hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  rôzne  /  téma

Koberček 9

príspevkov
2
zobrazení
0
tému vytvoril(a) 2.2.2013 11:09
posledná zmena 2.2.2013 11:45
1
02.02.2013, 11:09
Niekto zaklopal na dvere. Trošku som zaváhal a otvoril, už asi po stý krát. Opäť to bolo to isté ako predtým a zas predtým a ešte predtým. „Ako si jej to mohol urobiť?“, dovolávalo sa moje svedomie odpovede, ktorú som nevedel celkom presne zostaviť. Svedomie mi hádzalo výčitky a sladké náhradné scenáre pod nohy a na druhej strane stal rozum, ktorý mi hovoril, že som sa mohol zachovať síce aj lepšie, ale vina nie je na mojej strane. Chvíľkami som mal pocit, že sa tieto dve strany medzi sebou bijú, rozklad osobnosti bol zrejme u mňa už v pokročilom štádiu.

Viete, nie že by som bol až taký romantik, ale viac menej som si vždy myslel, že si jednoducho nájdem nejakú to dievča a všetko bude prirodzene dobré a všetko pôjde samo od seba. V tom druhom som sa nemýlil, hoci bolo zakaždým všetko zlé a úplne nesprávne, tak sa zdalo, že sa to deje úplne autonómne a na mne totálne nezávisle. Akokoľvek som sa snažil zasiahnuť, tak sa buď nič nestalo, alebo sa to ešte zhoršilo. Teda som sa pochopiteľne pokúsil nerobiť nič a pred dôsledkami posledných dní som ušiel na dedinu do síce už nie panenskej, ale predsa len prírody.
Vysedával som na lavičke, popíjal kávu a hľadel na kopce predo mnou. Bol tak krásny slnečný deň a tých pár obláčikov sa lenivo prevaľovalo cez polia na okolitých svahoch. Ako náhle mi začínalo byť príliš teplo, tak zafúkal jemný vánok, ktorý prešiel tričkom a zanechal pocit oázy na púšti. Vo vzduchu sa miešala vôňa letnej trávy a koláča, ktorý sa piekol za mnou v kuchyni. Tri susedky, ktoré sa stretli po ceste z obchodu, štebotali na rozpálenom chodníku, na ktorom sa robil už jemný odlesk. Pokojne som si opäť odpil z pohára a vetrom obrátenú stránku som otočil naspäť. Nemalo to nijaký zmysel, pretože som aj tak knihu nečítal (hoci to bola moja najobľúbenejšia). Jednoducho som sedel a nasával celú tú krásu a pokoj. Nevedel som sa ubrániť pocitu nenormálneho kontrastu medzi svetom, z ktorého som ušiel a svetom, ktorý skrývala táto kotlinka. Samozrejme, že ani tu nebol univerzálny raj a aj tu sa skrývalo mnoho nešťastia a zla, ale v tejto chvíli sa všetok smútok len lenivo prevaľoval na lúke s ďatelinkou v ústach.

