iny a kvoli nejakej umelej skromnosti sa snazi si nahovorit, ze nie je, tak je jednoducho len hlupak, ktory nevie zhodnotit situaciu

a ktora ruka je lepsia ta prava ci ta lava?

Však to je jedno, s ktorou rukou masturbuješ, či?

nebolo vtipne, ale ano.. presne tak, je to jedno..

Jezis nemusel byt nic extra. Vsetko co urobil mohlo byt v kontexte k jeho poznaniu o budcnosti uplne odporne sebecke.

ak by som bola sebec, tak by som sa nikdy nenechala pribit na kriz..nechapem preco si voci nemu taky zaujaty..z jeho svetla cerpaju ludia dodnes..

Tri dni utrpenia za tsice rokov blazenosti? To si zrata aj neandertalec moja mila.

nic o nom nevies..

prepac, nemala som tak reagovat v 52..., akosi ma rozhadzala tato tema, necakala som, ze v nej bude tolko atakov a zbytocne hladam hlupe vyhovorky, no je mi to luto, ze sa nedaju mazat, ci vziat spat niektore slova..ci aj cela tato tema..a vlastne ani ja tu uz nema co hladat, len tu zavadziam..

winry,ale clovek reaguje na zaklade svojich vlastnych vnemov na zaklade toho,co si on sam zhodnoti v sebe.ak ocakava,ze ten druhy pise s hnevom,tak to aj tak zhodnoti.ak ocakava,ze sa ho chce dotknut,tak ho bude vnimat ako niekoho kto ho chce ranit,uz som ti raz polozila otazku,preco na jednu rovnaku situaciu,zareaguje 10 ludi rozdielne?jeden moze vidiet v druhom,ze chce na neho utocit,druhy moze vidiet v nom,ze ma blby den,treti moze vidiet v nom,ze chce vyjadrit len svoj nazor,ako to vnima on sam,dalsi moze vidiet v nom nepriatela,iny priatela a tych moznosti by som tu nazhrnala strasne vela,ale je to o cloveku samotnom a nie o tom druhom.napisem za seba,aby sme sa vyhli nejakemu nedorozumeniu mne slo o to, ako to vnimam ja.dobru noc🙂

Už som dlho necitoval Šlabikár šťastia :-) "Vymaňte sa zo závislosti od vlastných negatívnych myšlienkových procesov, ináč sa dostanete do otroctva, ktoré bude neustále vyčerpávať vašu životnú energiu, ktorú potrebujete na obnovu kladných myšlienok, emócií a činov. Vyneste usadený emočný i telový odpad. Zmeňte životný štýl. Čím skôr s tým začnete, tým lepšie. Sami si pritiahnete vám sympatické technológie. Naučte sa vnímať každý okamih svojho života a budete nadšení z každej maličkosti. Budete milovať všetko len pre skutočnosť, že to existuje, prestanete veci deliť na dobré a zlé, na tie, ktoré nám dávajú, a tie, ktoré nám berú. Prežívajte pocit vďačnosti za svoje bytie tu a teraz, za možnosť všetko vnímať a preciťovať a oslobodíte sa tak od všetkých blokov, budete zdraví a energickí. Velebenie života vo všetkých jeho formách dvíha tonus duše i tela, smiech je zasa príznakom veselého ducha. Sabapremena je zmena vedomia, ktorá zmení aj nedobré charakterové rysy, pretože práve ony vytvárajú silu negatívneho energetického poľa."
Hirax

winri, ja by som povedala, ze to je skor arogancia nez pycha ;-D

Ako sa pýcha prejavuje? Aroganciou, nadutosťou, povýšeneckosťou, egocentrizmom, narcizmom, drzosťou, domýšľavosťou a márnivosťou. Tieto formy správania sú odporné. A málokto z nás sa pre ne dobrovoľne rozhodne. No ako to ktosi povedal: zákernosť pýchy spočíva v tom, že jej prejavov si nie sme vedomí. A keď nás na ňu upozorní iný, nepriznáme si to, pretože by sme sa museli pokoriť. Prejavy pýchy vidíme skorej na inom človeku, ako na sebe samých. Na toto asi naráža aj Ježiš, keď poukazuje na to, že všetky hriechy budú človeku odpustené, okrem hriechu proti Duchu Svätému. Niektorí za hriech proti Duchu Svätému pokladajú neschopnosť priznať si svoj hriech. A to je pýcha.

