na zamyslenie
Svätý Otec František sa celému ľudstvu prihovára vo svojej novej encyklike. Veriacim i neveriacim. Za všetko hovorí jej názov: Fratelli tutti – Všetci bratia.
Čítanie encykliky Fratelli tutti je potom zážitkom hľadania odpovedí, ale aj príležitosťou nahliadnuť hlbšie do spôsobu uvažovania a konania Svätého Otca. Keď sa na chvíľu zastavíme a uvedomíme si, v koľkých krajinách sveta zúria vojnové konflikty, koľko národov sveta čelí biede a rieši existenčné otázky, našu vlastnú situáciu môžeme vnímať v novej perspektíve.
Patríme medzi vyspelé krajiny, žijeme v slobode, v relatívnom blahobyte, nečelíme hladu ani genocíde; a problémy, ktoré riešime, zďaleka nedosahujú závažnosť tých, s ktorými zápasia ľudia na iných kontinentoch.
„Potreba“ nepriateľa
Mnohé z našich problémov a konfliktov majú príčinu viac v spôsobe nášho uvažovania než v objektívnom nedostatku či tiesni.
Uzavretosť myslenia, obranná mentalita, „potreba“ nepriateľa, zdôrazňovanie vonkajšieho či vnútorného ohrozenia, nevyhnutnosť boja proti niekomu alebo niečomu, čo ide proti nám, rozdeľovanie sa na tábory, na dobrých a zlých, vyvolávanie nedôvery, nekonečné kontrapozície - to všetko sú javy, ktoré pozorujeme aj v našom spoločenskom živote. Aj v duchovnej oblasti.
Apokalyptickí jazdci, ktorí všade vidia nebezpečenstvo, útoky satana, podnecujú pocit blízkosti konca sveta a sústreďujú sily na budovanie obranných múrov, hradieb a valov, aby zachránili vyvolených. Šírenie strachu a podozrievavosti namiesto ohlasovania nádeje a hľadania toho, čo spája; namiesto presadzovania lásky a vytvárania priateľstiev.
Objaviť skutočne kresťanský spôsob myslenia
Tu kdesi vidí Svätý Otec František výzvu pre veriacich kresťanov žijúcich v súčasnom svete. Nie stiahnuť sa do bunkra, rozčuľovať sa nad tým, kto sa ku mne správa nepriateľsky, vyhľadávať konflikty, presadzovať, ba až prebíjať vlastný pohľad za každú cenu.
Naopak: treba znovuobjaviť skutočne kresťanský spôsob myslenia. Prístup, ktorý zodpovedá evanjeliu. Nezlomnú nádej a vnútorný pokoj. A to aj uprostred sporov a problémov.
Lebo: Fratelli tutti - všetci sme bratia. Máme jedného nebeského Otca a každý človek je náš blížny. I ten, čo nepatrí do našej rodiny, nášho mesta, našej vlasti, nie je nášho vierovyznania.
Nie uzavretý, ale otvorený svet. Nie uzavretá, ale otvorená myseľ. Nie uzavreté, ale otvorené srdce: na stretnutie, dialóg, spoluprácu, priateľstvo. Na svetové bratstvo.
Veľmi zjednodušene povedané, toto sú témy, ktoré pápež František rozvíja v ôsmich kapitolách novej encykliky Fratelli tutti a ktoré rezonujú v jej takmer tristo bodoch.
Netreba sa zľaknúť dĺžky tohto okružného listu. Kto si kladie otázky, ako lepšie, zmysluplnejšie, hlbšie žiť svoju katolícku vieru v dnešnom svete, nájde v encyklike veľmi pútavé čítanie; časovo akurát tak na jedno dlhšie odpoludnie.
A kto prijme výzvu na otvorenosť namiesto uzavretosti, na šírenie pokoja namiesto podozrievavosti, nádeje namiesto strachu - môže nad textom uvažovať aj oveľa dlhšie, keď ho bude klásť ho perspektívy vlastného života, svojich konkrétnych vzťahov. A to všetko bez toho, žeby ho ktorákoľvek stránka encykliky nudila. Práve naopak.