Poobede som prešiel krížom cez dedinu, okolo cesty po chodníku, ktorý tam nebol a potom hore kopcom okolo cintorína. Pokročilý čas narušil idylku a míňajúci dedinčania na mňa nevrlo pozerali, cítili, že nie som jedným z nich, ale som cudzinec, mešťan. Nemohol som im to zazlievať, pretože podobný rozdiel som cítil aj ja. Nie, večné nepochopenie medzi vidiekom a mestom sa neukončilo ani tento deň. Na vrchu rozbitého kamenistého chodníčka som sa pristavil pri veľkom drevenom kríži týčiacim sa nad dolinkou. Tu bolo vidieť na celú dedinu za zelenajúcimi sa lesmi sa čneli hory so svojimi jemne zasneženými vrškami. V tomto horúcom počasí pokrýval sneh viac menej len priestor medzi obrovskými skalami. No ja som nechal hory za chrbtom a kráčal opačným smerom. Výnimočne som nepočúval ani hudbu, len som načúval šumu prírody. Až som zišiel kopec z druhej strany, tak som už vybral prehrávač a zvolil skupinu, ktorá by sa mi hodila. Rovno viedla cesta na polia, aspoň tak to z mojej perspektívy vyzeralo, doprava cestička pri Váhu a naľavo sa mi otváral výhľad do lona temného lesa a hory, ktorá ho nechávala na sebe rásť. Obzrel som sa trošku dozadu a zbadal som kameň, ktorý tu pri nejakej nebezpečnej hre určite zahodilo nejaké obríča. Vyštveral som sa do svahu, ktorý sa vďaka neudržiavanej tráve šmýkal a posadil som sa na kamenný trón. Teraz som bol pánom všetkých troch ciest. Zapálil som si a vybral náčrtník, chvíľku som lovil uhlíkovú ceruzku a pustil som sa do záznamu temnej ľavej strany. Nakoniec som nakreslil všetky tri možnosti môjho výletu a pustil som sa doľava. Započúval som sa do šušťania trávy a jemného praskania stromov, samozrejme, aj tu človek stihol položiť svoju skázonosnú hladnú ruku a tak ma vyrušil nákladiak, ktorý ma len tesne minul.
Rozhodol som sa vrátiť a príroda hneď smutne strestala moje rozhodnutie a začala roniť sĺzy veľké ako skákajúce loptičky. Raz som si takouto skákalkou vyrobil monokel. Bol som jednoducho zvedavý ako asi vyzerá loptička po odraze, keď stúpa hore. Vo svojom detskom nadšení som zabudol zväčšiť odstup (predsa som to chcel vidieť z prvého radu) a keď som ju hodil o zem, tak mi strelila rovno do oka. Do dvoch hodín som mal monokel, za ktorý by sa ani trénovaný skinhead nemusel hanbiť. No teraz na mňa padali desiatky takýchto loptičiek a ochladzovali telo prehriate z celého dňa. Ohromný zmysel ani nemalo a tak som sa vrátil do domu ako idiot práve vtedy, keď búrka prestala, Celú trištvrte hodinu som znášal nedobrovoľnú sprchu a teraz sa na mňa smialo slniečko chystajúce sa na svoj každodenný západ.

Večer som sedel v izbe s obrovským zrkadlom, pil som teplý čaj z ríbezľového lístia a jedol koláč. Prezeral som si kresby a konečne premýšľal o všetkom, čo sa stalo. Deň po stanovačke som nikam nešiel, bolo totiž nutné sa zotaviť zo záťahu a urobiť zo seba človeka, čo obnášalo ostrihať si vlasy, osprchovať a oholiť sa. Čisté oblečenie mi pripadalo ako nebeské rúcho. Na druhý deň som strávil niekoľko hodín prehováraním Sylvie, aby sa so mnou stretla. Nakoniec súhlasila a ja som s nádejou v srdci, strachom v očiach a močom v nohaviciach opustil byt a čakal na ňu. Dala si načas, bolo jasné, že je nahnevaná a možno ranená. Po takmer trištvrte hodine som to vzdal, zapálil si a povedal som si, že idem domov. Obraz sveta sa zatriasol a pochopil som, že sa zmenila atmosféra, obzrel som sa a smerom ku mne kráčala moja pekelná víla.
-Ahoj!-, pozdravil som sa tak nervózne, že to znelo až akosi príliš veselo.
-Ahoj, čo chceš?-, tónom, ktorý použila zrejme kedysi spríjemňovali pobyty v gulagoch.
-Sylv, vieš, že ma to mrzí.-
-A?-
-Milujem ťa.-
-Tak to dávaš veľmi divne najavo. Daj mi pokoj radšej.-
Teraz dochádzalo v mojej hlave k strašným pohybom, na jednej strane som cítil strach, že by som ju mohol skutočne nadobro stratiť a na druhej strane sa ozval opäť rozum. „Ja že to dávam divne najavo?“, rozum ma vyprovokoval a tak som začal opakovať po ňom:
-Ja že to dávam divne najavo? Ja som si k tebe neľahol a netváril sa, že zajtra nás čaká oltár a potom si ťa celý deň nevšímal. Ty vôbec rozumieš tomu, ako sa ku mne správaš? Keby som nemal také silné vlasy, tak sú snáď už všetky von. Ale chápem, ty si svätá a ja som ten debil...-
Vo vzduchu uviazlo ťaživé ticho dvoch ľudí, ktorí si navzájom vyčítali, že sa milujú. Ja som vedel, že som spravil chybu a ona vedela, že ona urobila chybu ešte väčšiu. Hľadel som na ňu cez sklá slnečných okuliarov, ktoré boli mojou poslednou barikádou. Zdvihla zamyslený pohľad zo zeme a pozrela na mňa:
-Daj si tie okuliare dole.-, poslúchol som a pocítil som, že mojej duši prišlo na odpadnutie. Rýchlo som popostrčil stoličku a dušička sa malátne zviezla na čalúnené sedadlo.
-Mrzí ma to. Nemalo sa to celé stať, s ňou a tak... Sylvia, daj mi konečne šancu, daj nám konečne šancu!-
-Nie Alex, nie. Ty si asi neuvedomuješ aký si pre mňa dôležitý. Od teba je to tá najhoršia vec, aká sa kedy mohla stať. Myslím, že tým si to konečne ukončil medzi nami. Ani jeden z nás sa tým už nemusí zaoberať.-
-Ale Sylvia...-, v hrdle mi vyschlo a duša už stála na stoličke a chystala sa odkopnúť si ju spod vratkých nožičiek.
-Žiadne „ale“. Proste to tak je a tak to má byť.-, v očiach sa mi zaleskli slzy a v hlave nechápanie toho, že ju skutočne úplne strácam.
-Vieš čo?-, spustil som porazene, -Choď do kelu. Do riti a hocikam. Už ťa mám plné zuby. Normálne ma to už ani nemrzí, som rád, že sa to stalo. Konečne sa za tebou nemusím ťahať ako zbitý pes. Kašlem na teba!-, vstal som a vykročil domov.