S pýchou dnes súvisí ešte iný problém. Hodnotami dneška, ako sme si to povedali, sú bohatstvo, moc, spoločenské postavenie, telesná príťažlivosť a inteligencia. Pravdou je, že mnoho arogantných jedincov sa stavia nad iných spôsobom, ktorý je v podstate spoločnosťou prijímaný. Sv. Tomáš Akvinský k tomu poznamenáva, že človek, ktorý vlastní viac z hore menovaných vlastností ako iní si začne namýšľať, že má špeciálne privilégiá, alebo že je vyňatý z toho, aby sa správal s úctou a empatiou voči iným. Môže ho to priviesť do stavu, kedy bude pohŕdať ľudskou slabosťou a voči potrebám iných sa bude správať ľahostajne. Jeho arogancia ho bude viesť k neetickému alebo protizákonnému správaniu. Tu vidíme, ako si mnohí pyšní ľudia namýšľajú, že pre nich neplatí žiaden zákon. Tento stav nie je však beznádejný. No zmena pyšného človeka je doslova dramatickým zázrakom. Stáva sa to občas tým, že takýto človek príde o to, na čo sa spoliehal, alebo že zažije nejakú pokorujúcu skúsenosť, ktorú ho privedie k rozumu a on si začne uvedomovať svoju obmedzenosť a vrodenú ľudskú slabosť.

Liekom na pýchu je teda pokora. Čo však je pokora? Vieme, že dnes veľa ľudí má problémy so sebaúctou a sebavedomím a tak mnohé programy, či už psychologického alebo duchovného typu ich učia vhodnému sebavedomiu a pozitívnemu zmýšľaniu o sebe. Môže byť tradičné odsudzovanie pýchy a presadzovanie pokory zmierené s dnešným presadzovaním silného sebavedomia a snahami o odstraňovanie pocitov menejcennosti? Niektorí autori hovoria, že pýcha a silné sebavedomie sú dve odlišné veci. Človek môže mať silné sebavedomie bez toho, že by bol pyšný; môže byť pokorný bez toho, že by mal pocity menejcennosti. Istý autor ide ešte ďalej a dokonca tvrdí, že silné sebavedomie je nevyhnutnou podmienkou k pokore. Človek, ktorý hreší pýchou v skutočnosti trpí na pocit menejcennosti. Aj keď s týmto tvrdením zaiste nie každý bude súhlasiť, z psychologického i kresťanského pohľadu sa zdá byť pravdivým. Skúsenosti ukazujú, že otvorené prejavy pýchy a arogancie sú často prejavom skrytých pocitov menejcennosti. Hoci tento vzťah si všimli už mnohí stredovekí duchovní autori, je jasné, že celkom mu ešte nerozumeli. Ich chápanie pýchy nebolo pre nich natoľko obranným mechanizmom, vyplývajúcim z nízkej sebaúcty a pocitu menejcennosti, ako skorej tupým hriechom. Preto mnohé svoje rady zameriavajú presne týmto smerom: boj proti pýche praktizovaním pokory. Toto sa však nie vždy darilo a to preto, lebo mnohé prejavy „obdivovanej a odporúčanej" pokory boli v skutočnosti prejavom skrytej pýchy. A tak mnohoráz nešlo o pokoru, ale o kamufláž. V spoločnosti, ktorá si váži pokoru ako čnosť a silne ju odporúča, bude vždy existovať nebezpečenstvo, že človek ju začne - dosť často dokonca nevedome - napodobňovať alebo hrať. A najväčším paradoxom je, keď sa chytí do pasce, ktorú niektorí popisujú ako: „Som pyšný na svoju pokoru!" Aj keď to takto nikto výslovne nepovie, verme, že to nie je iba vtip.

Súčasní psychológovia svoje terapeutické prístupy na rozdiel od stredovekých autorov viac sústreďujú na spomínaný obranný mechanizmus: v ktorom pýcha je prejavom skrytého pocitu menejcennosti. Preto radia, aby sa pracovalo na upevňovaní sebavedomia. Tak potom človek nebude cítiť potrebu niečo dokazovať pred tvárou iných, či už tým, že seba samého bude zvelebovať, alebo inými pohŕdať. Tento prístup je užitočný. No treba upozorniť, že nie všetky prejavy pýchy sa dajú vysvetliť obranným mechanizmom proti komplexom menejcennosti. Jestvujú ľudia, ktorí sú „úprimne" arogantní a teda pyšní; inými slovami naozaj páchajú hriech. A o týchto potom platia závery stredovekých duchovných autorov. Vidíme teda, že vo veciach treba mať jasno. Pýcha môže byť aj obranných mechanizmom, ako to hovoria súčasní psychológovia, no môže byť aj naozajstným hriechom, ako to hovoria stredovekú duchovní učitelia.