Pápež František presadzuje pozitívny prístup
Môže byť z toho štart na čítanie ďalších pápežových textov, ktoré ponúkajú jeho pohľad na to, čo je úlohou kresťana v 21. storočí, do čoho investovať fyzické aj duchovné sily a kde sa zbytočne „nevybíjať“.
Napriek tomu, že pápež František presadzuje pozitívny prístup, ktorý je otvorený hľadaniu spolupráce s každým, neznamená to, že by encyklika nebola kritická.
Odmieta dialektiku a boj ako nástroje pokroku, a aj keď volá po zjednotení a bratstve všetkých ľudí, nesúhlasí s nástrojmi a spôsobmi globalizácie, ktoré sa na našej planéte aktuálne uplatňujú.
Nie individualizmus, nie ekonomické záujmy, ktoré bezohľadne podnecujú konzum a blahobyt jednej skupiny na úkor ostatných; nie čisto technologická paradigma skutočne zjednotí náš svet a otvorí dvere lepšej budúcnosti.
To je falošný univerzalizmus. Potrebný je v skutočnosti pohľad na človeka ako na blížneho, na brata, na sestru, na člena vlastnej rodiny. Hoci môže mať inú farbu pleti, etnický pôvod, štátnu príslušnosť, náboženstvo, zvyky či názory.
Každý človek - viac či menej sympatický - patrí do našej ľudskej rodiny. A pokojnú, šťastnú existenciu na našej planéte nedokáže vytvoriť len modernizácia komunikácie a zlepšovanie podmienok pre medzinárodný obchod.
Neúcta, výsmech a nedostatok sebaúcty
Pápež František v encyklike Fratelli tutti chváli spájanie a zjednocovanie, ale tiež vážne varuje pred homogenizovaním sveta, ktoré vyhovuje len individuálnemu konzumu, pred synkretizovaním vychádzajúcim z ekonomických a technických princípov.
Ignorovanie kultúrneho dedičstva jednotlivých národov, neúcta či rovno výsmech voči nim predovšetkým vtedy, ak sa javí, že stoja v ceste finančných záujmov, je veľkým omylom.
A ustupovanie tejto neúcte a výsmechu je zasa nedostatkom sebaúcty tých, ktorí žijú na miestach zeme s menšou materiálnou prosperitou – aj toto pripomína vo svojej novej encyklike Svätý Otec František.
Chudobní sa nesmú dať pošliapať spupnosťou bohatých. Nemajú o nič menší nárok na dôstojný život než tí, ktorí sa narodili v krajinách prvého sveta. A títo zasa nemajú stratiť zo zreteľa, že ich blahobyt nie je samozrejmosťou a nesmie sa budovať na úkor tých, čo žijú na inom mieste.
Svätý Otec pripomína, že rozširovanie radov navzájom čo najviac podobných konzumentov nie je zárukou skutočnej prosperity. František podčiarkuje to, na čo sa zabúda: na vážne pokušenie žiadostivosti, ktoré spôsobuje práve to, že ľudí, ktorí sú sýti, hladní prestanú zaujímať.
Súčasný trend globalizácie, hnaný optimizmom blahobytu, avšak dostupného len pre niektorých, ekonomického „prekypovania“ je v skutočnosti cestou do slepej uličky. Náročnejšou výzvou, ale aj zmysluplnou cestou je podľa Františka budovanie bratstva.
Takého, ktoré nepopiera ani nesplošťuje identitu iného, nechce ho zmeniť na svoj vlastný obraz, ale vníma ho s rešpektom. Vedie s ním načúvajúci dialóg a aj napriek rozdielom hľadá cestu priateľstva.
Nechce však byť ani light: nerozrieďuje vlastné náboženstvo, kultúru, vnímanie sveta, ale trpezlivo ho predkladá s vedomím, že je podstatnou súčasťou vzájomnej spolupráce, lebo „zobchodovanie“ či ľahkovážne vzdanie sa dôležitých prvkov svojho pohľadu nie je autentickým spôsobom formovania vzájomnej celosvetovej spolupráce.