Až keď som odomykal dvere, tak som si uvedomil, že sa za mnou ozvalo plačlivé „Alex...“ od slečny sediacej na schode, ktorý som ja už opúšťal. V tom momente som si uvedomil mylnosť mojich slov a letel som dole po schodoch, vybehol som z bytovky. Isteže, Sylvia už bola preč. Mal som pocit človeka, ktorý sa celý rok teší na Silvestrovské oslavy, ale kúpi si kalendár, ktorý má jednu stranu na viac a tak príde na miesto konania sa oslavy o týždeň neskôr a nikde nikto nie je.

Tak som vrcholne deprimovaný zbalil nejaké veci, zavolal starej mame a utiekol som do domu, v ktorom som teraz sedel, mechanicky žul koláč, ktorý mi vysal už všetky sliny a pýtal si kvapku čaju a hľadel do zrkadla. Večer je vždy najťažšou časťou dňa nešťastného človeka, v tejto chvíli si človek uvedomuje všetko, všetko, čo mal, všetko, čo má, všetko, čo nemá, všetko, čo by mal. Cítil som sa sám, zradený Sylviou, láskou, životom a sebou. Pozrel som sa do zrkadla, v očiach sa mi objavili slzy. Vstal som a zhasol svetlo, pomaly som sa uložil do postele a okamžite zaspal.

Tu v ríši snov som kráčal po chodníku nikam sám, zrazu ma zastavila ruka, ktorá ma potiahla za tú moju a do očí mi hľadel ten vytúžený pár očí druhej osoby. Stála predo mnou Sylvia, vtisla mi bozk a potom ešte jeden na líce, chytila ma za ruku a vykročila spolu so mnou. Šťastný som sa usmial asi aj zo spánku a to som netušil, že som k tomuto všetkému možno už pekelne blízko.
none
2
02.02.2013, 11:45
ďakujem, dobre sa to číta
none

najnovšie príspevky :

havran [zobraz vlákno] pred 4 hodinami
prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 88 075 B vygenerované za : 0.123 s unikátne zobrazenia tém : 36 280 unikátne zobrazenia blogov : 539 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

V kontexte blogu Nadji som si dovolil k problematike zaujať obšírnejší názor. Naozaj musíme poznať takmer všetko, aby sme si z toho mohli vyberať pravdu? Naozaj musím poznať pokiaľ možno všetku pravdu protistrany, aby som mohol povedať, ale aj nepov...

citát dňa :

Neexistuje cesta ku šťastiu, pretože šťastie je cesta.