Čo je teda skutočná pokora? Pre kresťanských autorov pokora je nevyhnutnou podmienkou k iným čnostiam. Je to ako brána k čnostiam. Bez pokory žiadna iná čnosť nie je možná. Veriaci človek si uvedomuje svoju totálnu závislosť na Bohu vo všetkých svojich daroch, úspechoch a požehnaniach, ktorými sa vyznačuje jeho život. Veriaci človek všetko prisudzuje Bohu, dokonca i také úspechy, ktoré boli výsledkom jeho bystrosti, šikovnosti, alebo úsilia. Je mu jasné, že všetko toto je výsledkom Božej vôle, Božej dobroty, Božej milosti. To isté platí aj pre morálnu oblasť jeho života. Za zlo, ktoré koná, považuje zodpovedného seba, no za zdroj všetkých dobier, ktoré sa mu podarí v živote vykonať, považuje Boha. Z takéhoto postoja budú potom pochádzať všetky prejavy, ktoré charakterizujú pokorného človeka na úrovni myšlienok, pocitov i skutkov.

Napríklad bude sa všemožne vyhýbať chvále. Urážka či pohŕdanie ho neznechutia. Nebude sa hanbiť za svoj pôvod, spoločenské postavenie, alebo zamestnanie, aj keď niekomu - či podľa všeobecne platného spoločenského štandardu - toto všetko môže pripadať nízke, biedne, pohŕdaniahodné. Pokorný človek sa nikdy nebude zapájať do aktivít, preto aby mu priniesli slávu a pocty. Jeho jediným motívom pre to, čo robí bude túžba po dobre a sláva Božia. Ak ho niekto pochváli reaguje skromne a ďakuje Bohu, že ho urobil svojím nástrojom pre dobro iných. Za pochvalu alebo ocenenie iným poďakuje, no nezakladá si na nej. Pre neho je pochvala znamením, že sa má usilovať ešte viac a že všetko musí zamerať na to, aby v tom všetkom vynikal Boh a iní ľudia. Pokorný človek iným nezávidí, keď sa im darí, alebo keď sú v niečom lepší. Skorej sa z toho všetkého teší, ba umožňuje to.

Inou cestou na rast v pokore je snaha o úplné odpútania sa od zameranosti sa na seba. Mnohí ľudia sa často dostávajú do rozpakov, keď majú robiť veci, v ktorých ich vidia iní. Sú hanbliví, no ich hanblivosť nie je zdravá, ale skorej je výsledkom ustarostenosti o to, čo si iní o nich pomyslia, či ich príjmu, ocenia, pochvália a pod. Thomas Merton to popisuje takto: „Ako môžeš byť pokorný, ak neustále uvažuješ len o sebe? ... Ak by si bol naozaj pokorný, potom by si sa o seba nestaral vôbec. Prečo by si mal? ... Pokorný človek bude robiť veľké veci nevšedne dokonale, a to preto, lebo sa vôbec nestará o vedľajšie veci, ako sú napríklad vlastné záujmy, alebo jeho osobná reputácia. Preto nebude potrebovať márniť množstvo energie na to, aby sa obhajoval." ... Toto môže znieť trocha arogantne, no múdry človek zaiste postrehol pointu.

Zamerajme sa ešte na niekoľko dôležitých otázok: je pokora o tom, že si vôbec nevšímame rozdiely medzi nami a druhými? Inými slovami: jestvuje veľa oblastí, v ktorých naozaj môžeme vynikať. A čo my: máme sa tváriť, že nevynikáme a toto tvrdiť aj ostatným? Má napríklad v mene pokory vzdelaný a uznávaný vedec tvrdiť, že on nič nevie, krásna žena dokazovať, že je škaredá, nadaný športovec, že je poleno, uznávaný hudobník, že jeho výkon je brak, šikovný umelec, že je ľavý? Ak by to tak bolo, takáto pokora by sa zakladala na klamstve. No ak by sme si to všetko uznali, ako sa potom vyhnúť arogancii, povýšeneckosti a domýšľavosti? Na nešťastie, mnohé rady na budovanie si pokory stavajú na popieraní reality. A z toho nemôže vzísť nič dobrého. Obdarovaný človek, či sú jeho dary vrodené alebo vypestované, si svoje dary v mene pokory musí uznať. Uvedomovanie si týchto svojich darov ho samo osebe nerobí pyšným. Či je pyšný alebo pokorný závisí od toho, ako sa na tieto svoje dary pozerá, a ako ich užíva, a ako ich zapája do svojho vzťahu voči Bohu, sebe samému a blížnym. Sv. František Saleský pripomína, že popieranie svojich darov preto, aby si človek nezačal na nich zakladať a aby ho to nepriviedlo k pýche a tak k odpadu od Boha je omylom. V skutočnosti je to naopak. „Nie je potrebné sa báť, že uvedomovanie si svojich darov nás urobí pyšnými, ak si dáme pozor, aby sme nezabudli na pravdu, že žiadne dobro nepochádza od nás. Čo dobré máme, čo by sme neboli dostali? A ak sme to dostali, prečo by sme si mali budovať cez to slávu. Skutočné uvažovanie nad svojimi darmi nás bude robiť pokornými, pretože takéto uvažovanie nás bude viesť k vďačnosti." Pokora, ktorá zanedbá uvažovanie nad svojimi darmi a schopnosťami môže byť, podľa sv. Františka Saleského, nielen nepravá, ale dokonca zlá. Často nám totiž môže slúžiť ako zámienka na vyhnutie sa zodpovednosti za rozvoj svojich darov. Svoje dary by sme mali používať k službe Bohu a svojim blížnym. No ak ich budeme popierať, potom ich nebude zapájať do tejto služby. Takáto „pokora" je vlastne dôvodom k lenivosti.