Pápež František svoju novú encykliku od začiatku stavia na podobenstve o milosrdnom Samaritánovi, ktorý napriek tomu, že bol cudzinec, dokonca ním iní opovrhovali, dokázal byť v ťažkej chvíli blížnym dobitému človeku, keď potreboval jeho pomoc.
Sám Ježiš vyrozprával príbeh o milosrdnom Samaritánovi, aby svojim učeníkom pomohol pochopiť ich budúce poslanie. Aby otvoril ich myseľ a srdce niečomu novému - vnímaniu blížneho nielen v rámci vlastného národa, ako boli mnohí v tom čase zvyknutí, ale v univerzálnej perspektíve.
Budovať spoločné dobro
Na základe tohto podobenstva pápež František v encyklike rozvíja napríklad aj uvažovanie o spoločnom určení dobier, nad ktoré nemožno principiálne povyšovať právo na súkromné vlastníctvo - a argumentovať tak v prospech prepychového štýlu života jednotlivcov, ktorí odvracajú pohľad od biedy druhých.
Podnikanie a obchodovanie sú, samozrejme, v princípe chvályhodné, nesmú však stratiť zo zreteľa spoločné dobro, ktoré majú povinnosť rozvíjať, nielen napomáhať individuálny prospech.
Blížnym je aj chudobný človek či utečenec
Blížnym je aj chudobný človek, ktorý žije na mieste bez rovnakých príležitostí. Blížnym je aj migrant, ktorý uteká pred vojnou alebo hľadá dôstojný spôsob obživy pre svoju rodinu a perspektívu pre svoje deti. V týchto súvislostiach Svätý Otec kriticky rozoberá i otázky politického života, populizmy a nacionalizmy, ale takisto aj liberálne vízie a úskalia relativizmu.
Pamäť a odpúšťanie
Osobitnú kapitolu venuje odmietnutiu vojny ako prostriedku riešenia problémov a trestu smrti ako nástroju svetskej spravodlivosti. Zoširoka rozpráva o tom, aký zložitý, ale takisto uzdravujúci je proces odpúšťania.
Svätý Otec podčiarkuje, že nie je zabudnutím na spáchané zlo: pamäť neprotirečí odpusteniu. Ono je však snahou nedať sa zlom a pomstou ovládnuť. Naopak: zlo a vendetu treba premáhať dobrom. Nie v naivite, ale v evanjeliovej nádeji a odhodlanosti.
Úloha náboženstiev v službe bratstvu
Silná a pozoruhodná je záverečná kapitola encykliky, v ktorej pápež uvažuje o úlohe náboženstiev v službe bratstvu. Opakuje v nej presvedčenie, že spoločenstvo celej ľudskej rodiny je ideálom, o ktorý sa oplatí zasadiť.
Pripomína úsilie o spoluprácu s pravoslávnym patriarchom Bartolomejom, s imámom Ahmadom Al-Tayyebom a ďalšími náboženskými predstaviteľmi, s ktorými už viackrát odmietli akékoľvek násilie či vojny v mene náboženstva a hľadali oblasti pôsobenia pre spoločné dobro.
Pápež tvrdí, že náboženské presvedčenie je mimoriadne dôležité práve pre vytváranie celosvetovej ľudskej rodiny a pre myšlienku bratstva.
Samotný racionalizmus tu nestačí. Ten dokáže smerovať k rovnosti a spravodlivosti. Avšak bratstvo je predsa len o niečom inom. Neporovnateľne vyššom.
Náboženské vyznanie, viera v Otca, ktorý je na nebesiach, nás otvára tomu, aby sme mohli vnímať druhých ako našich bratov a sestry; otvára nás univerzálnej láske. Nie je to jednoduchá výzva, určite je však hodná nášho úsilia.
Na jej uskutočnenie je podľa Svätého Otca Františka nevyhnutná kultúra dialógu ako cesta, spolupráca ako pravidlo a pochopenie ako metóda a norma.
Kiežby prečítanie novej encykliky priviedlo čím viacerých práve k uvažovaniu o tejto ceste, o tomto pravidle a tejto metóde.
odkaz
