„Bože, veď som ťa tak dobre vychovávala, skoro som umrela, keď som ťa porodila a ty mi nedokážeš ani trochu poďakovať? Musíš sa stále tak ku mne správať?“
Nikdy som si nemyslela, že naša rodina dopadne takto... Keď mi otec rozprával ich príbeh lásky, nechcela som tomu ani uveriť... viem koľko veľa toho pre mňa matka obetovala... ale ona sa strašne moc zmenila... vadí jej skoro všetko na mne... s otcom sa hádajú a mňa považuje za čiernu ovcu rodiny.
„Ja nemôžem za to že som poloupír! Možno keby som úplný upír, mala by som za jedna!“
Skríkla som na ňu so zlobou v hlase.
„A ja som bola človek a mala som samé jednotky! Ja tomu nechápem po kom si taká...“
Zasekla sa a ja som ju doplnila.
„Hlúpa, sprostá? Mňa sa to nepýtaj! Ja som si tento život nevybrala!“
Kričala som zase ja na ňu a slzy sa mi drali z očí.
„Pozri sa na seba! Ja som ti dala život! Máš city, môžeš jesť, piť! Môžeš ísť na slnko! Tak čo ti nevyhovuje... nechápem prečo som sa vtedy nedala Edwardom odhovoriť...“
Vykĺzlo jej a hneď sa potom chytila za ústa. Poznala som ten príbeh a preto som vedela na čo narážala.
„Tak keď si ma sakra nechcela! Mala si ísť na potrat a na mňa sa vysrať!“
Slzy mi už tiekli prúdom a každé jedno slovo sa mi najprv zadrhlo v krku a až potom sa vydralo na povrch.
„Mala! Ale nespravila som tak... a teraz mám dieťa... ktoré ma neznáša... ľutujem toho...“
Znovu na mňa kričala a ja som to nevydržala...priamo pred ňou som sa rozplakala... Tak moc ma boleli jej slová, keď si spomeniem, že kedysi ma milovala viac ako svoj život... Začala ma nenávidieť za moju ľudskosť... neviem či mi závidela, alebo jej to prekážalo... ale vždy bola nepríčetná... tak moc ju to štvalo... že som poloupír.
Do izby vstúpil môj otec, jeho pohľad na matku bol tak nenávistný... i medzi nimi to už dlhšiu dobu je dosť zlé. Nikdy nepochopil matku, prečo sa tak ku mne správa. No áno, chcel aby šla na potrat... ale iba pre to, že videl ako ju zabíjam... ale keď som sa narodila, všetko sa zmenilo. Miloval a miluje ma... a niekedy mám pocit, že viac ako matku. Opatrne mi pomohol postaviť sa a privinul si ma ku sebe.
„Isabella, pozri čo robíš? To ťa tak moc bavia jej slzy?“
„Dobre vieš, že keby môžem, i ja by som tu už robila dojemné divadielko ako naša malá pobehlica“
„Mama!“
Skríkla som a slzy sa spustili ešte väčším prúdom.
„Ja už nie som tvoja mama! Ako by som mohla milovať niečo čo ma nenávidí! Čo mi ubližuje! Čo ma ponižuje!“
Kričala naďalej a ja som cítila, ako sa otec nady****e niečo povedať.
„Isabella, dobre vieš, že to tak nie je...“
Pokúšal sa diplomaticky.
„To som počula stokrát! A ty! Ty si taký istý! Spojili ste sa proti mne! Ani ty ma už nemiluješ! Len si to priznaj, vidím ti to na očiach!“
„A kto by ťa miloval, keď sa správaš horšie ako fúria! Zo všetkého ju obviňuješ iba preto, že je poloupír! Ona si to nevybrala! Zmenila si sa Bella... k nepoznaniu... teraz nedokážem pochopiť... ako som ťa niekedy mohol milovať... nechápem tomu ako sa z mojej Belly mohlo stať takéto niečo...“
Šepkal útrpne otec a ja som ho viac objala okolo pásu.
„Taká dojemná história už na mňa neplatí! Je to už našťastie minulosť! A ja... ja vás tu už nikdy v živote nechcem vidieť!“
„Čože?“
Spýtali sme sa naraz s otcom šokovane.
„Ste hluchí? Asi nie... predsa, ste len upíri... vypadnite z môjho domu!“
Skríkla ešte raz a ja som netušila čo sa bude diať.
„Dobre... ale ver tomu, že nás vidíš naposledy“
„Myslíš, že mi bude chýbať jedno polopírske ufňukané decko a muž, ktorý ma nemiluje, a ktorý si radšej vyberie decko, než svoju ženu? Vypadnite!“
pokračovanie :
odkaz