A čo so sebavedomím? Je budovanie si sebavedomia prejavom pýchy alebo pokory? Záleží, ako sa na vec pozrieme. Ak by sme si nebudovali zdravé sebavedomie, potom by sme nemali dôvod na sebazdokonaľovanie, sebarozvoj a rast. Náš pocit menejcennosti alebo neschopnosti by v nás neustále vytváral úzkosť z toho, že veci nezvládneme, že to nedokážeme a že sa zosmiešnime a pod. To by spôsobilo, že sa nikdy do ničoho nebudeme púšťať. No ak človek všetku svoju dôveru vloží do Boha, nemá sa čoho obávať. Jednoducho niet dôvodu. Sv. František Saleský o tom píše takto: „Pyšný človek, ktorý dôveruje len sebe, má dobrý dôvod do ničoho sa nepúšťať. Pokorný človek je omnoho odvážnejší, pretože uznáva svoju neschopnosť. Čím neschopnejším sa cíti, tým odvážnejším sa stane, pretože celú svoju dôveru vkladá do Boha." Z toho teda vidíme, že pýcha človeku bráni angažovať sa, aby sa nezosmiešnil. Pokora ho naopak k angažovaniu uschopňuje a robí ho vnútorne veľmi slobodným. Samozrejme, pozor na hlúposť. Niekedy človek ide bezhlavo do vecí, na ktoré nemá. To už nie je pokora, ale nedostatok zdravého úsudku. To je však už iná téma.

V duchovnom živote sa vždy kládol dôraz na zdravé sebavedomie. Základom náboženského postoja je, že sme milovanými Božími stvoreniami, že sme jedineční, pre Boha cenní a že Boh má v každom jednom z nás zaľúbenie. Iba z takéhoto štartovacieho bodu je možné začať zdravú životnú púť, ktorá by bola charakterizovaná smelosťou, zodpovednosťou, vďačnosťou.

1. Prejavy pýchy pravdepodobne vidíš na každom kroku. Predstav si na konkrétneho človeka, ktorý je pre teba v tomto smere obzvlášť odstrašujúcim príkladom. Čo myslíš, čo je príčinou jeho správania? Je tam výslovný hriech, alebo iba obranný mechanizmus, t.j. pocit menejcennosti, ktorý potrebuje zakrývať?

2. Ako je to s tebou? Nemáš na sebe prejavy arogancie, domýšľavosti, nadutosti, narcizmu? Ako vieš, že to máš? Ako vieš, že to nemáš? Si vnímavý na spätnú väzbu zo strany iných? Mohol by si sa ich opýtať, ako ťa vnímajú?

3. Nie si človekom vystrašeným, strémovaným, hanblivým, ktorý sa odmieta do čohokoľvek zaangažovať? Nemyslíš si, že by mohla byť za tým pýcha? Vieš prijať svoje zlyhania, kladieš veci do Božích rúk, vieš sa na svojich zlyhaniach poučiť?

Milan Bubák, SVD
?????????? ???????
??????? ?????? ?????

...a nikto nie je lepsim clovekom a idem spat 🙂
majte sa pekne

Nerozumiem téme, to ako všetci sme úplne rovnakí ? Niet rozdielu medzi ľuďmi ? Trojnásobný vrah je taký istý človek ako matka Tereza ? Určite existujú lepší a horší ľudia a nie je v tom žiadna pýcha ak si uvedomujeme svoju prevahu . Ide iba o spôsob akým to dávame najavo....